Stromoradie (alebo aleja) je jedným z najstarších architektonických ideálov v histórii záhrad. Jeho krása (alebo škaredosť) je daná dokonalosťou opakovania motívu, ktorý vedie k zvýšenému vnímaniu perspektívy a geometrických liniek. Je nezameniteľne architektonickým, umelým prvkom.
Skutočné aleje, ako dekoratívny prvok tvorený drevinami, sú známe už z obdobia starovekého Ríma. Rimania pozdĺž ciest vysádzali aleje stromov úplne bežne.
Vrchol dokonalosti a širokého použitia stromoradí ako okrasného prvku sa zaznamenal v období baroka, v 17. a 18. storočí. V parku "à la française" (francúzsky park) bola upravovaná baroková krajina alejami stromov, ktoré viedli aj mimo územia parku a boli smerované zvyčajne k ľudským sídlam cez voľnú krajinu, napríklad cesty v záhradách zámku Versailles alebo Het Loo.
Barokové aleje sú úplne priamočiare, líniové, umelo vytvorené útvary a jeden z hlavných nosných prvkov komponovaných do barokovej krajiny. Barokové aleje tvorili stromy rovnakého veku, rovnakého druhu, rovnako veľké a tvarované koruny a jednotne v pravidelných odstupoch, tak aby bola dokonale uplatnená symetria, periodicita a homogenita. K dokonalosti stromoradí boli koruny upravované rezom. V čase absolutizmu aleje viedli mnoho kilometrov pozdĺž ciest, často v priamke, k zámkom, vidieckym sídlam alebo loveckým revírom aristokracie ako výraz moci, estetického názoru, potreby reprezentovať sa a pre orientáciu v krajine. Aleje boli výrazom doby. Je uvádzané, že aj "cirkevné krajinárstva" spoluvytvárali barokovú krajinu alejami zvýrazňujúcimi pútnické miesta, krížové cesty a podobne.
V období baroka sa tiež zvyšuje výstavba cisárskych ciest a v súvislosti s ňou je štátom podporovaný rozvoj stromoradí. Nariadením cisárovnej Márie Terézie z roku 1752 sa ukladala povinnosť sadiť stromy pozdĺž všetkých nových ciest. Dnešný stav mnohých týchto alejí je neuspokojivý predovšetkým z pamiatkarského hľadiska a z hľadiska bezpečnosti ako výsledok ich nedostatočnej údržby a starostlivosti. Nedostatok starostlivosti a úpadok alejí je poznať počas 1. a 2. svetovej vojny a v druhej polovici minulého storočia. Len zriedka došlo k ich obnove, a ak áno, nie vždy úspešne.
Jedno staré stromoradie vedie pozdĺž zaniknutej trasy električky (1924 – 1965). Od cesty do (alebo z) Kostolian k minerálnemu prameňu na Aničke. Stále je možné vidieť kúsky drevených podvalov, sem tam kovové súčasti. Trať to už má definitívne za sebou. Staré stromoradie, i keď krátke, je stále krásne. Príďte, pokiaľ je. Neskôr možno bude nové. Alebo aj nie.