Obec Kľačno leží v severnom výbežku Hornonitrianskej kotliny, ktorá sa rozkladá na oboch stranách horného toku rieky Nitry.
Celková rozloha obce je 4870 ha a nadmorská výška 360 – 420 metrov.
Ako podhorská obec upúta predovšetkým krásnym prostredím, v ktorom sa nachádza. Katastrálne územie predstavuje 4870 ha. Sever chránia hrebene Lúčanskej Malej Fatry s vrcholom Kľak (1352 m n.m.). Na východe sa týčia vrcholce pohoria Žiar. Západnú stranu horného Ponitria chránia úbočia Strážovských vrchov s ich prelomom Fačkovkého sedla (809 m n.m.), ktorý tvorí predel povodia Nitry a Váhu, resp. Rajčianky.
Erb obce tvorí modrý štít. V ňom na zelenej pažiti stojí strieborno (bielo) odetý sv. Mikuláš. V pravej ruke nesie zlatú (žltú) berlu, po ľavej strane je na pažiti postavená zlatá (žltá) nádoba (krstiteľnica), z ktorej vyčnievajú tri zlaté detské hlavy. Po oboch stranách svätca vo výške jeho hlavy je po jednej striebornej (bielej) hviezdičke.
Obecná vlajka
Jej výtvarný návrh bol odvodený od farieb štítu a figúr, ktoré obsahuje erb. Vlajka pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách modrej, žltej, bielej, zelenej a modrej. Je ukončená tromi cípmi.
Už od čias panovania prvého uhorského kráľa Štefana v 11. storočí, boli na územie dnešného Slovenska pozývaní obyvatelia z nemeckých území. Boli to najmä banskí odborníci, remeselníci, obchodníci, ale aj rytieri a duchovní - mnísi. Hlavný prúd prichádzal v 13. a v 14. storočí po tatárskom vpáde.
V tomto období sa začala osídľovať aj časť hornej Nitry, kde sa nachádza obec Kľačno.
Oblasť sa nazýva Hauerland, tiahne sa od Kremnice až ku Nitrianskemu Pravnu. (Slabika „hau“ je podľa niektorých zdrojov nemeckým lesníckym výrazom s významom klčovať alebo označuje čistinu po vyrúbaní lesa. Hauerland je teda krajina v oblastiach vyklčovaných lesov).
Osídľovanie sa rozprúdilo vďaka bohatstvu lesov, ktoré sa klčovali, ale predovšetkým vďaka objaveniu ložísk zlata na majetku bojnických hradných pánov. Majitelia panstva, Leustachovci, po zrušení výhradného kráľovského monopolu na dobývanie nerastov, pozvali na vyťaženie zlata na svojom panstve baníkov z nemeckých krajín i zo starších uhorských miest.
Prvá písomná zmienka o Kľačne je z roku 1413, a to v zmluve medzi panovníkom panstva Bojnického zámku a občanmi Kľačna o možnosti spolupráce a poddanských dávkach. Kľačno sa spomína pod názvom Geidel, z r. 1430 zas ako Gaydel. Prečo obec dostala toto pomenovanie, nie je presne doložené. Predpokladá sa, že bolo odvodené z mena zakladateľa obce, ktorý sa údajne prisťahoval z oblasti Saska. V r. 1437 sa spomína ako Gedelhota, v r. 1464 ako Gajdellehota, neskôr nemecky Geidel.
Obyvatelia Gajdla sa zaoberali baníctvom, ťažbou dreva, poľnohospodárstvom. Chovali hospodárske zvieratá (kravy, voly, kone, bravy, kozy, ovce), venovali sa včelárstvu. Pestovali pšenicu, jačmeň, ovos, pohánku, v záhradách zeleninu, strukoviny, kapustu. Neskôr sa vo väčšej miere zaoberali i remeslami, ktoré postupne nahrádzali upadajúcu ťažbu zlata. V Gajdli bolo veľa kováčov (20), ktorí si ako málokde na dedine vytvorili vlastný kováčsky cech s artikulami z r. 1653. Gazdovia, ktorí vlastnili ťažný dobytok, si privyrábali zapožičiavaním prípraží na vytiahnutie kupeckých povozov do vrchov, ktorými pokračovala cesta z Hornej Nitry do Trenčianskej a Turčianskej stolice.
V obci boli postavené sušiarne ovocia. Známe sa stali najmä gajdlanské sušené slivky, ktoré sa predávali aj vo Viedni, ale preslávili sa výrobou produktov z nich, lekvárov, marmelády a samozrejme slivovice.
Keď sa v r. 1527 bojnické panstvo dostalo do rúk Thurzovcov, postupne presadili protestantskú vieru podľa známeho Cuius regio, eius religio - čie panstvo, toho viera. Lutherove učenie sa tu ujalo predovšetkým vďaka záujmu nemeckého obyvateľstva. A tak už o 8 rokov neskôr sa aj farnosť v Gajdli stala evanjelickou - na dlhých 125 rokov. Bojnickí hradní páni mali dobré vzťahy s Wittenbergom a jeho univerzitou, priamo odtiaľ pozvali evanjelického pastora do Bojníc a v r. 1580 aj do Gajdla.
Po vymretí Thurzovcov r. 1637 bojnické panstvo dostal do zálohu a neskôr do dedičného vlastníctva gróf Pál Pálffi. Snažil sa o rekatolizáciu obyvateľstva. Jeho manželka Františka po jeho smrti založila kláštor piaristov a za pomoci povolaných jezuitov vrátila ku katolíckej viere takmer celé panstvo. V roku 1660 na jej nátlak musel opustiť gajdlanskú faru posledný evanjelický pastor. Viacerí obyvatelia Gajdla v tomto období z náboženských dôvodov opustili obec a presťahovali sa do susedného Turca, kde bol zemepánom evanjelik.
Výsledkom 1. svetovej vojny bola veľká bieda, kvôli ktorej si mnoho Gajdlancov hľadalo prácu v zahraničí. Poľnohospodárstvo nestačilo na obživu rodín, preto sa k nemu pridávali sezónne práce – najmä v stavebníctve, kde boli vyhľadávaní hlavne gajdlanskí betonári. Niektorí obyvatelia zas odchádzali na dolnú zem na letné poľnohospodárske práce.
Ďalšie rodiny sa museli vysťahovať do Ameriky a Argentíny. Keď sa usadili, pomáhali tým, ktorí ostali doma. V roku 1921 podľa sčítania ľudu žilo v Gajdli 2121 ľudí (najviac zemerobotníkov – 943, potom nasledovali maloroľníci, nádenníci, továrenskí robotníci, baníci).
Veľmi ťažké životné podmienky a bieda mali vplyv na podporu komunistických myšlienok, v roku 1923 aj na výhru komunistov vo voľbách do obecného zastupiteľstva.
V tridsiatych rokoch veľa remeselníkov a sezónnych robotníkov chodilo na zárobky do Nemecka. Vďaka tomu vyrástlo v tomto období veľa nových rodinných domov. V tomto období sa už protiváhou komunistov v obci stávala strana nemeckej národnostnej menšiny Karpatendeutsche Partei. Posledné voľby v roku 1938 však opäť vyhrali komunisti. V roku 1940 mala obec 2 297 obyvateľov.
Počas SNP tu prebiehali tvrdé boje, pričom o život prišlo 18 zajatých partizánov. Na jar v roku 1945 prítomné nemecké vojenské jednotky v súvislosti s blížiacim sa frontom nariadili evakuáciu obce. Obyvateľov transportovali do sústreďovacích táborov v Nemecku. Po ich odchode nemecké jednotky podpálili stred obce a ustúpili.
6. apríla 1945 do takmer ľudoprázdnej obce vstúpili ako prvé jednotky rumunskej armády, čím bola obec oslobodená.
Počas 2. svetovej vojny padlo v bojoch 20 mužov z Gajdla – dobrovoľníkov aj aktívne slúžiacich vojakov.
Evakuovaní obyvatelia sa vrátili až v lete počas žatvy. Dedina bola zničená, vypálená. Neprávom sa skonfiškovali majetky tých, ktorí boli v pracovných a v koncentračných táboroch. Po návrate domov si museli vlastné domy a pôdu vymáhať späť do svojho vlastníctva. Do ich života zakrátko vstúpila politika - ako občania nemeckej národnosti museli svoje domovy opustiť. Boli odvezení do zberného tábora pri Novákoch – Laskári, odkiaľ bola väčšina odsunutá do Nemecka. Podľa nimi udávaných čísiel, po r. 1945 bolo celkovo odsunutých 2 434 občanov nemeckej národnosti.
Len malému počtu bol dovolený návrat do rodnej dediny.
Zostali nemecké názvy častí chotárov, lesov, ale aj priezviská našich spoluobčanov. Do obce boli presídľovaní Slováci z rôznych kútov Slovenska i spoza hraníc, ktorí vo vojne prišli o všetok majetok a strechu nad hlavou. Prichádzali z Oravy, z Turca, neďalekých Čičmian a Fačkova, repatriovaní Slováci z Maďarska, Zakarpatskej Rusi. Všetka pôda i domy boli skonfiškované štátom a vzápätí prideľované novým občanom. Každý si mohol vybrať dom a pôdy toľko, koľko vládal obrobiť. Vtedy sa udiali mnohé neprávosti, ktoré sa prenášali do ďalších desaťročí.
V roku 1948 sa prestal používať názov Gajdel, obec sa premenovala na Kľačno.
A tu skončím, lebo takto by sa dalo, z bohatej obecnej kroniky, pokračovať až do súčasnosti. Je to pekne spracovaná kronika. Sama som prekvapená, koľko som sa o obci mohla dozvedieť. Som rada, že sa vedú kroniky a všetko sa zapisuje. Na základe takýchto písomnosti vieme, ako sa žilo, aký boli ľudia, na čom im záležalo, na čom zas nie, čo ich viedlo k rozhodnutiam a ku skutkom, ktoré vykonávali. Čo by sme si dnes mali vážiť, za čo komu nadávať 😊 , za čo ďakovať a čo zlepšiť. Kroniky sú studnice života, poznania, faktov. Ale súčasnosť treba žiť...
Historické pamiatky obce Kľačno:
Kostol sv. Mikuláša a Mariánsky stĺp tu opisovať nebudem. Popisy boli pekne spracované a objekty majú „svoju keš“ GC5H2VR.
Kaplnka Nepoškvrneného počatia Panny Márie (Mariánska kaplnka) , stojaca na hornom konci obce neďaleko pošty. Bola dostavaná v roku 1824 na podnet významného rodáka Georga Palescha, kňaza a pedagóga. Preto je v obci nazývaná aj ako Paleschova kaplnka.
Kaplnka bola určená hlavne na ranné a večerné modlitby – modlitby ruženca. Hlas zvona slúžil na ohlasovanie požiaru a povodne.
Z dochovaných záznamov vieme, že v roku 1930 bola kaplnka v dezolátnom stave, bola opravovaná veža a kaplnka bol z vnútra i zvonku vybielená.
V roku 1992 sa z peňazí od potomkov Georga Palescha žijúcich v Nemecku opravila strecha kaplnky. Peniaze na elektroinštaláciu a hromozvod dal obecný úrad.
V roku 1995 vypracoval vtedajší farár p. Viktor Kraus návrh na obnovu kaplnky. Po schválení Pamiatkovým ústavom, pracovisko Topoľčany bol v exteriéri odstránený cementový sokel a poškodené časti omietok, urobili sa nové vápenno – pieskové omietky, boli osadené kovové mreže na okná a dvere, urobila sa drenážna ryha a odkvapový chodník. V interiéri sa odstránilo linoleum, kamenná dlažba sa ponechala, miestami opravila, odstránila sa konzola elektrickej prípojky a celkovo sa vyriešil prívod elektriny bez rušivých prvkov.
Objavený nápis vo vlyse nad tympanónom sa odborne očistil a zakonzervoval. Kamenné časti vstupného portálu a ríms pod oknami sa očistili, chýbajúce časti doložili a zakonzervovali.
Kaplnka slúži na modlitebné účely dodnes, počnúc teplým jarným a letným obdobím, počas týždňa sa strieda vedenie omše v kaplnke a v kostole.
Kaplnka Sv. Jána Nepomuckého
Kaplnka bola postavená v roku 1777. Nachádza sa v blízkosti Mariánskej kaplnky.
Kaplnka postavená na dolnom konci obce neďaleko toku rieky Nitry. Presný rok jej postavenia nám nie je známy. Ku kaplnke som nenašla vhodný a jednoduchý prístup. Pri vstupe do Kľačna z Nitrianskeho Pravna sa nachádza na pravej strane cesty za riekou medzi prvým a druhým domom.
Známe osobnosti
...toto sú zaujímavé záznamy. Neuveriteľne dobre sa mi to čítalo 😊
Georg Palesch (Juraj Páleš), nar. 24. 4. 1753 v Gaidli, kňaz, pedagóg, zakladateľ škôl a fondov na podporu študentov, osvietenec, riaditeľ prvého slovenského učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule, kde okrem latinčiny zaviedol ako vyučovací jazyk aj slovenčinu. V obci dal v r. 1829 postaviť katolícku školu. Na hornom konci obce dal postaviť kaplnku Panny Márie, dokončená bola v r. 1824. Zomrel ako 81 - ročný 22.11.1833 v Spišskej Kapitule, kde je aj pochovaný.
Jegusch – najznámejší z richtárov, ktorí kedy v tejto funkcii v Gajdli pôsobili. Za jeho richtárovania bol v obci vzorný poriadok. Jeho občianske meno a priezvisko bolo Joseph Zimmermann. V bežnom kontakte ho všetci volali podľa gruntu Jegusch, z ktorého pochádzal. Richtársky úrad zastával 30 rokov a zomrel ako 95 – ročný.
Johann Steinhűbel – ďalší zo známych richtárov, býval v prvom dome pri kostole. Nazývali ho „Robosch“. Pozoruhodné je, že bol richtárom 28 rokov bez toho, aby vedel písať. Napriek tomu nevykonal vo svojom účtovaní žiadne chyby.
Anton Steinhűbel - prezývaný „Sternschauer“ – „pozerajúci sa na hviezdy“. Známym sa stal vďaka podivuhodnej pamäti. Poznal všetky rodiny z Gajdla, aj ich hospodárske pomery, ba vedel poskytnúť informácie aj v starých záležitostiach. Vďaka jeho vynikajúcej pamäti si ho na radu pozývali aj pán farár a notár. Všetky dáta vedel spamäti. Keď ho požiadali o nejaký údaj, mal vo zvyku pozrieť sa najprv na zem, potom hľadel dlhší čas na nebo a nato začal diktovať požadované. Neomylný bol aj v predpovedaní počasia. Poznal aj všetky hviezdy. (😊 no nie je takýto záznam úžasný? )
Andreas Steinhűbel - známy ako „gaaleresch Starker“ – „gajdlanský silák“. V dospelosti pracoval v budapeštianskej fabrike. Spomína sa, ako tu preniesol nákovu, ktorú sotva uniesli štyria muži, trikrát okolo celej fabriky, bez námahy preniesol na stavebné miesto veľký balvan, s ktorým nemohlo pohnúť šesť mužov, vytiahol voz naložený štrkom, ktorý sa zviezol do priekopy a ktorý nemohli vytiahnuť ani zapriahnuté kone (toto sa dochovalo?! 😊 )
Rosalie Steinhűblová – liečiteľka, silákova sestra, kvôli svojej mohutnej postave prezývaná aj „Riesin“ - „obryňa“. Mala takisto veľkú silu. Známou sa však stala vďaka jej rečníckemu umeniu. Jej smútočné prejavy boli známe ešte v 30-tych rokoch 20. st. Bola predspeváčkou v kostole a na procesiách. Veľké znalosti preukázala aj na poli ľudového liečiteľstva, poznala všetky liečivé rastliny, bola pozývaná do domov ku chorým.
Jakub Venény, nar. 1886 v Pravenci, učiteľ s veľkým výtvarným nadaním, ktorý dlhé roky pôsobil ako riaditeľ najprv nemeckej, neskôr štátnej ľudovej školy v Gajdli.
Vo svojich dielach zobrazoval hlavne prírodu a obrazy z dedinského života. Inšpiroval sa miestami, v ktorých pôsobil. Vytvoril veľa malieb (akvarel, olejomaľba) z hornej Nitry s národopisnou tematikou, ktoré sú zároveň aj vzácnym historickým dokumentom o podobe niektorých obcí v našom regióne – napr. vtedajšie Nemecké Pravno, Gajdel. V Gajdli pôsobil až do odchodu na dôchodok v r. 1941. Zomrel v r. 1967 v Trenčíne.
Ľudevít Venény, nar. 1888 v Čavoji, profesor, mladší brat učiteľa a maliara Jakoba Venényho.
Počas bojov v 1. sv. vojne sa dostal do zajatia v Rusku, kde bol zaradený ako pomocník v šľachtiteľskej stanici. Venovali sa tam šľachteniu odolnej mironovskej pšenice, ktorú by bolo možné pestovať aj v severnejších oblastiach. Podľa ústneho podania zrnká tejto pšenice prepašoval z Ruska na Slovensko.
Po vojne sa venoval práci šľachtiteľa, žil na južnom Slovensku v okrese Dunajská Streda. Od 50-tych rokov chodieval na dovolenky do Kľačna. Natrvalo sa do obce prisťahoval až vo vysokom veku, ako 84-ročný. Tu si prial byť aj pochovaný. Zomrel v r. 1975. Je pochovaný na miestnom cintoríne.
Zdroje:
https://www.klacno.eu/
Ku keške
Kľačno je dlhá, tichá a pomerne úzka obec v bočných uliciach. Umiestnenie letterboxu bolo pre mňa orieškom, pretože obec je plná „snajperov“ 😉 Myslí, že nie je potrebný ani kamerový systém, pohyby „cudzincov“ sú zaznamenané 😊. Z tohoto dôvodu je krabička málinko mimo obce. Získať súradnice nie je zložité. Postačí prelúskať listing. Veľakrát je aj pre mňa táto činnosť zložitá, ale vy si s tým poradíte 😉 . Obtiažnosť terénu si treba všimnúť. "Happy caching"
Pre razítko si príďte sem:
N 48° 53.AAA E 18° 38.BBB
Keď
AAA = rok narodenia Juraja Páleša mínus 2x počet rokov Jeguschovho richtárčenia mínus rok prvej písomnej zmienky o Kľačne.
BBB = rok, v ktorom mala obec 2297 obyvateľov mínus rok odchodu posledného evanjelického pastora z gajdlanskej fary na nátlak Františky Pálffi plus počet mužov z Gajdla padlých v 2. sv. vojne.