Názov obce je odvodený od mena rodu Kostolányiovcov, ktorým územie v 15. storočí daroval kráľ Žigmund. Schválne píšem storočie, pretože pri čítaní rôznych materiálov som našla rôzne roky. Pôvodne sa usadili v Horných Kostoľanoch, čo je vlastne Horný Kamenec. Ale rod sa rozrastal a osídľoval rozsiahlejšie územie. Postupne sa presúval do úrodnejšej oblasti okolo rieky Nitry, kde vznikli Dolné Kostoľany, neskôr nazývané Zemianske Kostoľany.
Terajšia obec Zemianske Kostoľany je spojená z obcí Zemianske Kostoľany a Dolné Lelovce.
Dolné Lelovce sa spomínajú zhruba od 13. storočia. Koncom 18. storočia ju tvorilo 28 domov a 211 obyvateľov. Obec bola situovaná okolo stredovekej komunikácie na pravom brehu Nitry tak, že kostol svojou polohou dominoval na južnom okraji obce. Patrila rodu Tarnóczyovcov. V roku 1903 bola obec pričlenená k Novákom a v roku 1937 k Zemianskym Kostoľanom. Po pretrhnutí hrádze v roku 1965 väčšina obce zanikla.
Moja stará mama a teda aj moja mama pochádzali zo Zemianskych Kostolian. Tu som prežívala svoje prázdninové detstvo. Milovala som tajuplné záhady, ktoré sme si vravievali, keď sme preliezali zákutia Dolných Leloviec.
Ostal tu nádherný kaštieľ postavený na starších základoch na začiatku 17. storočia. Z pôvodne štvorvežovej budovy ostala poschodová stavba s dvoma vežami a so vstupným portálom. Z tohto kaštieľa sa stal vojenský objekt a doteraz patrí Ministerstvu obrany SR.
Čo ma najviac lákalo, bol prázdny opustený kostol Narodenia Panny Márie týčiaci sa nad obcou a v jeho blízkosti hrobka rodu Tarnóczy.
Rod Tarnóczyovcov má na Slovensku korene od čias, kedy našu otčinu okupovali Tatári (13.stor.). Uhorská šľachta vtedy odmietla pomoc kráľovi Belovi IV., ktorý sa Tatárov pokúšal zastaviť. Zhabal im totiž majetky, ktoré im pred ním daroval jeho otec Ondrej II.. Ostal prakticky „sám“ proti výbojným kočovným Mongolom. Až sa rozhodol pre útek do Dalmácie. Ale Tatári mali akési problémy doma a tak sa jedného dňa zvrtli a vrátili sa riešiť si ich. Uhry nechali v zúboženom stave, vyľudnené, s hladomorom. Bela sa vrátil, pomeril sa so šľachtou a obdaril hrdinov z boja značnými majetkami. Medzi obdarovanými bol aj predok rodu Tarnóczy, pôvodne rod Tarnowský, pomenovaný podľa poľského mesta Tarnów, neskôr pomaďarčená na Tarnóczy. K pomaďarčovaniu mien zemianskych rodín dochádzalo bežne v 17. storočí. Pôvodne pekné slovenské mená boli napr. aj mená Szentiványi = Svätojánsky, Okolicsányi = Okoličanský, Ocskay = Očkovský, Bossányi = Bošanský, Rudnay = Rudňanský, Rajcsányi = Rajčanský atď. Takto sa dostali Slovania k menám maďarským, hoc maďarsky mnohí ani hovoriť nevedeli.
Erb Tarnócziovcov varioval. Rodiny si však ponechávali hlavný znak rodu a to zajaca streleného šípom do krku a nápis „Opressum Defendo“ (Brániť slabších, utláčaných). Erby je možné vidieť na hrobke, ktorú postavil Arpád Tarnóczy na starom cintoríne v Horných Lelovciach.
Rod Tarnóczy mal niekoľko línií. U nás doma sa vravievalo novácki Tarnóczyovci a kostolianski Tarnóczyovci. Línia nováckych Tarnóczyovciovcov poväčšine v Novákoch zotrvala. (Moja mama roky pracovala v škole s manželkou jedného z potomkov nováckych Tarnóczyovcov). Tí kostolianski poodchádzali, zväčša do Bratislavy.
Keď som sa pokúšala nájsť relevantné informácie o rodine a hrobke rodiny Tarnóczy našla som len drobné zmienky a mená zväčša cirkevných hodnostárov.
V minulosti bolo typickým znakom šľachtickej rodiny, pokiaľ mali viac synov, že najstarší ostával spravovať rodinný majetok, ďalší odchádzali do služieb dvora, kléru alebo armády.
Našla som tiež rozhovor s Arpádom Tarnóczym, ktorý sa netají so šľachtickým titulom a nováckym pôvodom, a čo to o svojej minulosti rozprával. Zväčša však o svojom zatknutí po nástupe komunistického režimu.
Vyššie som spomenula pani vychovávateľku Tarnóczyovú. Jej pán manžel, Antal Tarnóczy, brat Arpáda Tarnóczyho, pochádza z nováckej vetvy. On mi porozprával niekoľko zaujímavostí o ich rodinnej hrobke v Zemianskych Kostoľanoch.
V hrobke bolo pochovaných približne 20 tiel. Ležali v železných a pozinkovaných truhlách. Na zadnej stene hrobky ostali pozostatky oltára, nad ktorým visel erb rodu. Erb skončil v zberných surovinách a pánovi Tarnóczyovi sa ho nepodarilo dostať späť.
Poslednými pochovanými v hrobke bol otec pána Antala Tarnóczyho, Antal Tarnóczy st. (zomrel neprirodzenou smrťou) a v roku 1964 matka Mária Tarnóczy, rodená Majthényi (z Podhradia).
V časoch, keď "všetko patrilo všetkým" a keď sa z neďalekého rodového kaštieľa stali kasárne, bola hrobka niekoľko krát vykradnutá. Pán Tarnóczy sa domnieva, že hrobku vykrádali najmä vojaci, ktorí sa každé dva roky v kasárňach striedali. Približne tak často opakovane zamurovával vchod do hrobky a rátal napáchané škody. S vykrádaním začali od najstarších rakiev. No práve v tých novších boli ukryté rodinné poklady. Napríklad v truhle Antala Tarnóczyho bol rodový meč, puška, biblia a rodinné fotografie. Po narušení truhiel sa do nich dostal vzduch, ktorý pred tým mumifikovaným telám zosnulých, veľmi uškodil a urýchľoval ich rozklad. Preto sa rodina rozhodla pochovať ich do zeme vedľa hrobky. Tento hromadný hrob je teraz označený skromne jedným náhrobným kameňom.
O ďalšej skaze už písať netreba. Teraz je v okolí hrobky pomerne kľud. Populácia v okolí zostarla, kradnúť nie je čo. Na muklov treba dávať pozor, majú blízko obydlia. Ku hrobke vedie viac chodníčkov. Za povšimnutie stojí blízky a už spomínaný Kostol Narodenia Panny Márie a pred ním Pomník Obetiam 2. svetovej vojny.