Bol raz jeden bača a ten mal veľa oviec. Žil v malebnej dedinke, ktorá sa volala Horná Kráľová. Nebol to veru obyčajný bača. Všetko, čo robil, robil tak poriadne, až sa ten výsledok zázračne znásobil. Keď bača dojil ovcu, nadojil mlieka za štyri. Keď zarobil na syr z jednej merice mlieka, narobil šesť meríc syra. No a keď strihal ovečky, bolo vlny nie len pre dedinu, ale aj pre susedné chotáre.
Ľudia baču radi mali. Vždy rád pomohol, ak mohol a jeho pomoc osožila niekoľkonásobne a ľudia sa mu za to radi odvďačovali. Žil si teda bača takto šťastný život, ibaže sám. Páčila sa mu Alenka z Kepeždi. A bača keď ľúbil, tak to aj hory prenášalo. Nevedel on, že je ona taký malý horenos a vedela, že sa bača za ňou pozerá. Keď raz bača stretol na trhoch Alenku, vyznal sa jej, no ona mu, že sa vydá len za toho, kto jej taký kvet donesie, čo je jej srdcu najbližší a čo ani svet nevidel!
Hútal, hútal bača, no vyhútať nevedel. Veru on od samého žiaľu začal na pastvinách slzy roniť. A bača keď slzy ronil, to celé pastviny zalialo. I toľkože sa soli dostalo do zeme, že sa až začali soľné kvety tvoriť. Keď to bača videl, povedal si: „Alenkino srdce je tvrdé sťaby soľný kameň a soľný kvet tu navôkoľ živá duša ešte nevidela!“ I priniesol bača Alenke soľný kvet domov, jej srdce obmäkčilo, kvet ožil a dediny mohli začať veľkú svadbu strojiť. Od tých čias sa toto miesto nazýva bačove slaniská a snáď aj dodnes možno nájsť soľ po bačových slzách.
Skutočný príbeh o vzniku slanísk sa dozviete na infotabuli neďaleko. ;)