Počúvaj, človeče, dostalo sa mi do uší, že tiež patríš k tým polobláznom. Tým, čo robia kadejaké šialenosti, len aby našli obyčajnú plastovú krabičku s papierikom. Keškári, kešeri, či ako sa voláte. Tentoraz máš príležitosť urobiť pre zmenu niečo užitočné, nielen tak poblbu čumieť do džípíeska. Horím zvedavosťou, či budeš mať odvahu predviesť, aký si skvelý pátrač. Mňa na to miesto viac nedostanú ani párom volov.

Hm. Tuším som to zobral zo zlého konca. Prepáááč. To ja som ten bojko, čo potrebuje pomôcť. Tak teda znova. Vieš... Stala sa mi taká vec... Ťažký deň v práci, uťahaný ako kôň. Reku, cestou domov prevetrám hlavu. Pozriem na svet trochu zhora. Prídem na iné myšlienky. Lenže kde? Samé vlnky, žiaden  poriadny vrch. Povedal som si, že zistím, ako vyzerá pokračovanie odbočky popri Night clube.

Zo začiatku voľba vyzerá na skvelý nápad. Nadmorská výška stúpa. Otvára sa výhľad na čoraz väčšiu časť Horšianskej doliny. Odparkujem pri jednej zo záhrad. Pokračujem pešo. Zastavím sa až na trávnatej ceste, v úseku, kde sa začína pomaly zvažovať dole. Premýšľam, či pokračovať. V tom sa v kríkoch neďaleko ozve lomoz. Určite vysoká zver, čo si prišla zamaškrtiť do sadu. Namiesto nej zbadám hnedý medvedí chrbát. Spomienky mi doteraz spôsobujú žalúdočnú neurózu. Skrátil by som to. Súradnice ti však dať neviem, tak skúsim čo najviac vyloviť z pamäti. Vedľa mňa stĺp. Techniku lezenia naň neovládam. Chlpáč už len podľa jej názvu áno. Rýchlejší tiež nebudem. Napriek tomu  už bežím k ďalšiemu stĺpu. Dvihne sa na zadné. Zbadá ma. Krvi by sa vo mne nedorezal. Čo teraz? Napravo opäť len hladký betón, ktorý ma nezachráni.  Vľavo stromy a... ruina budovy??? V nej sa pred ním hádam ukryjem. Ledva sa prederiem porastom. Vidím veľký výklenok, na zemi vedro. Ten však nikam nepokračuje. Vpravo od neho sa našťastie prejsť dá. Skúsim.

Malá drevená zárubnička a schodíky. Prejdem prvé dva. Nazriem do stiesneného priestoru. Slepá ulička. Navyše mi nad hlavou zaznie šuchot. Dvihnem zrak. Netopiere! Neznášam ich. Krpaté krvilačné potvory! Pomáham si ozlomkrk preč. Vpravo je väčší otvor. Za ním poriadna zárubňa. Vstúpim tadiaľ preskúmať miestnosť, či neobjavím aj nejaké poriadne dvere, za ktoré by sa dalo skryť. Nič. Zato zakrúži okolo mňa zase ďalší lietajúci cicavec. Navyše zvonku počujem zlovestné mrmlanie. Som meravý od strachu. V ľavom tmavom rohu zbadám malý výklenok. Moja posledná nádej. Učupím sa doň. Ani neviem, na koľko. Hodinu? Dve? Tŕpnu mi nohy. Pri vyliezaní ledva vystieram chrbát. 

Pri aute zisťujem, že som niekde vytrúsil peňaženku s dokladmi. Práve kvôli nim ťa žiadam o pomoc. Prejdi, prosím ťa, po mojich stopách trasu od stĺpa, kde som zbadal macka. Tvoje cvičené oko by mohlo mať úspech. Na 99 percent budú až vo výklenku, kde som trčal. Ak sa ti to podarí, máš môj obdiv a veľké bezvýznamné plus.  Jaj, skoro som zabudol... Pri odchode som nazbieral odvahu spraviť jednu fotku. Snáď ti pomôže. Zachytáva otvor k netopierom (vľavo) a prístup do pivnice, v ktorej som sa ukrýval. Prajem veľa šťastia. Nech to dopadne akokoľvek, už teraz ti ďakujem za ochotu.

Že fakt nevieš, kde začať? Troška ti poradím... Od úvodných súradníc (môžeš v ich blízkosti aj zaparkovať) sa vyber cestou vedúcou na juhovýchod, pod azimutom 138. Vo vzdialenosti 880 metrov nájdeš prvý stĺp. Ak máš čiperné geovozidlo, dokáže sa vyštverať až k nemu. Baterka nie je nevyhnutná, no ak si chceš lepšie pozrieť miestnosť, pomôže.