Pavol Országh sa narodil dňa 2.februára 1849 vo Vyšnom Kubíne v schudobnelej zemianskej rodine, v rázovitom čistom slovenskom oravskom kraji - iba jeho meno nebolo slovenské, a preto boli mnohí presvedčení, že Országhovci sú poslovenčení Maďari. Slabé základy cudzích jazykov pochytil Országh v ľudových školách vo Vyšnom Kubíne, Jasenovej a Leštinách. V Leštinách sa učilo aj po slovensky zásluhou učiteľa Adolfa Medzihradského. Bola to hlavne zásluha učiteľa Medzihradského, že rodina dali Pavla ďalej do škôl. Rodina sa rozhodla, že pošle Pavla k pomerne bohatému strýkovi do Miskolca, kde v septembri 1862 zapisuje do prvého ročníka nižšieho gymnázia. Jeho znalosti maďarčiny boli chabé, musel sa bifľovať, aby sa zaradil medzi prvých žiakov triedy. Na prázdniny domov nešiel - strýko mal bohatú knižnicu a tu sa Pavol Országh naučil milovať maďarských básnikov a maďarskú históriu - a začal písať maďarské verše.
Po smrti strýka v lete 1865 sa vracia domov a nad jeho osudom zavisne otáznik: čo ďalej? Do skončenia nižšieho gymnázia mu chýba jeden rok, potom chce pokračovať v štúdiách na vyššom gymnáziu a rád by študovať ešte ďalej... Či raz bude z neho teológ alebo právnik, to ešte nevie. Otec mu však prízvukuje, že farári sú chudobní, kým právnici majú vždy veľa peňazí. V tomto smere si Pavol s otcom nerozumie - Mikuláš Országh uprednostňuje hmotné statky, kým jeho syn sa zameriava na duchovné. Pravdepodobne zasahuje opäť učiteľ Medzihradský. On i jeho blízka rodina vyštudovala na kežmarskom gymnáziu. Kežmarok nie je ďaleko, škola je tam vynikajúca a v prostredí Spiša sa Pavol zdokonalí aj v nemčine.
Kežmarské gymnázium skutočne patrilo medzi popredné vzdelávacie ústavy v celom Uhorsku. Škola vznikla pravdepodobne už v 13. storočí, hoci prvé písomné zmienky sú zo 14. storočia. Po r. 1531 sa stala škola evanjelickým gymnáziom. V rokoch 1787 - 1852 existovali pri gymnáziu akademické triedy, čím nadobudla škola charakter lýcea. Bez absolvovania lýcea nebolo možné pokračovať v univerzitných štúdiách. V r. 1852 sa lýceum zreformovalo na 8 - triedne gymnázium, ale vymohlo si právo nazývať sa lýceom aj naďalej. Na lýceu študovali žiaci z celej strednej Európy bez rozdielu vierovyznania. V r. 1865 bola budova lýcea nadstavaná - pribudlo druhé poschodie. Kežmarok bol mestom, kde žilo prevažne nemecké obyvateľstvo, ale boli tu tak isto aj Slováci, Maďari, Poliaci a všetci sa navzájom dohovorili. Vládla tu nielen národnostná, ale aj náboženská tolerancia. V septembri 1865 sa Pavol Országh zapisuje do štvrtého ročníka kežmarského gymnázia. Vekove je najstarší - jeho rovesníci sú zapísaní už do 7. ročníka. Vo štvrtom ročníku sa Pavol učí náboženstvo, latinčinu, nemčinu, maďarčinu, dejepis a zemepis, aritmetiku, geometriu, prírodopis a navštevuje aj nepovinnú slovenčinu. Hodnotilo sa aj chovanie, usilovnosť, pozornosť a úprava písomných prác. Pavol bol v triede najlepším žiakom - mal samé jednotky. Dvojku mal len z nepovinnej slovenčiny. Je známe, že na hodiny slovenčiny nerád spomínal, neboli vraj príjemné a pútavé - nedivme sa mu, pretože slovenské učebnice nahrádzali Čelakovského Česká čítací kniha, literatúra sa učila podľa Jungmanna a Jirečka a slovenská bola len gramatika od Martina Hattalu.
Pavol sa v septembri 1866 zapisuje do piateho ročníka - začína teda vyššie gymnázium. Sortiment jeho vyučovacích predmetov sa rozšíril o gréčtinu a chémiu. Na rozdiel od Miškovca je pre Országha život v Kežmarku oveľa ťažší. Tu už nemal nikoho z blízkych, odlišný bol aj charakter života v meste. Sám spomína, že ako stravu mal zaistený iba obed v alumneu - to bola jedáleň pre chudobných. O raňajky a večeru sa musel postarať sám, ak nie, hladoval. Országh sa vydržiaval na štúdiách v Kežmarku iba z vlastných síl - poberal viaceré štipendiá (v tom čase bolo na kežmarskom lýceu 8 základín pre vyplácanie štipendií) a doučoval slabších spolužiakov zo zámožných rodín. Z domu nedostával vôbec nič - napokon, rodičia ani nazvyš nemali, iba keď odchádzal z domu, zaopatrili ho na nejaký čas stravou. Každoročne poberal viacero štipendií kvôli chudobe, za vynikajúci prospech, za najlepšie práce v maďarskom jazyku a pod. V zoznamoch štipendistov bol na prvom mieste. Dôvody k odporúčanie na udelenie štipendií boli rovnaké - chudobný pôvod, vynikajúci prospech a básnické nadanie. Országh peniazmi nemrhal - potreboval zaplatiť ubytovanie, stravu, ženu - práčku, zašatiť sa, obuť, ba niekedy si našetril i na knihy.
Doučoval slabších spolužiakov vo viacerých popredných kežmarských rodinách. K takým patrila aj rodina Demiány alebo v rodine spišského básnika Karola Viliama Schwarza. Veľký vplyv mali na Országha aj jeho profesori - hlavne Štefan Palcsó a Fridrich Scholcz. Országh v tom čase inklinoval k maďarčine - v Matici slovenskej sa dodnes zachoval rukopisný zošit jeho maďarských básní, založený r. 1865. Maďarské básne majú vysokú úroveň a potvrdzujú, že Országh mohol byť raz tak isto vynikajúcim maďarským básnikom. Ale dokonca aj nemeckým básnikom, pretože v Kežmarku začal veršovať už aj po nemecky a jeho triedny profesor Koller ho pomenoval dokonca " mladý Goethe ".
Hoci teraz žil Országh v nemeckom prostredí, dal prednosť písaniu v maďarčine. Bol členom maďarskej samovzdelávacej študentskej spoločnosti na kežmarskom lýceu, kde sa predstavovali a hodnotili literárne pokusy. Za školský rok 1866/1867 najlepšie obstál Pavol Országh a získal aj prémiu roka za najlepšiu prácu v maďarskom jazyku - bolo to takmer 10 zlatých a z tejto sumy sa dalo v alumneu stravovať celý školský rok alebo bývať celý rok na priváte. Maďarské básne Pavla Országha však nehovorili len o prírode. Veľa miesta sa venuje maďarskej histórii, príchodu Madarov do novej vlasti, ba i revolúcii v rokoch 1848/49, v čom vidno jasný vplyv pána Demiányho i profesorov školy. Nedivme sa však, že Pavol Országzh uprednostňoval maďarskú históriu pred svojou vlastnou. On totiž slovenskú minulosť vôbec nepoznal. Ani v škole v Miskolci, ani v Kežmarku sa o nej nehovorilo. A nemal sa o nej ani kde dočítať. Vyučovanie slovenčiny bolo podľa neho nudné a nepovinný jazyk slovenský sa učili spolu všetci žiaci vyššieho gymnázia.
Keď chodil Országh na kondície do bohatých domov, videl ich prepychové zariadenie, stravovanie - uvedomovanie si chudoby hrdého Országha ponižovalo Pocit chudoby preniesol dokonca aj do svojich maďarských básní. Čo sa to odrazu stalo s nádejným madarským básnikom? Mal hádam snahu viac sa zblížiť s bohatými spolužiakmi a tam mu dali jasne najavo, že do tejto spoločnosti nepatrí? Zaľúbil sa do pekného meštianskeho dievčaťa v rodine Demiány? Ponížilo ho? Dalo mu najavo, že nie je jej seberovný? Alebo prišiel na to sám?
Niečo sa v Pavlovi Országhovi v Kežmarku v ten spomínaný školský rok zlomilo. Čo sa stalo, to presne sa už nikdy nedozvieme. Domov prichádza na letné prázdniny v júli 1867. Nesie vynikajúce vysvedčenie - samé výborné, ba dokonca aj z nepovinnej slovenčiny... Cestu z Kežmarku do Kubína meria pešo, košicko - bohumínska železnica ešte neexistuje. Možno ho kúsok cesty zviezol nejaký furman na voze. Ale na prázdniny - letné a či zimné - ide Országh domov vždy pešo. Raz v zime takmer zamrzne. Pavol sa teda vracia do prostredia, ktorému sa už takmer odcudzil. Veď po návrate z Miskolca hľadal dokonca slovenské slová a v Kežmarku toho po slovensky tiež veľa nenahovorí. Aj toto leto sa stretáva so svojím učiteľom Adolfom Medzihradským i kubínskym farárom Samuelom Novákom. Zverí sa im so svojimi ťažkosťami? Alebo oni sami vybadajú, že sa so študentom niečo deje? Možno ho oslovia tak ako profesor Dlhányi na slovenčine: Prečo nepíšeš po slovensky, Paľko, veď ty si predsa Slovák! Napísať niečo po slovensky by malo byť vlastne pre Országha maličkosťou. Vie dobre veršovať po madarsky, nemecky, ba i latinsky. Lenže Pavol už rozmýšľa po maďarsky... Ak ostane Slovákom, za ktorého sa ešte stále hlási, nemá pred sebou jasnú budúcnosť. Ako maďarský básnik by dosiahol oveľa viac. A to Pavol dobre vie. Vedia to však aj učiteľ Medzihradský a evanjelický kňaz Novák. Poznajú chlapcove kvality a vedia, že by bola škoda stratiť ďalšieho talentovaného Slováka. A tak sa pokúsia o jeho záchranu. Požičiavajú mu knihy Kolllára, Hollého, Sládkoviča a mladý Országh s úžasom vidí, že aj Slováci majú svoju literatúru a svoju minulosť...
A vtedy sa aj on pokúsi o niečo podobné, pravda, jeho prvé slovenské verše, napísané pod Chočom, ešte ani zďaleka nedosahujú úroveň vlastných maďarských a nemeckých veršov... Literatúra traduje, že k slovenčine priviedla Pavla jeho matka - vraj sa rozplakala, keď nerozumela jeho maďarským veršom, ktoré prednášal na nejakej údajnej svadbe. Ale toto sám Országh vo svojich životných spomienkach popiera - matka sa o takéto veci nikdy nestarala - jej záležalo iba na tom, aby sa jej syn mal dobre.
V septembri 1867 sa zapisuje Országh do 6.ročníka. K doterajším predmetom pribúda zoológia a botanika. Országh mení aj svoje bydlisko. Kde býval v 4. a 5.ročníku, nevieme. V 6.ročníku býva u remeselníka Rotha - dnes dom na Hlavnom námestí č. 6. Stravuje sa stále v alumneu. Pokračuje v kondíciách. Život ako predtým - ibaže s veľkou zmenou. Číta aj slovenskú literatúru a zdokonaľuje sa v slovenskom písaní. Listovne ďakuje svojmu učiteľovi Medzihradskému, že ho prebudil k národnému povedomiu. Ale písanie po maďarsky neopúšťa. Teraz už tým viac chce dokázať, že obyčajný chudobný slovenský študent predčí aj bohatých maďarských a či nemeckých študentov. Ďalej vystupuje so svojimi básňami v maďarskom samovzdelávacom krúžku a aj ako šiestak má krúžkom prijaté tri básne - opäť najviac. Jediná výčitka ide na vrub novotvarov v maďarčine...
Z literatúry dobre vieme, že potom už ako najväčší slovenský básnik obohatil Pavol Országh o novotvary aj slovenčinu. A ako šiestakovi vychádza Országhovi slovenský debut - Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Cenný exemplár vlastní aj kežmarské múzeum. Slovenská inteligencia neostala len pri sľuboch pomoci mladému nádejnému básnikovi - ona mu aj skutkom pomohla k vydaniu knižky. Kňaz Novák oslovil pred jej vydaním viacerých prívržencov slovenskej inteligencie s tým, že Pavol Országh bude raz druhý Sládkovič a možno ho aj prevýši. Predpoveď sa stala o pár desiatok rokov skutočnosťou. Nevieme, či sa na kežmarskom gymnáziu niekto dozvedel, že Pavol Országh a Jozef Zbranský je jedna a tá istá osoba. Pavol mal však stále väčšiu autoritu u spolužiakov - dokonca takú, že ho ako siedmaka v školskom roku 1868/69 zvolili za tajomníka maďarského samovzdelávacieho spolku. V tom roku úroveň prác členov krúžku poklesla - možno preto, že z jeho 22 členov bolo len 7 Maďarov. Krúžok prijal len 8 prác - z toho 3 boli Országhove. O živote Pavla v 7.ročníku gymnázia veľa nevieme - tento školský rok býval u notára Imricha Szontagha - dnes Ulica dr.Alexandra 12 a k jeho učebným predmetom podľa výročnej správy pribudla logika.
Cez prázdniny pred posledným školským rokom prežíval Országh ťažkosti - hrozilo mu povolanie za vojaka. Listom prosil riaditeľa lýcea o svedectvo chudoby a o svedectvo dobrého prospechu. V ten deň, ako riaditeľ lýcea prevzal Országhovu prosbu, hneď mu aj poslal žiadané veci a možno aj zásluhou tejto rýchlosti Országh nemusel narukovať a mohol sa v septembri 1869 zapísať do posledného - 8.ročníka. Posledný rok bol po študijnej stránke veľmi náročný - k predmetom pribudla fyzika a psychológia. Zásluhou vynikajúceho prospechu poberá Országh štipendium Péczelyho a štipendium Johany Roth - Teleky, získava aj odmenu z Jónyho základiny. Uchádza sa dokonca aj o krajinské štipendium Zuzany Balassovej - na túto možnosť ho upozornil sám riaditeľ lýcea. Zrejme i vtedy bolo potrebné na toto štipendium protekciu a hoci dostal Országh zo školy najlepšie odporúčanie, krajinské štipendium nezískal. Zistil už možno niekto medzitým, že v osobe Pavla Országha ide o nádejného slovenského básnika?
Napodiv ochabuje činnosť maďarskej študentskej spoločnosti - nevieme dôvod. Pavol však tým viac veršuje po slovensky. Nepredstavujme si ho však len ako "bifľoša" a suchára. I keď sa podľa dobových spomienok dosť odťahoval od spoločnosti študentov, nachádzame jeho meno dokonca až štyrikrát v tzv. Čiernej knihe, ktorá je uložená v lyceálnom archíve. Táto skutočne čierna kniha - viazané listy v čiernom obale - dokumentuje väčšie i menšie previnenia študentov počas niekoľkých desaťročí. Previnením bola vzájomná bitka, vysedávanie v hostincoch, účasť na plese, krádež, ale aj hra s loptou, korčuľovanie sa na rieke, výlet do Tatier bez zodpovedného sprievodcu a svojvoľné predĺženie prázdnin. Na predĺženie prázdnin trikrát doplatil aj Országh a odsedel si v karcere - malom školskom väzení, izbičke bez okien a svetla, po dve a jednej hodine. Tento priestupok mu ťažko vyčítať, sám spomína, že desaťkrát pešo putoval z Kežmarku domov na sviatky. Nuž a stalo sa, že si zle vyrátal dĺžku cesty alebo sa nenašiel žiadny voz, ktorý by ho odviezol čo i len na kúsku. Zaujímavý je však zápis v Čiernej knihe z roku 1868. V miestnom pivovare popíjala skupina 15 študentov od kvintánov po oktavánov - teda zo všetkých ročníkov vyššieho gymnázia. Nerozišla sa ani po výzve pedela, ba naopak, pozvala ho na pivo a keď odmietol, vyliali horúce hlavy súdok na neho. A tak si tí najmenší previnilci - medzi nimi aj Országh - odsedeli v karceri po dve hodiny.
V ôsmom ročníku však už Országh na pivo alebo nechodil alebo bol opatrnejší... Chystal sa na maturity. Oproti dnešným matúram boli oveľa ťažšie a dlhšie. Písomné skúšky trvali štyri dni, ústne tri dni. Písomné skúšky boli jeden deň z jazyka latinského, druhý deň z gréckeho, v tretí deň sa písali spolu dve v jazyku maďarskom a nemeckom a napokon v štvrtý deň sa písali z matematiky. O vzácnom skĺbení humanitných a exaktných vedomostí Országha hovorí i fakt, že písomnú skúšku z matematiky odovzdal o trištvrte hodiny skôr ako ostatní. Ústne maturitné skúšky pozostávali z deviatich predmetov - náboženstva, logiky, latinčiny, gréčtiny, madarčiny, nemčiny, dejepisu, matematiky a fyziky. Z 27 maturantov iba jeden študent dosiahol vo všetkých predmetoch jednotku - bol to Pavol Országh.
Po ukončení gymnázia študoval Országh v r. 1870 - 1872 právo v Prešove - s priateľmi vydal zborník Napred - aj tento vlastní kežmarské múzeum. Zborník napred rozvíril hladinu slovenských literátov - písanie o láske považovali za nehoráznosť... mladí básnici majú písať o vlasti... Országh však zo svojej cesty neustúpil. Po ukončení práva pôsobil ako praktikant i už ako hotový právnik v Dolnom Kubíne, Senici, Námestove a opäť Dolnom Kubíne, až napokon r. 1879 si otvoril advokátsku kanceláriu v Námestove a začal naplno písať.
Vtedy sa zrodila Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Bútora a Čútora... V r. 1889 sa presťahoval do Dolného Kubína, zanechal advokátstvo a začal sa venovať už len písaniu. Prvý diel jeho súborných spisov vyšiel r. 1892, posledný až r. 1931... Hoci už v tom období bol Pavol Országh najväčším slovenským básnikom a dal si sám prímenie Hviezdoslav, na madarčinu, resp. nemčinu nezanevrel. Prekladal z týchto jazykov. Maďarská literárna obec pochopila, že prišla o veľkého básnika, možno druhého Petöfiho. A tak r. 1912 noviny "A Budapesti Hirlap" uverejnili článok, ktorý označil Hviezdoslava za veľkého umelca a Slovana, za čo však môže údajne len kežmarské lýceum, ktoré ho odvrátilo od pôvodného maďarstva. Kežmarské lýceum bolo oznčené za baštu panslavizmu. Kežmarské lýceum rozhorčene protestovalo - bolo to práve v časoch najhoršej maďarizácie. Iróniou osudu bolo, že hneď na to sa na kežmarskom gymnáziu odhalila činnosť tajného slovenského študentského spolku Mor ho! a všetci jeho vedúci boli zo štúdií v celom Uhorsku vylúčení... Či vedel Hviezdoslav o tomto spore, nevedno. Nezamiešal sa doň. V literatúre neuznával politikárčenie, ani šovinizmus. Veľmi sa ho dotkla I. svetová vojna vojna - reakciou bola kniha básní Krvavé sonety. A keď sa uhorská monarchia rozpadla a r. 1918 vznikla Československá republika, zapojil sa do nového života. Stal sa členom výboru Slovenskej národnej rady v Dolnom Kubíne a r. 1919 ho zvolili za člena Revolučného Národného zhromaždenia v Prahe. Žiaľ, slobode sa tešil krátko. Zomrel na následky zápalu pľúc v Dolnom Kubíne 8.novembra 1921.
Hviezdoslav študoval v Kežmarku päť rokov - od septembra r. 1865 do konca júna 1870. Tu prežil najdôležitejší zlom vo svojom živote - vlastenecký prerod a aj zásluhou štúdií v Kežmarku prišiel na to, kam patrí a čo je pre jeho život správne.
©Nora Baráthová
|