SK: Ku keške: Prosím vždy vrátite na svoje miesto, prineste si pero a nevzbudzujte pozornosť.
HU: A ládához: Kérem mindig az eredeti helyre visszahelyezni, hozzatok saját tollat és ne keltsetek feltűnést.
História mesta:
Dunaj, vstupujúc cez Devínsku bránu, vytvára najväčšiu vnútrozemskú deltu v Strednej Európe. Jeho hlavný tok sa menil od 17. storočia, pričom naše mesto vzniklo pri vtedajšom hlavnom ramene.
Dátum založenia Šamorína nie je známy. Podľa Mateja Bela a iných známych historikov, Šamorín dostal svoj názov po Panne Márii. Osadu „Villa Sancta Maria“ spomínajú listiny prvýkrát v r. 1238. Neskoršie pomenovanie (z roku 1287) bolo Zentmária, z čoho pravdepodobne pochádza aj dnešný názov Šamorín. Symbol panny Márie sa často objavuje v symboloch Šamorína – na erbe mesta, na zástave a pečiatke z roku 1405.
Podľa ústneho podania, kráľ Štefan I. daroval Šamorínu privilégia. Kráľ Žigmund v roku 1405 daroval osade privilégia slobodného kráľovského mesta, ktoré Šamorínu zaručili tie isté práva ako mala vtedy Bratislava. Podľa zachovaných písomností sa kráľ Žigmund zdržiaval v meste dvakrát – 15. októbra 1411 a 6. marca 1425, kedy zároveň oslobodil mesto od platenia cla. O polstoročie neskôr, mesto navštívil aj ďalší kráľ, Matej (dňa 9.-10. októbra 1466).
Nakoľko mestský kostol pochádza z 13. storočia, predpokladá sa, že škola pri fare už pravdepodobne existovala v 14. storočí, čiže skôr, než to zachytili listiny datované 1593. Ku koncu 14. storočia sa Šamorín stal centrom obchodu Žitného ostrova. Šamorínska remeselná výroba prispela vo veľkej miere k tomu, že sa mesto stalo centrom Horného Žitného ostrova. Šamorín zásoboval okolitý, prevažne poľnohospodársky región priemyselným tovarom. V roku 1411 dostalo mesto od kráľa Žigmunda právo na usporiadanie 2 týždenných krajinských jarmokov (v dňoch Urbana a Bartolomeja).
Prvé cechové združenie v Šamoríne bolo založené v roku 1555 miestnymi kožušníkmi. Neskôr vznikli združenia krajčírov, hrnčiarov, zámočníkov, remenárov, zlatníkov, tkáčov, nožiarov, výrobcov mydla a obchodníkov s hovädzím dobytkom. Rybársky cech, založený v polovici 19. storočia, bol veľmi známy, mal svoj tradičný mosadzný kruhový erb a pečiatku zobrazujúcu postavu sv. Petra.
Sľubný vývoj mesta bol prerušený tureckými vpádmi v 16. storočí. V roku 1589 stratilo mesto hodnosť slobodného kráľovského mesta a charakterom pripomínalo už len provinčné mesto. Od 17. storočia znova ožilo a opäť sa stalo hospodárskym a obchodným centrom Horného Žitného ostrova.
V druhej polovici 17. storočia bolo mesto Šamorín obývané väčšinou obyvateľmi nemeckej národnosti a s protestantského vierovyznania, ktorí mali v mestskej rade rozhodujúci vplyv. Miestne obyvateľstvo bolo v tomto období prevažne evanjelického a reformovaného vierovyznania. Existenciu evanjelickej cirkevnej obce potvrdzujú záznamy z roku 1591. Z cirkevných listín je známe, že táto cirkevná obec už v roku 1602 vlastnila školu v Šamoríne. Palatín gróf Pál Pálffy v roku 1652 nariadil, aby protestanti prepustili svoje nehnuteľné majetky katolíckej cirkvi. Obidve protestantské cirkevné obce boli prenasledované a zbavené svojich farárov. Po vydaní tolerančného zákona Jozefom II. v roku 1781 sa šamorínski evanjelici znovu zorganizovali a v polovici 80-tych rokov 18. storočia postavilo 814 obyvateľov mesta nový šamorínsky evanjelický kostol.
Bigotne katolícka rodina Pálffyovcov, zemepáni mesta, boli rozhodnutí získať miestnych kalvinistov pre katolícku vieru. Gróf už v r. 1652 dal na vedomie mestskej rade, že postaví kláštor /klastrom/ a na niektorých svojich žitnoostrovských majetkoch usídli rád sv. Františka (paulánov). Panovník Karol III. dňa 21. augusta roku 1720 súhlasil s usídlením rádu paulánov v Maďarsku a tým pádom aj v Šamoríne. Pauláni si potom v r. 1778 postavili svoj kláštor a kostol, ktorý bol jediným kláštorom rádu sv. Františka z Pauly v Maďarskom kráľovstve. V škole paulánov, ktorá fungovala v budove kláštora, sa v druhej polovici 18. storočia vyučovalo po nemecky.
Počas revolúcie v rokoch 1848-49 došlo k menším bojom aj na okolí Šamorína. Jedným z miestnych bitiek bol boj pri niekdajšej čárde Pipagyújtó, ktorá sa nachádzala v šamorínskom chotári. Dňa 12. mája 1849 bola budova čárdy zničená v boji a zahynulo tam 7 maďarských vojakov. Na tomto mieste je dnes pamätník padlých vojakov.
Koncom 19. storočia žila v meste Šamorín rozvinutá vrstva mešťanov a nastal rozmach vzdelávacích a kultúrnych ustanovizní. V roku 1872 vznikla za štátnej podpory meštianska škola. Casino, prvá kultúrna inštitúcia v Šamoríne, vznikla tiež v posledných desaťročiach 19. storočia. Počiatky dodnes existujúceho Dobrovoľného hasičského zboru a jeho dychového orchestra siahajú podobne do týchto rokov a dnes má táto organizácia už 130-ročnú tradíciu.
V posledných rokoch 1. svetovej vojny a krátku dobu po nej bol v meste ruský a taliansky zajatecký tábor, ktorého jedinou zachovalou pamiatkou je lipová alej vysadená zajatcami na dnešnej Pomlejskej ceste. Na šamorínskom cintoríne sa nachádzajú 2 pamätníky zajatcov – kríž postavený na pamiatku padlých ruských vojakov a centrálny pomník 1992 talianskych zajatcov postavený v 1918.
2. svetová vojna priniesla pre Šamorínčanov tragické udalosti. Miestnu židovskú obec tvorilo pred deportáciami, v roku 1944 približne 70-80 rodín, spolu asi 350 ľudí. Táto cirkevná obec sa odtrhla od cirkevnej obce v Mliečne. Židia sa v Šamoríne objavili dosť neskoro, nakoľko im bolo usídlenie dovolené až v roku 1800. Miestni Židia sa zaoberali väčšinou obchodom, ale boli medzi nimi aj remeselníci, učitelia, lekári a advokáti. Ich cirkevná obec prežívala rozkvet v prvých desaťročiach 20. storočia. Mali svojho rabína, kantora, školu, učiteľa.
Vývoj Šamorína však nezastavili ani svetové vojny. Za vedenia Antala Khína, miestneho učiteľa a muzeológa v roku 1929 otvorilo svoje brány Žitnoostrovské múzeum s významným osvetovým poslaním. Začiatkom 30-tych rokov bol založený miestny Spevokol Dalárda. V spoločenskom živote vtedajšieho Šamorína hrali dôležitú úlohu aktivity organizácií ako Divadelná garda, Spoločnosť gazdovských mládencov a rôznych záujmových združení fungujúcich pod patronátom cirkví a politických strán. V rokoch 1920-1930 vychádzali v meste 2 týždenníky: Horný Žitný ostrov a Šamorín a jeho okolie, z ktorých vychádza posledný menovaný nanovo ako mesačník od roku 1991.
Administratívny význam Šamorína vyzdvihuje fakt, že do roku l960 bolo mesto okresným sídlom. Mesto však svoje okresné postavenie stratilo a dnes patrí do obvodu Dunajská Streda, ktorý je súčasťou Trnavského samosprávneho kraja. Počet jeho obyvateľov presahuje 12 tisíc.
Zdroj: http://samorin.sk/historia-mesta/
Város történelme:
A Duna a Dévényi kapun belépve Közép-Európa legnagyobb szárazföldi deltáját alakítja ki. Fő sodrásvonala a 17. sz.-ig változott és az akkori főág mellett alakult ki városunk.
Somorja alapításának időpontja nem ismert. Bél Mátyás és más neves történészek szerint a mai Somorja a hajdan Szűz Mária tiszteletére emelt templomról kapta nevét. A hagyomány szerint a település e körül a templom körül keletkezett. Ezt a települést az okiratok 1238-ban említik első ízben Villa Sancta Maria néven. Későbbi elnevezése Zenthmária volt (1287), később ezt háttérbe szorította a Samaria alak, amelyből valószínűleg a mai név is ered. Szent Mária szimbolikája gyakran jelenik meg Somorja jelképein: a város címerén, zászlóján, valamint az 1405-ből fennmaradt pecsétjén is az ő alakja látható.
A szájhagyomány szerint I. István király szabadalomlevéllel ajándékozta meg a települést. Somorját Zsigmond király 1405-ben szabad királyi városi rangra emelte, így a város mindazon jogokat megkapta, amelyekkel akkor Pozsony bírt. Az okiratok szerint Zsigmond 1411. október 15-én és 1425. március 6-án Somorján tartózkodott, és a városnak vámmentességi szabadalmat adott. A várost közel fél évszázad múlva meglátogatta Mátyás király is, aki 1466. november 9-én és 10-én járt Somorján.
Az a tény, hogy a város temploma a 13. században keletkezett, arra enged következtetni, hogy a plébánia iskolája már valószínűleg a 14. században létezett, bár létéről csak a 16. századból (1593) származó iratok tanúskodnak. A 14. sz. elejére Somorja a Csallóköz kereskedelmi központjává vált. A Somorján kialakult kézművesipar méltán teremtett alapot, hogy város a Felső-Csallóköz központja legyen és ipari termékekkel lássa el a környék mezőgazdasággal foglalkozó lakosságát. 1411 óta Somorja két országos hetivásár megtartására kapott engedélyt Zsigmond királytól (Orbán és Bertalan napjára).
Az első somorjai céhtársulást a szűcsök hozták létre 1555-ben. Később megalakult a szabók, a csizmadiák, a kalmárok, a molnárok, a bognárok, a fazekasok, a lakatosok, a szíjgyártók, az ötvösök, a takácsok, a szappankészítők, a késkészítők és a marhakereskedők céhje. Híres volt az 1800-as évek közepén alakult halászcéh, jellegzetes kör alakú sárgarézből készült címerével és Szent Péter alakját formázó pecsétjével.
Somorja ígéretes fejlődésének a 16. sz. második felében a török hódítás vetett véget. A város 1589-ben elvesztette szabad királyi város rangját és mezővárossá vált. A 17. sz.-tól azonban fokozatosan visszaszerezte központi szerepét és újra a Felső-Csallóköz gazdasági és kereskedelmi központjává vált.
Mivel a 17. század második felében Somorját jobbára német ajkúak és protestáns vallásúak lakták, a városi tanácsban (magisztrátus) meghatározó szavuk volt. Abban az időben az evangélikus és református vallás követői voltak többségben. Az evangélikus gyülekezet létét bizonyító első feljegyzés 1591-ből való. Egyházi forrásokból azt is tudjuk, hogy ennek a gyülekezetnek a városban már 1602-ben volt iskolája. Pálffy Pál gróf nádor parancsára a protestánsoknak 1652-ben minden ingatlanukat át kellett adniuk a katolikus egyháznak. Mindkét protestáns egyházat üldözték, gyülekezetüket megfosztották lelkipásztoruktól. A türelmi rendelet (II. József, 1781) kiadása után azonban a somorjai evangélikusok újraszerveződtek és az 1780-as évek közepén 814 helyi lakos felépítette az evangélikus templomot.
A hitbuzgó katolikus Pálffy-család, a város földesura és kegyura, amely a reformáció híveit szerette volna visszatéríteni a katolikus hitre, már 1652-ben a városi tanács tudtára adta, hogy kolostort (klastromot) építtet és letelepíti csallóközi birtokainak egyikén a Szent Ferenc-szerzetesrendet (paulánusokat). III. Károly uralkodó 1720. augusztus 21-én beleegyezett a paulánus szerzetesrend Magyarországra és így Somorjára való letelepedésébe, így a paulánusok 1778-ban megépítették kolostorukat és templomukat. Ez volt a paolai Szent Ferenc-rend egyetlen kolostora a Magyar Királyságban. A paulánus rend kolostorában működő iskolában az 1700-as évek második felében a tanítás nyelve a német volt.
Az 1848/49-es szabadságharc idején Somorján és környékén kisebb katonai ütközetekre került sor. Az 1849. május 12-én e környéken lezajlott csata tette híressé a hajdanában Somorja határában álló Pipagyújtó csárdát. A csárda épülete a harcok során elpusztult és hét magyar honvéd lelte itt halálát. Ma a hajdani csárda helye a csatában elesett szabadságharcosok sírkertje.
A 19. sz. vége egy fejlődő, polgáriasodó város képét mutatja. Ez a fejlődés elsősorban oktatási és kulturális intézmények létrejöttében nyilvánult meg. 1872-ben megalakult az államilag támogatott polgári iskola. Az első kulturális intézmény Somorján, a Casino szintén ebben az időszakban, az 1800-as évek utolsó évtizedében létesült. Százharminc éves múltra tekint vissza a ma is működő Somorjai Önkéntes Tűzoltó Testület és annak fúvószenekara (1873).
Az első világháború utolsó éveiben, majd ezt követően rövid ideig a városban orosz és olasz hadifogolytábor volt. Ennek egyik megmaradt emléke a Pomléi úti hársfasor, amelyet a hadifoglyok ültettek. A somorjai temetőben 2 síremlék őrzi a hadifoglyok emlékét. Ezek egyike az orosz áldozatok emlékére állított kereszt, a másik pedig az 1992 olasz hadifogoly emlékére emelt központi emlékhely 1918-ból.
A második világháború tragikusabb következményekkel járt Somorja lakossága számára. Az itt élő zsidó hitközség a deportálások előtt (1944-ben) mintegy 70-80 családot, vagyis kb. 350 lelket számlált. Ez a hitközség a közeli tejfalusi hitközségből vált ki. Somorja városában az izraeliták viszonylag későn telepedtek le, mert csak az 1800-as évek végén engedélyezték letelepedésüket. Többnyire kereskedelemmel foglalkoztak, emellett azonban számos iparos, tanító, orvos és jogász került ki soraikból. Hitközségük az 1900-as évek első évtizedében élte virágkorát: volt rabbijuk, kántoruk, iskolájuk, tanítójuk.
Somorja fejlődését a világháborúk sem törték meg. Khín Antal vezetésével 1929-ben megnyílt a Csallóközi Múzeum, majd a harmincas évek elején megalakult a Somorjai Dalegylet vagy Dalárda. A két háború között (1918-1940) eredményes népművelési tevékenységet fejtett ki az önszerveződés formájában létrejött Csallóközi Múzeum, az egyleti formában működő Színjátszó Gárda, a Gazdalegények Köre, valamint a különböző pártok és történelmi egyházak mellett működő egyletek. Az 1920-1930-as években a városban két hetilap jelent meg: a Felső-Csallóköz, valamint az 1991-től újra megjelenő Somorja és Vidéke.
Somorja adminisztratív jelentőségét hangsúlyozza az a tény, hogy a város 1960-ig járási székhely volt. Ezt a szerepét elvesztve ma közigazgatásilag a Dunaszerdahelyi körzethez és a Nagyszombat Megyéhez tartozik. Lakosainak száma meghaladja a 12 ezret.
Forrás: http://samorin.sk/hu/somorja-varos-tortenelme/