Bohuslav Tablic (* 6. september 1769, České Brezovo, okres Poltár – † 21. január 1832, Kostolné Moravce, dnes časť Hontianskych Moraviec, okres Krupina) bol evanjelický kňaz, spisovateľ, osvietenský básnik, literárny historik, jeden zo zakladateľov slovenskej literárnej histórie, prekladateľ literárnych diel, editor, vydavateľ a organizátor literárno-kultúrneho života v začiatočnej fáze slovenského národného obrodenia.

Narodil sa v rodine učiteľa, otec Martin Tablic, matka Mária rod. Makovíniová, detstvo prežil v Bíre, Ožďanoch, Lapujtő a Tóth-Györku. Vzdelanie získaval v rokoch 1781 – 1783 na gymnáziu v Dobšinej, v rokoch 1783 – 1789 na Evanjelickom lýceu v Bratislave a v rokoch 1790 – 1792 na univerzite v nemeckej Jene, kde študoval filozofiu, teológiu, medicínu, angličtinu a francúzštinu (okrem týchto jazykov ovládal i maďarčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu). Počas štúdií v Jene založil spolu s Jurajom Palkovičom Societas slavica – Slovanskú spoločnosť a v roku 1810 počas pôsobenia v Kostolných Moravciach založil Učenú spoločnosť banského okolia, ktorá sa označovala ako slovenská literárna a vedecká spoločnosť. Pôsobil ako evanjelický kazateľ v Horných Rykynčiciach (1793 – 1795), v Ácsi (1795 – 1802), v Skalici (1802 – 1805) a napokon v Kostolných Moravciach (1805 - 1832). V roku 1827 sa stal konseniorom a v roku 1829 seniorom.

Bol básnicky najproduktívnejší predstaviteľ idylickej línie slovenského osvietenského klasicizmu. Písal sylabické verše (už počas štúdií v Jene) a príležitostné básne (v Horných Rykynčiciach), teologické, historické, hospodárske a právne knihy s ľudovýchovným zameraním, ale bol aj uznávaným prekladateľom z nemčiny, angličtiny a maďarčiny, ako i organizátorom vzdelávania slovenskej mládeže a buditeľom literárneho života. Jeho najvýznamnejším dielom sú štyri zväzky „Poezye“ a „Paměti česko-slovenských básnířův aneb veršovců, kteříž se buďto v Uherské zemi zrodili, aneb aspoň v Uhřích živi byli“ (1806 – 1812), ktoré sú prvými dejinami poézie v národnom jazyku, z ktorých vychádzali a nadväzovali na ne i neskoršie generácie literárnych historikov (J. M. Hurban a i.). Každý zo štyroch dielov obsahuje polovicu pamätí a polovicu poézie. „Paměti“ obsahujú biografie a literárnohistorické charakteristiky 77 uhorských básnikov a veršovníkov zo 16. – 18. storočia. „Poezye“ zas príležitostné, intímne, galantné, klasicistické, rokokové, anakreontické a lyrické básne, ódy, elégie a selanky, bájky, anekdoty, baladické piesne a burlesky, ktoré sú ako jeho pôvodnou tvorbou, tak i prekladmi rôznych autorov. Z jeho tvorby vidno, že bol veľmi všestranný a neuprednostňoval jeden typ žánru.

Od tvorcov obdobia klasicizmu a preromantizmu sa odlišoval najmä témami, ktoré spracovával. V zbierke „Oberanie ovocia“ možno nájsť rôznorodé básne, o plynutí života, kráse a mladosti, o vlasti, práci, ženách, káve, o ľudských vlastnostiach ale nájdeme tam i preklady (napr. Monológ z Hamleta). Písal po česky, pretože tento jazyk považoval za kultivovaný, vyspelý, vhodný pre literárnu prácu. Slovenčina je podľa neho jazykom slúžiacim len na dorozumievanie. Bol typickým osvietenským autorom, pretože prostredníctvom čítania poézie chcel človeka pozdvihnúť, vzdelať, poučiť o dobrých mravoch, ako o tom sám hovorí v básni „Venovaní“: „Ríšu bludov, povier boriť, šíriť nové poznatky...“ (Tablic, 1986, s. 7). Aj u obyčajných ľudí, chcel vzbudiť lásku a radosť z čítania.

Osobnosť tohto slovenského osvietenského intelektuála patrí bez akýchkoľvek pochybností ku kľúčovým postavám slovenskej obrodeneckej kultúry. Do dejín slovenskej literatúry sa nezmazateľne zapísal niekoľkými prvenstvami: je nielen zakladateľom slovenskej literárnej historiografie, ale aj prvou výraznejšou prekladateľskou osobnosťou u nás, ktorá svojimi prekladmi otvárala pohľady do západoeurópskych literatúr (predovšetkým do anglickej a francúzskej) a ich prostredníctvom vnášala do nášho kultúrneho priestoru nové literárne impulzy.  

Bohuslav Tablic pracoval do posledných okamihov svojho života. Posledný záznam o jeho činnosti bol 21. januára 1832, keď ešte pochovával v susedných Súdovciach. Avšak práve tento pohreb sa mu stal osudným, lebo tam prechladol a v dôsledku vysokej horúčky o dva dni neskôr 23. januára 1832 umiera. Po 38 rokoch manželstva so Zuzanou, rod. Zúbekovou, umrel bezdetný a prekvapivo, ako veľký milovník národa, svoj značný majetok, údajne neodkázal slovenskému národu.

Ku keške:

Keška je umiestnená na pomerne frekventovanom mieste v blízkosti evanjelického kostola, kde je aj hrob B. Tablica, a domova dôchodcov. Preto buďte veľmi obozretný pri odlove. Areál kostola je ohradený a otvorený len počas bohoslužieb a iných cirkevných obradov, čiže len vtedy sa dá navštíviť i hrob B. Tablica. Prosím, rešpektujte cirkevný majetok a nevnikajte násilne na pozemok, kvôli keške to nie je potrebné. Príjemné keškovanie.