Podnetom pre vytvorenie tejto kešky bolo vybudovanie pamätnej zóny na obce zatopené Oravskou priehradou pri Oravskom centre mládeže v Ústí nad Priehradou. Myšlienku vytvoriť kešky venované zatopeným obciam nosíme v hlave už dlhšie. Keďže na niektorých miestach už kešky sú, teraz sa naskytla príležitosť vytvoriť jednu spomienkovú keš pre všetky obce súčasne a zároveň Vás všetkých pozvať na toto krásne vybudované spomienkové miesto.
Modrá časť je maketa Oravskej priehrady, v ktorej sú trojrozmerné modely zatopených obcí. Obce sú uložené presne na miestach, kde sa reálne aj nachádzali. Vizualizácie sú vernou kópiou vzhľadu dediniek pred ich zatopením – rovnako veľké, s presnými vzdialenosťami medzi domami, všetko je presne tak, ako bolo kedysi. Pri modeloch sú tabuľky so zvláštnymi textami. Nejde o oficiálny popis zatopených obcí, aj keď popis to predsa je. Avšak autentický, od pôvodných obyvateľov. Autori projektu vzácne spomienky našli v zbierkach Antona Habovštiaka a jedinečné sú okrem iného aj v tom, že sú napísané v pôvodnom jazyku, ktorým sa hovorilo v jednotlivých dedinách.
Dominantou pamätného miesta je socha Panny Márie. Pôvodne stála v Osade. Po jej zatopení zostala na brehu ako posledný dôkaz niekdajšej dediny. Keďže upadaním brehov hrozilo, že čoskoro skončí tiež pod vodou, dobrovoľníci ju zachránili, dali zreštaurovať a premiestnili ju na bezpečné miesto.
Zdroj: My Oravské noviny/Naša Orava, č.15/2019, autorka: Naďa Kališová
ZATOPENÉ OBCE - HISTÓRIA
Vodami Oravskej priehrady zanikli obce: Slanica, Ústie, Ľavkovo, Osada, Oravské Hámre. Čiastočne bolo zatopené Námestovo a Bobrov. Presídlenie sa týkalo okolo 900 rodín. Vznikali veľmi nepríjemné situácie, veď opustiť svoje domovy nebolo jednoduché. Mnohí presídlenci odmietali tento proces, čo komplikovalo uzatváranie jednotlivých prípadov, najmä v záverečnej fáze výstavby priehrady a nádrže. Oravské obce sa rozprestierali v kotline, cez ktorú tiekla Biela a Čierna Orava. Viedla tadiaľ obchodná cesta z Uhorska do Poľska. Preto sa šľachta rozhodla túto oblasť kolonizovať pastiermi oviec, ktorí sa tu usádzali na základe Valaského práva. Postupom času prešli týmto územím rôzne udalosti - vojny, reformácia, choroby, prírodné nešťastia a následne hlad. Nedostatok pracovných miest i prírodných surovín mal za následok vysťahovalectvo.
SLANICA
Najznámejšou zatopenou obcou je Slanica, rodisko Antona Bernoláka. Bola založená okolo roku 1564 ako valašská osada rodinou Kludovcov pochádzajúcich z Kňažej na Orave. Patrila zemepánovi Thurzovi sídliacom na Oravskom hrade. Svoje pomenovanie dostala od riečky Slanica (dnešná Polhoranka), ktorá vyvierala zo slaných prameňov spod Babej hory a v tých časoch pretekala obcou. v roku 1778 tu žilo už 533 ľudí ktorí sa zaoberali chovom dobytka, roľníctvom a začínajúcim ľanárstvom. Vo veľkom začali pestovať ľan a následne ho spracovávali na plátno, ktoré potom rozvážali a predávali po všetkých stoliciach vtedajšej Rakúsko-uhorskej monarchie. V tých časoch Slanica prekvitala. Neskôr počet postupne klesal pre úpadok plátenníctva a najmä vysťahovalectvom, či už do južných zemi monarchie alebo za more do Ameriky. V časoch najväčšieho rozkvetu obce v druhej polovici 18. a začiatkom 19. storočia Slaničania zo štedrých darov plátenníckych rodín postavili a rozšírili kostol zasvätený Povýšeniu svätého kríža. Dali zhotoviť aj hlavný oltár u talianskych majstrov. Kostol s kalváriou, to je to jediné čo z obce Slanica ostalo. Navštíviť ho môžete aj dnes pri svojom výlete loďou na Slanický ostrov.
ÚSTIE
Najstaršia zmienka o Ústí sa nachádza v listine kráľa Mateja Korvína (Hunyadyho) z roku 1474. S názorom na okolnosti založenia Ústia súvisia aj názory na štruktúru pôvodného obyvateľstva. Prevláda názor, že obec založilo niekoľko roľníkov, starousadlíkov pochádzajúcich z Tvrdošína, ktorí neskôr získali šoltýske výsady. Šoltýsov ako prvých obyvateľov a majiteľov pôdy poverovali hradní páni spravovaním a riadením obce. Úsťania i po oslobodení sa z poddanstva hľadali iné pramene obživy. Jedno z nich bolo naďalej farbenie a mangľovanie plátna a jeho predaj. Život v obci aj v ďalších rokoch sťažovali povodne a ohne. Počas II. svetovej vojny bol v obci Ústie zriadený pracovný tábor pre civilných utečencov z Ukrajiny. Keď už bolo potrebné obec vysťahovať pred naplnením Oravskej priehrady, Ján Kavuliak v roku 1949 navrhol postaviť na neďalekom mieste za potokom Lipňak na rázcestí smerom do Osady a Hámrov kolóniu pod názvom Nové Ústie.
ĽAVKOVO
Ľavkovo vzniklo na druhom brehu rieky Oravy oproti Ústiu. Jej pomenovanie pochádza od osobného mena Lev — Leonard (zdrobnenina Levko). Založená bola ako súčasť zemianskej osady Štefanova. Osada patrila pod richtárstvo v Dolnom Štefanove. Počas kuruckých bojov sa dostala do rúk rodiny Szentiványiovcov, spríbuznenej s Kubínyovcami. Veľmi často trpela záplavami rieky Oravy, a preto počet usadených rodín sa stále menil. Kubínyovci vlastnili osadu až do zrušenia poddanstva. Ľavkovo prestalo existovať roku 1953, po zatopení vodami Oravskej priehrady.
OSADA
Osada bola založená na ľavom brehu Čiernej Oravy uprostred Oravskej kotliny v Boroch. Prvý raz sa spomína roku 1609 ako obec, ktorá sa len zakladá. Názov Osada sa začal používať okolo roku 1659, názov Závada je od šoltýsa Martina Zavadského. V druhej polovici 17. storočia bola obec poznačená vojnami, požiarmi a morom. Obyvateľstvo pestovalo vo veľkom množstve ľan, z ktorého sa vyrábali nite na predaj, a obchodovalo s dobytkom. Postupne sa tam rozvinulo, podobne ako v susedných obciach, aj plátenníctvo. Plátno predávali koncom 18. storočia na Dolnej zemi. V období druhej svetovej vojny bola obec Osada vypálená nemeckými vojakmi. Roku 1953 pred zatopením vodami Oravskej priehrady mala asi 600 obyvateľov.
ORAVSKÉ HÁMRE
Oravské Hámre ležali na najnižšie položenom mieste Oravskej kotliny uprostred bažinatých lúk - Borov v blízkosti sútoku Čiernej Oravy a potoka Jelešná voda. Založil ju roku 1614 Juraj Thurzo na základe dohody s bratmi Michalom a Gálom Hamerníkovcami, ktorá im dovoľovala postaviť železné hámre na brehu potoka Jelešná voda. Odtiaľ pochádza aj názov obce. Rokmi sa transformovala cez poddanstvo Oravského panstva, slávnu plátennícku éru až po povojnovú agrárnu dedinu.V Oravských Hámroch bolo pred zatopením 57 usadlostí, prevažne murovaných domov v ľudovom biedermeierovskom slohu a približne 200 obyvateľov. V zrubovej kasárni sídlila pohraničná finančná stráž. Dedina zanikla v roku 1953, keď sa začala napúšťať Oravská priehrada a sútok riek Čiernej Oravy a Jelešne rozvodnil svoje korytá až po spodnú hranu cintorína.
Zdroj: internet: https://www.oravska-priehrada.sk/presidlovanie
https://www.naoravedobre.sk/clanky/cintorin-oravske-hamre-spomienka-na-zatopenu-dedinu-33/
Prosba:
Keška bola vyrobená s nemalým úsilím a snahou o potešenie všetkých, ktorí ju nájdu. Je jednoduchá, jej úlohou je priviesť Vás na príjemné a pekne vybudované miesto. Narábajte s ňou opatrne, neničte ju, nech robí radosť dlhú dobu všetkým kešerom, ktorí si k nej nájdu cestu. Ďakujeme.