„Kedysi dávno žila tu veľmi chudobná vdova s mnohými deťmi, ktorým často nemala čo dať do úst. Unavená, sadla si raz pred chalupu a veľmi plakala. Zrazu na tých miestach, kde stekali jej veľké slzy, objavil sa malý priezračný pramienok vody. Z útrob zeme akoby bola počula hovoriť hlas: „ Statočná vdova!, načri si z toho prameňa a to čo ti ostane po odparení vody urobí teba i tvoje deti šťastnými.“ A naozaj. Po odparení jej v nádobe ostala biela soľ, ktorú potom zamieňala za obživu pre svoje deti.“