Sú to hraničné kamene banských polí nachádzajúce sa v blízkom okolí Dobšinej. Označovali plošné územie, na ktorom mohla banská spoločnosť alebo vlastník vykonávať banskú činnosť. Na mapách boli banské polia nazvané menom a v teréne boli rohy banských polí označené banskými hraničnými kameňmi.
Dobšiná mala stáročnú tradíciu v banskom podnikaní, bola účastníkom ťažobných spoločností a podieľala sa na exploatácii úžitkovej suroviny v značnom rozsahu. Existujúci banský majetok, kde mesto vykonávalo exploatačnú činnosť, bol rozdelený na tzv. kuxy (ideálna podielová jednotka na majetku ťažiarstva). Tieto si ťažiari rozdelili medzi seba a banský podnik prevádzkovali na vlastný účet. Každému patrila taká čiastka podniku, koľko mal kuxov. Pridelené banské pole bolo ohraničené stabilnými kamennými značkami s príslušnými údajmi.
Dobšinské ťažiarstva Schwanzenberg, Gappel Stolen, Simoni, Himelskron, Fortúna, Alt Viktória, Hirschkohlung Andrei, Birkeln Erbstollen, Cinopel Simoni odpredávali chalkopyritové rudy v hutách Georgi, Nikolai, Johan a iných aj v Smolníckej erárnej hute do polovice 19. storočia.
V 19. storočí banské podnikanie formou ťažiarstiev prestalo vyhovovať požiadavkám vzrastajúcemu sa priemyslu, do popredia sa dostávali účastinné spoločnosti, s výnimkou štátu, ktoré postupne pohlcovali drobných ťažiarov. Roku 1830 získal väčšinu baní knieža Filip Coburg. Stal sa vlastníkom najväčšieho banského majetku v oblasti Dobšinej. Jeho podnikanie v Dobšinej trvalo do roku 1913. Potom sa podnik zmenil na účastinnú spoločnosť pod názvom Knieža Coburg Filip - banské a hutné závody, účastinná spoločnosť. (Originálny názov bol v maďarčine.)
Zdroj:
Kniha Banské mesto Dobšiná, kol. autorov pod vedením RNDr. Ondreja Rozložníka a Dr. Ing. Emmericha Hunsdorfera, Košice roku 2008, Poč. str.: 159