V dávnych dobách vraj prilietaval na územie Trenčianskej Teplej ozrutný drak. Bol veľký ako lán obilia a škaredý ako čierno-čierna noc. Nikto nevedel, odkiaľ sa vždy zjavil a kam letel ďalej, no isté bolo, že každých päť rokov, vždy, keď ľudia vykopávali posledné zemiaky na poli, bol tam a chcel iba jediné – poriadne sa posilniť krásnou mladou dievčinou. Neľahko bolo ľuďom, lebo vedeli, že vždy musia drakovi obetovať ďalšiu devu. O tom, ktorá to mala byť, vždy rozhodol žreb. Mladé dievčiny ho ťahali popredu.
Jeden raz si vytiahla žreb Anička, ktorá mala tesne pred svadbou. Jej milý, Matej, bol z toho celkom zúfalý. No potom mu napadlo to, čo ešte nikomu:
„A prečo sme my nič nespravili, aby k nám to hrozné dračisko viac nechodilo?“
Uplakaná Anička sa na neho pozrela: „A ako by si mu v tom chcel zabrániť? Je veľký a ide z neho hrôza!“
Ale Matej už veru utekal za richtárom. A povypytoval sa ho, ako a kde presne drak prilieta.
„A či ty nevieš? Vždy tutohľa na holom vŕšku. Aby mu nezavadzal žiaden strom a žiaden dom pri pristávaní. Poviem ti, aj keď je to ozruta ozrutná, dáva si dobrý pozor, aby sa neporanil.“
„Prečo myslíte, že to robí?“
Richtár pokrčil plecami: „Presne neviem. No dobre som sa mu raz prizrel – podľa mňa je starý, má povypadané šupiny a na holej koži sa mu hneď robia rany.“ Matej sa zamyslel.
„Hmm. A čo keby sme mu tú jeho pristávaciu plochu zničili?“
„Ako to myslíš, Matej?“
„Vysadíme tam statné duby a drak nebude mať kde pristáť!“
„Lenže dub ti za päť rokov nevyrastie!“ namietal richtár.
„Dub nie, ale poriadna dubovina hej. Na tej sa poraní tak, ako na lese. Keď nebude mať kde pristáť, obíde našu dedinu.“
„Nuž ja neviem,“ porozmýšľal richtár, „ale skúsiť to môžeme.“
Tak aj spravili. Dedinčania celý vrch vysadili dubmi. A tie rástli ako z vody. O päť rokov celý vrch pokryla mladá silná dubovina. Prišiel deň, keď mal drak priletieť a odniesť si Aničku. Oblohu zatienilo veľké telo nepekného draka. Už-už sa chystal pristáť, keď si všimol mladých stromov. V poslednej chvíli si to rozmyslel. Zo tri razy zakrúžil nad dubovým hájom a odletel preč. Od tých čias ho nikto nevidel. Všetci ľudia v dedine sa tešili a hneď usporiadali Aničke a Matejovi svadbu. Vrch, kde donedávna pristával drak, nazvali Dubovcom podľa vysadených dubov. A volá sa tak dodnes, no už málokto vie, prečo.
zdroj: Milan Húževka, Milada Vargová, Silvia Havelková, Rudolf Dobiaš - "STRATENÉ ROZPRÁVKY POVAŽIA"