Neokruh "Papradno" je séria samostaných tradičiek, ktoré venujem geožene a už nebohej matke, ktorá ma po papradňaských dolinách nosila na chrbte ešte niekedy v minulom tisícročí a vďaka ktorej mi táto dolina prirástla k srdcu predsa len o trochu viac, ako ostatné doliny v okolí.
Ku každej zaniknutej osade (v niektorých ešte stále bývajú starousadlíci, ale väčšinou už tu uvidíte len chatárov a chalupárov) doliny sa tak, ako všade inde na Slovensku viaže nejaká tá povedačka, nedalo mi, pretože som na povestiach a rozprávkach závislý, pridať ku každému listingu nejakú.
Vrch Žilín je opradený tajomstvami a opisovaný v mnohých povestiach. Takmer v každej je opisované slovanské hradisko s dvomi valmi.
Napriek pátraniu kdekade mi súradnice zohnať nepodarilo, len približnú polohu.
Hradisko objavil v minulom storočí Dr. Anton Petrovský - Šichman, ktorého meno je v archeologických kruhoch známe a spája sa s objavmi slovanských hradísk a hrádkov na severe Slovenska.
Bohužiaľ, (alebo aj našťastie) nález nebol zadokumentovaný a nakoľko pán Šichman zomrel v r. 1967, odniesol si polohu do hrobu.
Vrch Žilín je pomerne rozsiahly, ak by nejaký dobrodruh tieto pozostatky našiel, stal by sa asi slávnym.
Od parkingu, kde je aj autobusová zastávka vás šipka povedie rovno za nosom pomedzi chaty až k poslednej, kde je malá nová kaplnka, small krabička je asi 10-15 metrov nad ňou, pre istotu som pridal foto spoiler.
Ale pozor, použite ho iba tí, ktorí ste až sem vyšlj po vlastných ☺️.
Tým chcem naznačiť, že keška je v podstate drajvin, pokiaľ máte chuť riskovať pokutu od lesnej stráže za porušenie zákazovej značky.
Ale v našej súčasnej spoločnosti su aj tak robí každý čo chce, tak to nechám na vašom rozhodnutí.
Horských cyklistov s dostatočnou kondičkou určite potešia skutočne luxusné lesné, aj keď neznačené cesty.
Príjemný pobyt a nerušený pohyb.
Hlboko v javorníckych lesoch v jednej z horných vetiev Papradnianskej doliny stojí kopec. Žilín. Odjakživa bol štedrým domovom divej zveri, aj úkrytom zbojníckych bánd. No nielen to.
Dávno, pradávno vraj na ňom sídlil prastarý kmeň Slávov, skôr, ako sa presťahovali do údolia Váhu, na územie dnešnej Žiliny.
Ktorýsi slovanský vladyka vystaval na Žilíne zrubový hrádok, čo dlho odolával náporom nepriateľov i krutých javorníckych zím, kým napokon, nevedno prečo, neľahol popolom.
Hádam sa prastarým pohanským bohom znepáčilo, že ich ctitelia ich opustili a oddali sa novej viere, kresťanstvu, azda sám Perún zoslal hromy a blesky na svoju opustenú svätyňu a hrádok zhorel do tla.
Jeho ruiny sa stali sídlom krvilačnej zbojníckej bandy, ktorá navôkol rozsievala hrôzu a neštastie. Traja zbojnícki kapitáni sa stretli na Žilíne, strašným rituálom vyvolali staré pohanské božstvá, upísali sa im vlastnou krvou a vyžiadali si ich pomoc. Nahonobili si veľké poklady a ukryli ich kdesi v okolí.
Potom sa stratili ako gáfor a čas zahladil všetky stopy po ich prítomnosti. Povrávalo sa, že ktorási neštastná starena, keď ju prepadli a ozbíjali,v smrteľnom krči ich prekliala. A veru, to boli ešte časy, ked sa spravodlivá kliatba zavše aj vyplnila.
Ked sa raz dopočula, že Besný kopec v Marikovskej doline je zabudnutou baštou starodávneho Perúna, tam že mece hromy a blesky na svojich bývalých ctiteľov, hned sa ta vybrala, motala sa v okolí, striehla na príležitosť, ked zabudnutý pán hromu začne soptiť. Dočkala sa, čoskoro - víchor sa zdvihol, čierne mračná zatienili slnko, ustráchaní pastieri ozlomkrky hnali stáda do bezpečia. Iba Gáborka na svojom tátošovi sa preháňala po holom temeni Besného kopca, keď hromovládca prehovoril dunivým hlasom. Blesky sa sypali na zem ako ohnivé krúpy.
A nebojácna grófka stála proti besniacim živlom, víchor jej trhal šaty z tela, kôň splašene erdžal, až napokon omráčený z toho besnenia, otočil sa na útek a odniesol jazdkyňu proti jej vôli do bezpečia.
Dozvedela sa smelá grófka aj o tajomstve Žilína.
Až sa zachvela nedočkavosťou, keď si vzala do hlavy, že ho musí vypátrať. Cele leto strávila v okolí tajuplného kopca. Mnohí ju zazreli, ako sa kúpe v padvách Žilínskeho potoka a potom nahá polihuje na kvetnatej stráni.
Nie, Gáborku nehnala túžba po bohatstve, ved ho mala nadostač. Ale ten závoj tajomstva, tieň tajuplných démonických sil, čo strážia zakliaty poklad, to jej nedalo spávať.
A bola už celkom blízko.
Najviac sa zdržiavala na čistine kopca, kde vraj mal byť vstup do zbojníckej skrýse, ibaže nikto nevedel, kde presne a akým kúzlom sa ten vchod otvára.
Tam teraz trávievala Gáborka slnečné dni, polihovala na lúke a dumala, nevedno o čom.
Bolo raz pravé poludnie, slnko páľavu sálalo na celý kraj a zdiaľky doľahol hlahol zvonov až odkiaľsi z jasenického kostola.
Krovie na kraji čistiny sa rozhrnulo a čierne psisko so spenenou papuľou, s vyplazeným jazykom vyšlo z lesa.
Aj oproti na druhej strane lúky sa zjavil podobný obludný zver a tretí vyliezol spomedzi stromov kúsok poniže.
Ked zbadali ženskú postavu, srsť sa im zježila, začali skučať, zavýjať a zlostne vrčat.
Razom sú na dosah ruky, krúžia okolo nahej grófky čo napochytre vyskočila z lúčneho pelecha, chvosty hrozivo napäté srst zježená.
Začnú dorážat z jednej strany, Gáborka len uskočí, bosá a nahá, pomaly ustupuje dolu čistinou a psy dobiedzajú z troch strán, ceria zuby a zlostne dychčia ohnivým plameñom.
Ani smelej grófke nebolo viac treba, veru ani šaty nestihla zdvihnúť z trávy, len vzala bosé nohy na plecia a uteká pred dorážajúcimi netvormi.
A psy stále útočia z troch strán, len štvrtú nechávajú Gáborke voľnú na útek.
Nuž uteká, čo jej sily stačia, zastaví sa až pred osadou Majer. Tu, na dohľad prvých domov, psy posledný raz divo zavyli a stratili sa v horách.
Odvtedy grófka zďaleka obchádzala Žilín a už viac nepátrala po jeho strašnom tajomstve.
Zdroj: Štefan Meliš - Kráľ Matej pod Manínom; ISBN 978-80-8115-273-3
Foto : archív ownera.