Po stopách Ernsta Thomasa Theodora Kriegera
Jaskyňa Zlá diera
/ po našom Zla džura /
Táto jaskyňa už svoju Earthcache má /FTF django1/ – ja po čase pridávam klasickú „sériovú“ - tradičnú s trochou histórie navyše.
Členovia rodiny Krieger patrili v Prešove v 18. a 19. storočí medzi významné osobnosti. „Dynastia Kriegerovcov predstavovala v danom období kultúrnu a vzdelanostnú špičku.“ Vynikali obzvlášť vo farmácii a medicíne, v matematike a kartografii, v prírodovede, ale aj v kultúrnej oblasti v poézii a próze. (Viac o rodine Krieger v listingoch úvodných častí série).
Jedným z nich bol aj Ernst Thomas Theodor Krieger {*1798, † 1855}. Zvolil si úradnícku dráhu. Po absolvovaní štúdia na prešovskom evanjelickom kolégiu pracoval na rôznych úrovniach stoličnej správy. Zastával významné funkcie – okrem iných bol súdnym prísediacim šarišskej a abovskej stolice a asesorom šarišskej stolice. Vyjadroval sa k viacerým žiadosťam adresovaným mestskému magistrátu v Prešove. Vo voľnom čase sa venoval hospodáreniu na svojom majetku, písaniu poézie, ale najmä svojej najväčšej záľube – prírode. V rokoch 1825 – 1836 svoje pozorovania publikoval formou odborných článkov najmä vo viedenských Gemeinnütze Blatter. Aj keďsa skúmaniu prírody venoval len ako amatér vo voľnom čase, viaceré učené spoločnosti si ho zvolili za svojho korešpondujúceho člena. Prírode a zaujímavostiam rodného kraja venoval aj svoju z dnešného pohľadu najzaujímavejšiu prácu “Šarišská stolica v Hornom Uhorsku.” V origináli “Das Sároser Komitat in Ober Ungarn” vyšla vo Viedni v roku 1841. Rozsahom neveľká publikácia je rozčlenená do viacerých kapitol. Je považovaná za prvú vlastivednú monografiu šarišskej župy. V úvodných častiach je opísaná Šarišská stolica všeobecne, jej hranice, výraznejšie cesty, geologická stavba, vodstvo, fauna a flóra. Po informáciách z Prešova ako centra šarišskej župy (v tom čase mal 8 890 obyvateľov) nasledujú kapitoly o pozoruhodných jaskyniach, prírodných útvaroch, opis ružinských jaskýň či Lačnovského kaňonu. V diele sa spomínajú Lipovce, Kalvária, Cemjata, Išľa, Šebeš či Kelemeš / Šebastová či Ľubotice / ako aj mnoho ďalších obcí a zaujímavých miest. Ernest Thomas Theodor Krieger zomrel 7. augusta 1855 vo svojom rodnom dome v Prešove.
Jaskyňa “Zla džura” je vďaka hlavnému aktérovi, zanietenému speleológovi a od jej sprístupnenia správcovi pánovi Rudolfovi Koščovi z Prešova pomerne známou jaskyňou pre širokú verejnosť, no v minulosti to tak nebolo. Pomenovanie vzniklo tak, že sa občas strácali hospodárske aj iné zvieratá, o ktorých sa následne zistilo, že popadali do podzemia, kde sa neskôr našli ich kosti. Preto zlá diera. V jaskyni sa tiež nachádzajú kosti z jeleňa, lebka jazveca, ba i lebka medveďa s vypadávajúcim zubom.
„Jaskyňa je pravdepodobne známa od nepamäti miestnemu obyvateľstvu obcí Lačnov a Lipovce. Podľa existujúcej katastrálnej mapy a znakov v teréne sa v jej bezprostrednom okolí, resp. niekoľko desiatok metrov nad jej vchodom nachádzala poľnohospodársky využívaná pôda (role) a aj dnešný zalesnený svah (pozemky miestneho urbariátu) bol odlesnený. Jaskyňu obyvatelia iste občas navštevovali, o čom svedčia črepy nádob (stredovek) i zachované povesti. Tie hovoria o omnoho rozsiahlejších priestoroch, ako ich poznáme dnes (siení, nazývaných poľany, malo byť v jaskyni 7), a o vodnom toku v jaskyni. Kačica vypustená v jaskyni do tohto toku sa mala objaviť na druhej strane pohoria v Slavkove. Toto všetko svedčí o živom záujme obyvateľstva. Do literatúry jaskyňu ako prvý zaviedol E.T.T. Krieger v svojom Popise župy Šarišskej (1841). O jaskyni píše na str. 33: „...sotva hodinu vzdialená a napoly vyskúmaná kvapľová jaskyňa... Vyššie uvedená jaskyňa nie je celkom známa, pretože podzemná voda zabraňuje jej ďalší prieskum, vstup je ťažký a asi po dĺžke 200 stôp sa vinie do jednej priepasti, ktorá konečne ústi do veľkej siene, kde ale ten potok brzdí ďalšie vnikanie.“ Uvádza tu aj povesť vzťahujúcu sa ku skalám i jaskyni.
Po ňom ju spomína Ö. Potemkin (1863), z novších autorov Tomčík v Čs. krase r. 1950, okrajovo Harčár (1972) a Droppa (1973) v Prehľade preskúmaných jaskýň na Slovensku. Títo autori sa však skutočným speleologickým prieskumom jaskyne nezaoberali. Jediná zachovaná mapa z minulosti je od S. Rotha z r. 1884 a vcelku verne zobrazuje hlavné priestory jaskyne. Priliehavý je aj opis, ktorý preložil a publikoval P. Derfiňák (2000) i so spomenutou mapou. V r. 1959 uskutočnil prieskum jaskyne Ján Majko. Používa názov Zlá džúra, za pomoci miestnych obyvateľov jaskyňu našiel a čiastočne preskúmal. Vcelku dobre opisuje známe časti. Používa termíny „Prvá priestora“ (15 x 20 m), za ňou nasleduje chodbička v dĺžke 15 m a „Druhá priestora“ (10m dlhá, 4 – 5 m široká a 1,8 m vysoká), ktorú už je ťažšie lokalizovať – azda ide o časť dnešného Labyrintu, pretože tu spomína malé jazierko. Za priestorom pri jazierku je údajne otvor so silným prievanom, kde aj baterkou svietili. Podľa výpovede J. Kušníra by sa mal v jaskyni (podľa Majka) nachádzať vodný tok. Všetky tieto skutočnosti sú opísané v správe 54/1959 v archíve SMOPaJ v Liptovskom Mikuláši. Archeologické nálezy v jaskyni konštatoval J. Bárta (1963), ktorý o nej píše aj v príspevku z r. 1970 v súvise s tragickou udalosťou i využitím v SNP (1969). Údaje o dĺžkach a hĺbke jaskyne sa pohybovali medzi 20 – 100 m, dokonca ešte J. Harčár v jaskyni uvádzal podzemný tok. Na základe toho, že dovtedy nám nebola známa ani jej mapa, sme jaskyňu podrobne preskúmali a zmapovali v mierke 1:200. V dňoch 1. a 3. 9. 1975 Z. Hochmuth, P. Zanvit a P. Bodnár zamerali podstatnú časť jaskyne (bez Labyrintu). V r. 1976 sme spolu s V. Ďurčekom vykonali prieskum a zameranie drobnejších jaskýň v okolí. Základné informácie o jaskyni a okolitých lokalitách som publikoval v príspevkoch v r. 1977 a 1982. K prieskumu jaskyne Zlá diera sa po vzniku Oblastnej skupiny SSS v Prešove vrátili Z. Hochmuth, R. Košč, E. Némethy a Ľ. Kučma, keď sa zamerali priestory dnešného Labyrintu (1982 – 1984) a jaskyňa sa uzavrela oceľovým uzáverom. Uzáver bol neskôr poškodený a po čase znovu zfunkčnený. Tieto skutočnosti neboli publikované, sú súčasťou technických denníkov OS Prešov a výročných správ. Neskôr boli v jaskyni objavené niektoré ďalšie kratšie chodby.
Geologická stavba okolia
Kryha mezozoických hornín vystupuje izolovane, severne od súvislého územia severne od Lačnovského kaňonu . V pôdoryse dosahuje rozmery asi 750 x 150 m . Kryha vystupuje svojimi vrstvovými čelami smerom na východ zo svahu Bachurne nad obcou Lipovce, územie má názov „Pod skaly“ či „Na skaly“ . V tesnej blízkosti už nachádzame okruhliaky bazálneho paleogénneho súvrstvia, vyššie nasadzuje už pieskovcový vývoj flyšu centrálnokarpatského paleogénu . Súvrstvie, v ktorom je vytvorené skalné mesto „Pod skaly“ i jaskyňa Zlá diera, patrí z geologického hľadiska k severnému mezozoickému obalu pohoria Branisko, aj keď geomorfologicky sa zaraďuje už k celku Bachureň . Vo vysvetlivkách i vlastnej geologickej mape 1: 50 000 (Jacko et al . 1997) sú horniny pod č . 49 opísané ako „sivé lavicovité a masívne dolomity, veku stredný – vrchný trias“ . Podrobnejšie sa opisujú v príspevku Poláka (1987) v Geologických prácach . Konštatujú sa tu aj izolované výskyty, konkrétne kryha s jaskyňou Zlá diera
Vodcovská služba a sprístupnenie jaskyne V r. 1999 získal Rudolf Košč, dlhoročný vedúci OS Prešov, povolenie na vykonávanie vodcovskej činnosti v jaskyni Zlá diera. Slávnostné začatie činnosti prebehlo 1. 5. 1999. Táto etapa trvá dodnes a je charakterizovaná sezónnosťou v súvise so zimoviskom netopierov v jaskyni. Návštevníci navštevujú jaskyňu v sprievode vodcu s ochrannými pomôckami – prilbou a pri návšteve tzv. labyrintu aj s ochrannou kombinézou. Osvetlenie je individuálne pomocou karbidiek. Návštevníci sa po jaskyni pohybujú po chodníku a betónových schodoch, vo vlastnej sieni „Prvej priestore“ vytvárajú uzavretý okruh, na ktorom je zaradený aj drevený rebrík. Je im poskytované vodcovské slovo zaoberajúce sa geologickou stavbou, geomorfológiou a vytváraním jaskyne, tvorbou sintrovej výzdoby, netopiermi, archeologickými nálezmi a ochranou jaskýň a prírody. Návštevnosť dosahuje cca 5000 osôb za rok. V súvislosti s novou legislatívou i končiacou sa výnimkou na vodcovskú činnosť pracuje jej doterajší neúnavný exploatátor na riadnom sprístupnení.“
Literatúra: doc. RNDr. Zdenko Hochmuth, CSc : Krasový fenomén Zlej diery a jaskýň krasovej oblasti „Na skaly“ (Bachureň), Spravodaj SSS 1/2006 ročník XXXVII / krátené /
Na záver povesť z Kriegerovej predmetnej knihy z r.1841 vzťahujúcu sa ku skalám i jaskyni.
„ Ku skalnej skupine, ktorá nesie meno Kamenná baba sa viaže aj ľudová povesť, ktorú si teraz povieme. Jeden lúpežný rytier, ktorý sídlil na starom templárskom hrade a býval na skalnatom hrade v Lipovciach zahorel prekliatou túžbou po peknej Jele, záhradnom dievčati. Vyčkal ju, keď išla za štedrovečernej noci z polnočnej omše domov a uniesol ju. Na jeho skalnom hrade ju držal vo väzení a nútil ju k jeho hriešnej vôli. Zahlbená do bedákania dojala strážcu jej úpenlivá prosba a on jej otvoril raz bránu k úteku. V studenej búrkovej a snehovej noci blúdila chudinka prepadnutá šialenstvom cez les. Prišla jej hodina a v tejto strašnej noci porodila v jaskyni tejto divočiny dieťa. Držiac ho v náručí sa chcela hodiť do priepasti a tu bola premenená na skalu“ /-Kamennú babu /
Cache:
Na rozdiel od Earth kešky, táto keš, už aj kvôli terénu. nie je primárne zrejme "masovou" keškou