Po stopách Ernsta Thomasa Theodora Kriegera 
Členovia rodiny Krieger patrili v Prešove v 18. a 19. storočí medzi významné osobnosti. „Dynastia Kriegerovcov predstavovala v danom období kultúrnu a vzdelanostnú špičku.“ Vynikali obzvlášť vo farmácii a medicíne, v matematike a kartografii, v prírodovede, ale aj v kultúrnej oblasti v poézii a próze. / Viac o rodine Krieger v listingoch ostatných častí série./
Jedným z nich bol aj Ernst Thomas Theodor Krieger {*1798, † 1855}. Zvolil si úradnícku dráhu. Po absolvovaní štúdia na prešovskom evanjelickom kolégiu pracoval na rôznych úrovniach stoličnej správy. Zastával významné funkcie – okrem iných bol súdnym prísediacim šarišskej a abovskej stolice a asesorom šarišskej stolice. Vyjadroval sa k viacerým žiadosťam adresovaným mestskému magistrátu v Prešove. Vo voľnom čase sa venoval hospodáreniu na svojom majetku, písaniu poézie, ale najmä svojej najväčšej záľube – prírode. V rokoch 1825 – 1836 svoje pozorovania publikoval formou odborných článkov najmä vo viedenských Gemeinnütze Blatter. Aj keďsa skúmaniu prírody venoval len ako amatér vo voľnom čase, viaceré učené spoločnosti si ho zvolili za svojho korešpondujúceho člena. Prírode a zaujímavostiam rodného kraja venoval aj svoju z dnešného pohľadu najzaujímavejšiu prácu “Šarišská stolica v Hornom Uhorsku.” V origináli “Das Sároser Komitat in Ober Ungarn” vyšla vo Viedni v roku 1841. Rozsahom neveľká publikácia je rozčlenená do viacerých kapitol. Je považovaná za prvú vlastivednú monografiu šarišskej župy. V úvodných častiach je opísaná Šarišská stolica všeobecne, jej hranice, výraznejšie cesty, geologická stavba, vodstvo, fauna a flóra. Po informáciách z Prešova ako centra šarišskej župy (v tom čase mal 8 890 obyvateľov) nasledujú kapitoly o pozoruhodných jaskyniach, prírodných útvaroch, opis ružinských jaskýň či Lačnovského kaňonu. V diele sa spomínajú Lipovce, Kalvária, Cemjata, Išľa, Šebeš či Kelemeš / Šebastová či Ľubotice / ako aj mnoho ďalších obcí a zaujímavých miest. Ernest Tomas Teodor Krieger zomrel 7. augusta 1855 vo svojom rodnom dome v Prešove.
Lenartovský meteorit
Ako to už často býva – o mnohé výnimočné veci či udalosti sa detailnejšie začíname zaujímať až po stáročiach.
Z oficiálnej stránky obce Lenartov : “Jednou z najväčších a najvzácnejších udalostí v histórii obce Lenartov je nájdenie meteoritu v roku 1814. Nestáva sa často, aby z iného nebeského telesa dopadla hmota a tiež nie tak veľká. Táto udalosť si zasluhuje pozornosť, aby aj generácie, ktoré prídu po nás o tom vedeli. Keďže sa doposiaľ nikto touto udalosťou bližšie nezaoberal, dala, si kultúrna komisia do svojho plánu práce aj úlohu zistiť skutočnosti okolo meteoritu. Prvým krokom bolo požiadanie Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Maďarsku o pomoc pri zisťovaní informácií. V máji 2000 sme obdržali odpoveď aj s údajmi o meteorite a jeho osude, zároveň kde sa nachádzajú úlomky z neho – v ktorých múzeách sveta. Po tomto prvom úspechu keď sa vedelo kde sa nachádza, podali nám pomocnú ruku aj pracovníci Šarišského múzea Bardejov. Odfotili nám časť z katalógu, kde sa píše o Lenartovskom meteorite. Zase sme boli o krok bližšie k získaniu údajov. Tak sa na Obecnom zastupitelstve rozhodlo, že navštívime Národne múzeum v Maďarsku v Budapešti, kde je meteorit uložený. Túto návštevu nám sprostredkovali ochotne pracovníci Šarišského múzea a návšteva sa uskutočnila. Aké bolo naše prekvapenie, keď v Budapešti nás osobne čakal zástupca riaditela Národného múzea pán Mészaros, ktorý mimochodom bol v Lenartove s pánom Weisom obzrieť miesto dopadu. Nezabudnuteľný ostane pohľad na meteorit, ktorý sa vo vitríne pri ostatných malých meteoritoch vynímal ako obor medzi trpaslíkmi. Sme veľmi radi a povďační Maďarskému národnému múzeu, že je o neho veľmi dobre postarané, a že ho má možnosť vidieť každý návštevník múzea aj s údajmi o jeho pôvode, tam sme získali kompletné údaje podla ktorých je spracovaná príloha tejto dokumentácie.
[Meteorit vystavený v Maďarskom nárdnom múzeu] O lenartovskom meteorite je záznam v katalógu meteoritov Britského múzea / 1951. TOKOD, L.: 1969 / a sú o ňom poznamenané následovné údaje :
Meteorit bol nájdený v roku 1814 v blízkosti obce Lenartov, nachádzajúcej sa v bývalej Šarišskej župe. Podľa známeho odborného popisu Lenartov. Lenartov, Poler.Sáros, predmet nájdený v Karpatoch s hmotnostou 108 a 1/2 kg v blízkosti najvyššieho štítu J.Boassimgault /827/ na základe analýzy obsahuje 8,5% niklu.
Z meteoritu 76 a 1/2 kg sa nachádza v Maďarskom Národnom Múzeu, 3 a 1/2 kg sa nachádza v Tubingene, 3 a 1/4 kg v Prírodovednom Múzeu vo Viedni, 1/4 kg v Prírodovednom historickom Múzeu v Chicagu a 375 g v Národnom Múzeu v Prahe. A približne 2 kg v majetku Britského Múzeu. “
Ako z ďalších informácii bude vyplývať o skúmaní tohto dovtedy neznámeho telesa sa následne písali rôzne články, ale v knižnej podobe sa o nájdení meteoritu pri obci Lenarto /už bolo zistené, že je to mimozemské teleso/ aj o tom, že jeho najväčšia časť je uložená v múzeu v Budapešti písal E.T.T. Krieger vo svojej monografii Das Sároser Komitat in OberUngarn - “Šarišská stolica v Hornom Uhorsku.” , ktorá vyšla vo Viedni v roku 1841,
OBJAV LENARTOVSKÉHO METEORITU
Podľa zdrojov z rovnakého obdobia (SENNOWITZ 1815a, 1815b, TEHEL 1815a, 1815b, 1815c) meteorit našiel koncom októbra 1814 rusínsky bača v šarišskej župe v blízkosti obce Lénártó (dnes Lenartov, Prešovský kraj, okres Bardejov, Slovensko), v blízkosti akejsi studne. Bača, ktorý sa chystal napiť sa z tejto studne, hodil svoju palicu na zem, no tá dopadla s nezvyčajným zvonivým zvukom. Bača odhrnul suché lístie a pod ním našiel kus kovu, vážiaci takmer dva viedenské centy (~110 kg), ktorý na prvý pohľad považoval – na základe jeho farby – za striebro. Zavolal svojho známeho, ktorý v lese práve zbieral drevo na svoju ľahkú káričku a keď padla noc, „poklad“ s radosťou dopravili do dediny. Čoskoro sa však zistilo, že kus kovu nie je zo striebra. Vtedy, vďaka jeho pekne zvonivému zvuku, si mysleli, že by z neho možno bolo treba odliať zvon, ale zistilo sa, že nie je vhodný ani na takéto využitie. Objav neostal dlho tajomstvom a keď sa o tomto prípade dozvedel miestny pastor, okamžite to oznámil zemepánovi Jozefovi Kapymu.
Jozef Kapy z Kapušianskeho hradu (Töltszék [dnes Tulčík, Slovensko] 1767 – Pešť, 1823), cisársky a kráľovský radca, študoval filozofiu a právo, získal aj titul Doktor filozofie. Zastával viacero verejných funkcií v prvom rade v Šarišskej župe, bol aj poslancom národnej rady. Je známych niekoľko jeho rukopisov a jedna práca v tlačenej podobe. Podľa istého diela (VAY, 1909), spracovávajúceho históriu rodiny Kapyovcov v anekdotickej forme, v Tulčíckom kaštieli „bola výborná knižnica, pozostávajúca z desaťtisícich zväzkov, pokrývajúca každé odvetvie vedy, medzi nimi i astronómiu či alchýmiu.“ Vzdelaný zemepán čoskoro urobil potrebné opatrenia, aby zvláštny kovový predmet, za určitú odmenu, od nálezcov získal. Hoci podľa jeho výzoru každý považoval nález za obyčajnú zliatinu železa, Kapy sa chcel predovšetkým dozvedieť názor Matthiasa Sennowitza, a preto mu celý kus kovu odoslal do Prešova.
Matthias Sennowitz (aj Sennovitz; Késmárk [dnes Kežmarok, Slovensko] 1763 – Eperjes [dnes Prešov, Slovensko] 1823), riaditeľ prešovského dievčenského vzdelávacieho ústavu, bol najznámejším domácim prírodovedcom a zberateľom minerálov tej doby. Bližším skúmaním exempláru prišiel k záveru, že je to prírodné železo, a odvolávajúc sa na vlasteneckú obetavosť rodiny Kapyovcov, okamžite navrhol, aby polovicu nálezu darovali Maďarskému národnému múzeu. Jozef Kapy ochotne urobil potrebné opatrenia a poveril niekoľko prešovských kováčov a jedného zámočníka rozkúskovaním exempláru. Majstri si však s touto úlohou neporadili ani po takmer štvorhodinovom neúspešnom skúšaní a ani za cenu zničenia všetkého náradia (dláto, kalený sekáč a ostré rydlo) pripraveného na tento účel. Potom Kapyovci prenechali ďalšie práce Sennowitzovi, s tým, aby jednu časť nálezu poslal do múzea v Pešti, časť druhej polovice si želali ponechať ako rodinnú pamiatku a zvyšnú menšiu časť prenechali Sennowitzovi. Ten po mnohých pokusoch, ktoré skončili fiaskom, dal rozrezať meteorit oceľovými hodinovými strunami vyrobenými v Anglicku, ktoré sa používali ako pílka, čo síce išlo veľmi pomaly, ale ukázalo sa ako najlepší spôsob rozrezania meteoritu. Vykonanie rezu s dĺžkou 14-palcov (~37 cm) trvalo 29 dní, v 4-5 hodinových zmenách denne. Pílky bolo potrebné znova nabrúsiť každé dve hodiny, pričom ich zlomili dovedna päť kusov. Podľa TEHELA (1815c) v období od novembra 1814 do marca 1815 z meteoritu Sennowitz odkrojil päťkrát. Rezné plochy sú dobre viditeľné na boku exempláru nachádzajúceho sa v múzeu
Pravdepodobné miesto nálezu meteoritu
Miesta dopadu (nálezu) meteoritov sa už viac ako 150 rokov udávajú v zemepisných súradniciach. V súvislosti s lenartovským meteoritom publikoval prvý údaj KESSELMEYER (1860), súradnice 49°18′ S 21°4′ V sa nachádzajú v blízkosti centra obce Lukov, neďaleko od Lenartova. BREZINA (1896) mohol pravdepodobne od neho prevziať nasledovné súradnice: 49°18′ S 21°41′ V, avšak zemepisnú dĺžku uvádza evidentne s tlačovou chybou. V medzinárodných databázach (napr. GRADY 2000; Meteoritical Bulletin Database) sú uvedené približné súradnice 49° S 21° V, pravdepodobne podľa LEONARDA (1946). Naoko presnejšie údaje (49°20′ S 21°1′ V, 900 m) BUCHWALDA (1975) označujú miesto nachádzajúce sa severne od Lenartova, takmer na poľskej hranici. Pre určenie pravdepodobného miesta nálezu sme siahli po TEHELOVOM (1815c) článku, ktorý v súvislosti s miestom nálezu poskytuje najviac oporných bodov. Podľa článku bol exemplár nájdený v blízkosti Lenartova, nachádzajúceho sa v Šarišskej župe, na území patriacom obci Malcov, na lesnatom kopci na kraji lenartovského lesa, v blízkosti malej bystrinky s názvom „Lenartovský potok“ („unweit von dem Dorfe Lenarto … im Malezower Terrain auf einem bewaldeten Berge … zu Ende des Waldes Lenárduwka nahe bei einem kleinen Bergflusse Lenartspataka genannt”). Lenartovský les sa podľa III. vojenského mapovania 1:25 000 a na príslušných mapách s mierkou 1:75 000 (ANONYM 1879a,b) nachádza pod názvom Lenartovski les (WORECZKO 2013). Les je prístupný cez údolie potoka pretekajúceho aj cez obec Lenartov. Zrejme tento potok spomína aj TEHEL (1815c) s názvom „Lenartspataka“, aj keď tento potok sa nachádza aj na starých aj na súčasných mapách pod názvom Veční potok. Samotný lenartovský les – napriek svojmu názvu – zväčša patrí obci Lukov a iba jeho najvýchodnejší okraj sa nachádza na hranici s obcou Malcov. Vzhľadom na tieto fakty, a aj na to, že meteorit bol nájdený pri bystrinke, sa možné nálezisko meteoritu nachádza na topografickej mape s mierkou 1:25 000 (ANONYM 1958) na mieste s názvom Skopce (na iných mapách Škopce), označenom 300 m v JJV smere od vrchu s nadmorskou výškou 805 m n. m., v blízkosti trojitej hranice Lenartov-Lukov-Malcov, avšak už na území Malcova, v blízkosti studničky v nadmorskej výške 775 m n. m., ktorého súradnice sú 49°16′26,4″ (49,2740°) S a 21°1′21,0″ (21,0225°) V.
Ucelená / 27 stranová / vedeckú štúdia z roku 2015 o histórii lenartovského meteoritu od pracovníka Maďarského prírodovedného múzea G. Pappa je v preklade uvedená na : http://www.lenartov.sk/historia-obce/ vo formáte pdf
Obec si dala zhotoviť jeho repliku, ktorá môže byť lákadlom, dá sa na ňom budovať rozvoj CR.
Cache
Keška sa nachádza približne 400 m od cesty smerom k miestu pravdepodobného dopadu.
