Kronika duší
V roku Pána 1242, tri týždne pred Kračúňom, roztrhali vlci posledné kusy dobytka v ohradách. Bolo zbytočné ich spevňovať zatlčenými kolmi a dopletať medzery tŕním. Tie beštie vystriehli chvíľu, keď nepozorný človek vchádzal do ohrady, a vtrhli do nej s ním. Nestačil im len dobytok, ale požrali všetko, čo žilo voľne na dvoroch. Sliepky, psov, ovce, dokonca aj krysy v hnojiskách vychytali. Keď zamrzla zem, začali sa dobýjať do obydlí, z ktorých cítili pach ľudí. Ľudom sa darilo brániť zatlčením okien doskami. Ale nie vždy. Mnohé dosky držali slabo. Ženy nemali skúsenosti s drevom a pevný klinec bol v tých časoch vzácny. V deň narodenia Spasiteľa v silných mrazoch nafúkal vietor do krajiny sypký sneh. Oveľa viac ako minulé roky. Sneh sa na slamených strechách cez deň zohrial a v nočnom chlade napevno primrzol na steblá slamy. Vietor položil ďalší, ktorý tiež primrzol, a opäť ďalší. Po pár dňoch sa vytvorila pevná vrstva, ktorá umožnila vlkom vyliezť a udržať sa na strmých strechách. Hladní vlci plní besnej zúrivosti mocnými zubami a divým hrabaním si nachádzali novú cestu k ľuďom. Nedalo sa brániť ohňom, veď kto by si zapálil strechu nad hlavou. Ženy a deti slabé od hladu nemali silu biť ich drúkmi a keď sa dostal do príbytku prvý vlk, nebolo nikomu záchrany. Naskákali za ním ďalší a ďalší, až cela svorka trhala nielen nešťastníkov, ale rozbesnená pachom krvi a krikom umierajúcich, hrýzli vlci jeden druhého. Sused videl cez škáru v okienku, alebo v dverách, čo sa deje vedľa, a hoci by mu tam aj brat býval, nik si netrúfol isť na pomoc. Verili, že smrť druhých znamená vykúpenie pre ostatných. Preto niektorí zatratili svoju večnú dušu a vyniesli pred dvere svojich bezvládnych, alebo umierajúcich rodičov. V šialenom zavýjaní vlkov si zúfalci siahali z vlastnej vôle, proti Božiemu zákonu, na život, a dobrovoľne vyšli v ústrety šelmám.
Divá zver ovládla krajinu od Egeru po Belehrad. Po Obrezaní Pána aj vlci hladovali a kántrili sa navzájom. Proti sebe bojovali dve rasy vlkov. K starým domácim prišli noví spoločne s Tatármi. Boli väčší, zúrivejší a zákernejší, a všetci do jedného siví. Rovnakej farby, a ľudia medzi nimi nevideli žiadnej suky a ani žiadneho mláďaťa. Nevychádzali z lesov ako tie svorky, čo od nepamäti prebývali v krajine. Žili na pláňach a nebáli sa ohňa, ani kriku. V roku 1241 sa spoločne s domácimi nažrali do sýtosti mrcín koní a tiel nebožtíkov. Domáci vlci sa po hodovaní vracali do lesov, ale cudzí tiahli za Tatármi. Veľké svorky striehli okolo prúdov nešťastných zajatcov hnaných aj s dobytkom na východ. Roztrhali každého, kto zaostal, a každého, čo sa pokúsil o útek. Keď na jar 1242 zlosynovia Tartaru odtiahli z Uhorska do Kumánie a Bulharska, siví vlci zostali a zabíjali nevinných namiesto nich.
Tatársky vpád
V dvoch úryvkoch sme sa preniesli o pár storočí naspäť, do rokov 1241 a 1242, do obdobia tatárskeho vpádu, keď sa aj na našom území preháňali hordy krvilačných Mongolov. Ešte nevydaná kniha Kronika duší od Pavla Satka popisuje osudy vládcov, ale aj ťažký život prostých ľudí z obdobia stredoveku. Jej dej sa odohráva od stredoázijskej Buchary, cez Jeruzalem, Trnavu, Modru až po Neštich nad Svätým Jurom. Aj keď to nie je historická kniha, autor sa pridržiaval skutočných udalostí a historických faktov. Ak vás to zaujalo, môžete si celú knihu aj s komentárom autora zadarmo prečítať: TU
Mongolská jazda
Historické súvislosti:
Začiatkom 13. storočia sa pod vedením Džingischána vytvorila v Ázii silná Mongolská ríša, ktorá ovládala obrovské územia od Číny až po hranice Európy. Po podmanení susedných oblastí a krajín sa jej vojská obrátili smerom do Európy. Na jar v roku 1241 vtrhli Mongoli pod vedením Batuchána do Uhorska. Kráľ Belo IV sa im postavil na odpor pri Muhi na rieke Slaná. Mongoli tu na hlavu porazili uhorské vojsko. Nechránené Uhorsko bolo vydané napospas rabujúcim a vraždiacim hordám. Celá oblasť juhozápadného Slovenska bola vystavená niekoľkomesačnému plieneniu mongolských hord. Vypálili množstvo dedín, úrodu zničili, ľudí pobili, niektorí sa zachránili iba útekom do lesov alebo močarísk. Jediné miesta, ktoré sa Mongolom nepodarilo dobyť, boli opevnené hrady a mestá. Ich odchod v roku 1242 mohla spôsobiť smrť vládnuceho chána v Mongolsku, ale aj strategické rozhodnutie veliteľov.
Mongolský vpád do Uhorska a na Slovensko - Mongolmi podmanené obrovské územie Ázie, časti Európy
Tatári na Slovensku:
Mongoli (nesprávne označovaní aj ako Tatári) pri svojom ťažení vypálili mnohé obce a osady v okolí Trnavy. Aj keď poznáme z písomností latinské a maďarské názvy viacerých sídiel z nášho okolia, napr. Ujfalu, Torcha, Lakt-folva, Siovs, Kethena, Kurtweles, nevieme ich priradiť k súčasným sídlam. Možno práve tieto úplne zanikli z dôvodu vyľudnenia, či následného hladomoru, keď polia a úrodu zničili mongolskí nájazdníci. Obec Dlhá, v katastri ktorej je táto keška, nezanikla, podľa listiny z roku 1296 sa volala Hofiufolu alebo Hozywfolw.
Mongolskí nájazdníci
Každá činnosť človeka by mala mať spätnú väzbu. Prosím, napíšte mi, či ste listing čítali, a či má zmysel robiť takéto kešky, kde listing bol vytvorený za určitým cieľom a má výpovednú hodnotu, ale samotná krabička bez poznania textu, ani nie. Iba ak niekto zbiera body.
Poradové číslo kešky: 333