Do roku 1948 sa terajšie Kľačno nazývalo Gajdel, z nemeckého Geidel. Gajdel bol známy svojimi gajdlianskymi slivkami a drevenými domami. Teraz už v Kľačne stojí posledný pôvodný zachovaný Gajdlianský dom. Tento dom nesie popisné číslo 181. Jeho majiteľom je pán František Poliak, ktorý mi dovolil nahliadnuť dnu. Okná boli zastrené, fotila som len mobilom, vonku bolo sychravo, ale som vďačná za príležitosť, ktorá mi vnukla nápad podeliť sa s vami.

Ako som sa dozvedela, je to dom jeho rodičov. Keď ho vraj v socializme prišli obzerať historici s vtedajším tamojším starostom, aby si ho prezreli a premiestnili do skanzenu, hnala ich mamka pána Poliaka sekerou z dvora 😊 . A dobre urobila, lebo inej takej drevenice už v Kľačne niet.

... tak teda nazrite dnu so mnou:

N48°54.922 E018°39.562

Dom nie je upravený na bývanie. Je v ňom sklad a malá aranžérska dielnička pani domácej. Pán Poliak sa snaží v rámci svojich finančných možností dom „zakonzervovať“. (Lavica, na obrázku pred domom, je tiež pôvodná s novým náterom. Tú dostali Poliakovci starší od suseda) Zvonku je údržba vidieť, z vnútra je všetko v pôvodnom stave.

Čo sa mi veľmi páčilo, bola maľovka. Steny maľoval otec pána Poliaka. Bol vyučený maliar, majster a pracoval aj mimo Slovenska.

Vnútorné dvere je pánovi Poliakovi ľúto renovovať. Sú funkčné a hlavne je na nich zachovaná posviacka (požehnanie) domu z roku 1948 na sviatok Troch kráľov.

Druhá drevenica bola hospodárska. Sú v nej dve miestnosti.

Dátum na ráme okna je dátumom dokončenia domu.

V roku 1873 mal Gajdel 1800 obyvateľov a 200 domov, všetko drevených. Murovaný bol len kostol, fara a hostinec.

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský  (* 1824 Banská Bystrica — † 1908 Kremnica)— prozaik, publicista, autor najmä krátkych humoristických žánrov a cestopisov a tiež lekár a polyhistorik.

G.K.Z.Laskomerský napísal úžasnú litografiu Prechádzky po svetovej výstave vo Viedni. Laskomerský podrobne opisuje celú výstavu, zachytáva architektúru výstaviska – smelú konštrukciu rotundy s množstvom voľne stojacich pavilónov uprostred parčíkov s vodometmi. Výstava sa konala v 1873 v Pratry. Na výstave boli mimo iného vystavené sedliacke domy rozličných národov: alsaský, poľský, chorvátsky, ruský, rumunský, sedmohradsko-maďarský, voralberský, tirolská mraznica („Almhütte“), hornorakúsky majer. Ja som vám vyňala len časť, v ktorej zaujímavo a svojsky opisuje návštevu vystavenej drevenice z vtedajšieho Gajdla. Pobavte sa 😉 😊
...
„Náš Gaidľan, ktorý sa nás blízo týkal, tiež bol navštívený. Znáte gaidlianky, tie malé slivôčky na šalát? No teda stadeto, kde sa tieto maloskvostné slivôčky, z ktorých nikdy dobrý lekvár nebude, kde sa tie rodia, tam sa narodila i táto naša nám vystavená rodinka. Bol to pántáto, maminka a malý asi dva-tri ročný resonneur-gajdlík.^[303] Rodičia boli poriadni a samo sebou sa rozumie, čistotne po slovensky oblečení Nemci. Tatuško bol vyslúžený vojak, a viedol si veľmi hrdo. Písal listy na stole a nemrdol ani fúzom. Kde-tu zodvihol čiernu peknú hlavu, zažmúril jedným okom, ponúkajúc krútiacim sa navštevovateľom svoje fotografie — za peniaze. Na žŕdke visela hojda (belčov) a v ňom sa holengal malý kultúrtréger. Keď som sa mu prihovoril po slovensky, odvetil: „Kann ništ ungarisch!“^[304] Pán prof. Schröer sa celky zadychčal v brožúrke opísaním tohoto pôvodne vraj flamandského, potom saského, konečne handrbulsko-gajdlianského plemena. Jej čítanie vzbudzuje tú chuť, čo v ústach omáľanie gajdlianskej slivky. Keby tá domácnosť handrbulcov tak vyzerala i vo svojom rodisku, ale koľký to rozdiel! Však to poznáme z vlastného videnia. A p. profesor, ktorý o tomto národe píše báječné veci, vyzdvihuje jeho pracovitosť, striezlivosť a inteligentnosť, a to na úkor okolitých susedných inojazyčných, to jest slovenských obyvateľov, zabúda na to, že práve i táto striezlivá família mimo svojich svetlopisných podobizní borovičku a slivovicu predáva svetovýstavníkom, nezabudnúc pritom na navyklé ovlaženie svojich vyschnutých gágorov. Ja som handrbulca pobehnúť ešte nikdy nevidel, čo načim pripísať nie snáď vážnej, ale neenergickej „bradipuskej“^[305] povahe tela. Nuž a týmto končíme strakatú sedliacku kolóniu.“
 

Zdroje:

z rozhovoru s pánom Františkom Poliakom z Kľačna

https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1344/Zechenter-Laskomersky_Prechadzky-po-svetovej-vystave-vo-Viedni/6#ixzz5hWf70A1M

Ku keške:

Kľačno je pretiahla obec plná snajperov. Nevedela som umiestniť krabičku bližšie, tak je málinko  mimo obce.

Parkovanie

N 48° 55.550 E 018° 40.145

Drevenica

N 48° 54.922 E 018° 39.562