Po stopách Ernsta Thomasa Theodora Kriegera
Minerálne pramene a kúpele v Šarišskej stolici, časť II
Členovia rodiny Krieger patrili v Prešove v 18. a 19. storočí medzi významné osobnosti. „Dynastia Kriegerovcov predstavovala v danom období kultúrnu a vzdelanostnú špičku.“ Vynikali obzvlášť vo farmácii a medicíne, v matematike a kartografii, v prírodovede, ale aj v kultúrnej oblasti v poézii a próze. (Viac o rodine Krieger v listingoch úvodných častí série).
Jedným z nich bol aj Ernst Thomas Theodor Krieger {*1798, † 1855}. Zvolil si úradnícku dráhu. Po absolvovaní štúdia na prešovskom evanjelickom kolégiu pracoval na rôznych úrovniach stoličnej správy. Zastával významné funkcie – okrem iných bol súdnym prísediacim šarišskej a abovskej stolice a asesorom šarišskej stolice. Vyjadroval sa k viacerým žiadosťam adresovaným mestskému magistrátu v Prešove. Vo voľnom čase sa venoval hospodáreniu na svojom majetku, písaniu poézie, ale najmä svojej najväčšej záľube – prírode. V rokoch 1825 – 1836 svoje pozorovania publikoval formou odborných článkov najmä vo viedenských Gemeinnütze Blatter. Aj keďsa skúmaniu prírody venoval len ako amatér vo voľnom čase, viaceré učené spoločnosti si ho zvolili za svojho korešpondujúceho člena. Prírode a zaujímavostiam rodného kraja venoval aj svoju z dnešného pohľadu najzaujímavejšiu prácu “Šarišská stolica v Hornom Uhorsku.” V origináli “Das Sároser Komitat in Ober Ungarn” vyšla vo Viedni v roku 1841. Rozsahom neveľká publikácia je rozčlenená do viacerých kapitol. Je považovaná za prvú vlastivednú monografiu šarišskej župy. V úvodných častiach je opísaná Šarišská stolica všeobecne, jej hranice, výraznejšie cesty, geologická stavba, vodstvo, fauna a flóra. Po informáciách z Prešova ako centra šarišskej župy (v tom čase mal 8 890 obyvateľov) nasledujú kapitoly o pozoruhodných jaskyniach, prírodných útvaroch, opis ružinských jaskýň či Lačnovského kaňonu. V diele sa spomínajú Lipovce, Kalvária, Cemjata, Išľa, Šebeš či Kelemeš / Šebastová či Ľubotice / ako aj mnoho ďalších obcí a zaujímavých miest. Ernest Thomas Theodor Krieger zomrel 7. augusta 1855 vo svojom rodnom dome v Prešove.
Minerálne pramene a kúpele v Šarišskej stolici (župe),
časť II. – pramene a kúpele Horného Šariša
E.T.T. Krieger vo svojej práci opisuje aj minerálne pramene a kúpele. Stať začína vetou „ Žiadna stolica v celom Uhorsku nemá prírodu s toľkými minerálnymi prameňmi ako Šariš.“ V rámci Horného Šariša píše o prameňoch v Bardejove (v origináli Bartfeld) - /kúpele/ so 4 prameňmi, Dlhu Lúku (Langenau), Dubovú, Snakov, Sulin, Gaboltov (Gábolto) s 3 prameňmi, Malcov, Gerlachov ( Gerlachó), Cigeľku ( Tzigelka) s obsahom jódu, Petrovú, Tvarožec, Šarišský Štiavnik ( Szawnyik). Krieger píše celkovo o 66 minerálnych prameňoch v Šarišskej stolici.
Je iste pozoruhodné porovnanie ako sa za tých takmer 180 rokov menilo využívanie a význam minerálnych prameňov v oblasti / či už pozitívne alebo negatívne/.
Bardejovské kúpeľe. Od čias Kriegera sa rozrástol počet využívaných prameňov o ďalšie 4.
Prameň Herkules
Svojím obsahom minerálnych látok a kysličníka uhličitého sa tento prameň radí k najsilnejším na Slovensku. Výborne sa osvedčil pri chorobách žalúdka a dvanástnika, pri chorobách dýchacích ciest najmä preto, že svojim obsahom jódu pôsobí mimoriadne priaznivo na odstraňovanie hlienov z dýchacích ciest
Prameň Hlavný
Hlavný prameň je kyslej povahy, používa sa pri chorobách žalúdka a dvanástnika, pri stavoch po operáciách žalúdka, pri chorobách pečene, pri nedostatku žalúdočnej šťavy, pri poruchách a tvorbe krvi.
Prameň Lekársky
Prameň je vysoko mineralizovaný, alkalickej povahy. Používa sa pri chorobách žalúdka a dvanástnika s prebytkom žalúdočnej šťavy, na inhalovanie pri chronickom zápale priedušiek, pri zápaloch sliznice horných dýchacích ciest, ako aj pri rozšírených prieduškách a pri liečení astmy.
Prameň Alžbeta
Prameň má malý obsah sodíka, veľmi sa osvedčil pri liečbe pečeňových chorôb.
Prameň Klára
Voda z tohto prameňa je železnatá, uhličitá so stopami sírovodíka sa používa na inhalácie pre choroby dýchacích ciest a pre reumatické choroby zhybov.
Prameň Napoleon
Voda je hydrouhličitanová, chloridová, sodná, železnatá, uhličitá so zvýšeným obsahom kyseliny boritej. Používa sa na liečenie choroby žlčových ciest, choroby colitídy a chronické poruchy pečene.
Prameň Anna
Prameň je vhodný pri liečbe žalúdočnej dyspepsie, chronických chorôb slinivky brušnej a chorôb horných dýchacích ciest. Jeho voda je hydrouhličitanová, chloridová, sodná so zvýšeným obsahom kyseliny metabolitej.
Prameň Kolonádny
Prameň sa vhodný pri liečbe anémie, pri deficite žalúdočnej kyseliny a zápaloch žalúdka.
Bardejovské Kúpele - obrázok (maľba) z predmetnej knihy / 1.polovica 19.stor./
Dlhá Lúka.
Na obecnej pečati sú vyobrazené dve studne: jedna má na kľuke s navíjadlom vedro spustené do studne, čo asi predstavuje naberanie úžitkovej vody, nad druhou studňou je na žrdi zavesená menšia nádoba zrejme na naberanie minerálnej vody na pitie. V obci boladvojaká voda, okrem obyčajnej aj minerálna. Prameň mal liečivé účinky a bol pýchou obce v širokom okolí. Jeho minerálna voda bola predmetom obchodovania, ktorého začiatky môžeme klásť do konca 17. storočia. Voda bola plnená do fliaš a v debnách posielaná bardejovským obchodníkom.
V roku 1974 bola vybudovaná jeho súčasna nadstavba. Od roku 1996 je z dôvodu kontaminácie vody minerálny prameň uzatvorený.
Dubová.
V chotári obce vyviera minerálny prameň so zásaditou, slanou, jódovou vodou.
Prameň minerálnej vody „DUBOVSKÁ ŠŤAVA“ sa nachádza vpravo od štátnej cesty Dubová – Cigla. Vedie k nemu poľná spevnená cesta v dĺžke cca 150m. Minerálna voda v obci Dubová je v okolí veľmi známa, vyhľadávaná, je často využívaná občanmi, má chuť málo slanej kyselky
Snakov.
V chotári obce Snakov sú tri minerálne pramene, a to uhličitý, železnatý a sírno – uhličitý. Koncom 18. storočia jestvovali pri minerálnych prameňoch kúpele, ktoré využívalo obyvateľstvo stolice. Dnes tieto pramene využívajú ľudia z obce a blízkeho okolia na pitné účely hlavne v letných mesiacoch.
Sulin
Sulínska minerálna voda sa na plnenie začala využívať v roku 1836. Obľúbeným a vyhľadávaným nápojom sa stala najmä potom, keď Lajos Tognio vo svojej knihe O minerálnych vodách Uhorska (Nehany szó Magyarhon ásványvízeiröl) poukázal na vynikajúce vlastnosti tejto vody. Stavrovskij - básnik tohto kraja vo svojich „Náčrtkoch z Popradskej Rusi“ v roku 1872 o sulínskej minerálnej vode uvádza, že „voda je veľmi silná, krištáľovo čistá, bezfarebná, stále sa pení, zmiešaná s vínom šumí, a keď dlho stojí, černie, vyzerá ako atrament. Jej chuť je príjemne kyslá, voda prenikavo ochladzuje. V dobre zatvorenej fľaši sa nekazí aj niekoľko rokov, len sa oddeľuje hrdzavožltá usadenina. O tom, že užívanie tejto vody je užitočné pre zdravie, najkrajšie svedectvá podávajú obyvatelia Sulína, ktorí stále pracujú s touto vodou a užívajú ju. Títo ľudia sú takí zdraví, silní a pekní, že im podobných na celom okolí nenájdete.“
Výborná minerálna voda Sulínka z prameňa Koruna bola niekedy známa nielen na širokom okolí ako liečivá voda na hrdelné, črevné, žalúdočné a ďalšie choroby, ale plnili ju do fliaš a dodávali na domáci trh a s etiketou Szulini savanyú víz a Szuliner Sauer Wasser sa vyvážala aj za hranice, do mnohých krajín Európy, ba aj do Spojených štátov amerických a Kanady. Minerálna voda sa plnila do špeciálnych fliaš, nazývaných hlavy, ktoré sa vyrábali v sklárskej huti v Malom Lipníku a v roku 1891 aj v obci Veľký Sulín. Práce pri plnení fliaš minerálnou vodou vykonávalo päť skupín robotníkov. Jedna skupina robotníkov umývala fľaše v rieke Poprad, druhá ich nosila k prameňu, kde ich dvaja robotníci napĺňali minerálnou vodou, tretia skupina zatvárala fľaše, štvrtá ich pečatila smolou a posledná skupina nalepovala etikety. Fľaše naplnené minerálnou vodou a zapečatené sa ukladali do drevených debničiek, v ktorých sa prepravovali..Každý týždeň v pondelok a piatok prichádzali furmani so sulínskou minerálnou vodou do Prešova, kde ju skladali na železničnej stanici. Od l. januára do polovice septembra 1872 bolo do Prešova dovezených 20 260 debničiek sulínskej minerálnej vody Sulínsky prameň bol dobrým zdrojom príjmov.Minerálnu vodu Sulinka si nechávala na cisársky stôl dovážať aj cisárovná Alžbeta Bavorská, známa aj ako Sisi..
V 19. storočí sa ročne naplnilo 500 tisíc fliaš tejto minerálnej vody.. Pred druhou svetovou vojnou majiteľom sulínskeho minerálneho prameňa bol Gejza Alapi Salamón. Aj pri nedostatočných komunikáciách a bohatom sortimente ďalších minerálnych vôd bola prevádzka rentabilná.
Gaboltov
Prameň minerálnej vody sa nachádza asi 1 km od obce. Prístup k prameňu je poľnou cestou okolo rybníka po ľavej strane potoka pred kríže, kde je prameň. Dobrý peší prístup. Ťažko sa dá nájsť, pretože okolie je zarastené krovím. Prameň je zachytený v drevenom kadlube
Gerlachov
Prameň minerálnej vody sa nachádza na rozhraní s katastrom obce Hrabské. Prameň sa nachádza od obecného úradu severným smerom po obecnej ceste, na ktorú nadväzuje poľná cesta - cca 2 km vzdialenosti. Prameň je zachytený do dreveného kadlubu
Cigeľka
Pod tisícmetrovým vrchom Busov na poľsko-slovenskej hranici existovali už pomerne dávno romantické prírodné kúpele Cigeľka. Ich návštevníci mali možnosť okúpať sa v slanej minerálnej vode, člnkovať sa, či naloviť si ryby v miestnom jazierku. Prameň Štefan, z ktorého vyviera známa minerálka Cigeľka, nesie meno po šlachticovi Štefanovi Ambrózym, ktorý ho dal v roku 1840 upraviť. . V Uhorsku získal povesť jednej z najlepších alkalických kyseliek. Obsahuje jód, horčík, sodík, vápnik a hydrogénuhličitany a je charakteristická prirodzeným obsahom oxidu uhličitého. Neutralizuje žalúdočné šťavy a eliminuje pálenie záhy. O kúpele v Cigeľke mal záujem aj Baťa. Liečivý minerálny prameň funguje v obci dodnes. Celá prihraničná oblasť je bohatá na minerálne pramene a žriedla zásaditej uhličitej vody s vysokým obsahom minerálnych látok. V samotnej Cigeľke je ich viac ako tridsať. Kedysi celé široké okolie sa schádzalo v Cigeľke. Ľudia tam chodili za zdravím i za zábavou. Dnes je to už iba história. Kúpele zavreli, jazero vypustili, liečivé bahno zahádzali kameňmi. Dedina chradne. Boli časy, keď z plniarne denne expedovali dvadsaťtisíc fliaš. Tanečný parket by sa pod hustým porastom ťažko našiel, altánky s prameňmi prírodných kyseliek sú neudržiavané a špinavé.
Šarišský Štiavnik
Zmienka o minerálnych vodách v Štiavniku pochádza zo 17. storočia. V 18. storočí tam dali šľachtici Szirmayovci postaviť kúpele, ktoré sa postupne zveľaďovali. Využívali sa na liečenie chorých bez bližších poznatkov minerálnych vôd, ktoré tam vyvierali na povrch zeme. Pramene sa nedostali do zoznamu pri známej registrácii v 18. storočí J. A Reimannon a Matejom Belom. Až v polovici 19.storočia urobil chemický a biologický rozbor Lajos Tognio a neskoršie aj Alojz Jacz. Už vtedy tam boli tri pramene minerálnych vôd. Tie boli upravené kameňmi a začali sa intenzívne využívať.Voda bola sírovodíková alkalická. Na vtedajšie pomery a požiadavky kúpeľníctva postačovali svojou výdatnosťou a kvalitou. Kúpele tam mali len lokálny význam, v kúpeľoch bolo 13 izieb pre pacientov a 6 kúpeľných miestností s dvoma vaňami. Minerálne vody z prameňov sa využívali aj na pitné kúry. Svojimi vlastnosťami a skladbou sa podobali vodám z Lipovca. Začali sa využívať pre liečenie reumy, kožných chorôb, migrény, žltačky, žalúdočných ochorení a choroby poruchy krvného obrazu a iné. Pri liečení sa využívalo aj bahno. Posledným vlastníkom kúpeľov v Šarišskom Štiavniku ešte na začiatku 20. storočia bol Augustin Szutor. Tieto kúpele slúžili svojmu účelu až do frontových udalosti roku 1944, kedy boli veľmi poškodené a zanikli, zbytok kúpeľného zariadenia v roku 1955 bol zničený požiarom a potom začalo sa s ich obnovou a snahou rozšíriť tam kúpeľníctvo. Postavili tam kúpeľnú budovu a rysovala sa sľubná budúcnosť. Uskutočnili sa aj rozsiahlejšie prieskumy a vrty, ktoré vyviedli na povrch ďalšie pramene vody, ale výdatnosť ostala slabá a zabrzdila ďalší rozvoj kúpeľníctva v tejto lokalite Šariša. Kúpele úplne nezanikli, ale vytvorilo sa tam rehabilitačné zariadenie a postupne detská ozdravovňa pre po žltačkové ochorenie detí. Dnešný stav uvidíte sami.
Keška sa nachádza pri posledne menovaných bývalých kúpeľoch – v areáli 100 m od „pavilónu“.