Významný slovenský maliar a pedagóg Jozef Hanula sa narodil 6. apríla 1863 v Troch Sliačoch. Teda v obci, ktorej časť si vďaka tejto keške prejdete a ktorá v medzičase zmenila názov na Liptovské Sliače.
Pochádzal z rodiny drobného roľníka, ľudového rezbára a maliara. Otec udržoval styky s ružomberskými národne uvedomelými Slovákmi. Jozef už v ľudovej škole vynikal ako mimoriadne dobrý kresliar. Maľoval kulisy a oponu pre ružomberských ochotníkov a podobizne na objednávku. Jednou z nich bola i podobizeň spišského biskupa Částku namaľovaná na objednávku sliačskeho farára Kubányho. Pri návšteve Sliačov v roku 1879 si biskup všimol nadaného Hanulu a pozval ho do Spišskej Kapituly.
Tu sa po dva roky vzdelával u biskupovho domáceho maliara samouka Felixa Daberta. Prehĺbil si znalosti techniky olejovej maľby, naučil sa techniku fresky a osvojil si základy reštaurovania obrazov a plastík.
V januári 1881 odišiel do Budapešti na Krajinskú školu a prípravňu pre profesorov kreslenia k prof. Imre Gregussovi. Už po prvom polroku štúdia získava za svoje práce prvé uznania v tlači a štátne štipendium. Zoznamuje sa so Slovákmi žijúcimi a študujúcimi v Budapešti, z ktorých sa jeho najbližšími priateľmi stali sochár Fr. Janček a architekt Milan Harminc.
Po prerušení spôsobenom vojenskou službou (jeseň 1884 - jeseň 1886) pokračuje v rokoch 1886 až 1888 v štúdiu v Budapešti na Uhorskom kráľovskom ústave kreslenia a profesorov kreslenia u prof. Károly Lotza. Nasledujúce tri roky opäť pokračuje s F. Dabertom v reštaurátorských prácach na Spišskej Kapitule.
Na jeseň 1891 odchádza do Mníchova a navštevuje súkromnú maliarsku školu Simona Hollosyho. Na odporúčanie Vajanského a Škultétyho navštevuje českého maliara Jaroslava Věšína, ktorý žil vtedy v Mníchove. Stávajú sa priateľmi. U Věšínov sa zoznamuje aj s maliarmi Josefom Mukařovským a Emanuelom Zamrazilom i s Pavlom Országhom Hviezdoslavom. Počas štúdií v Mníchove sa zoznámil s učením L. N. Tolstého a stal sa jeho vyznávačom. V roku 1892 zahajuje štúdium na Kráľovskej bavorskej akadémii výtvarných umení u prof. Gabriela von Hackla, Franza von Defreggera a Karola Marra.
Prinútený finančnou tiesňou znovu prijíma podporu Juraja Částku a počas prázdnin pracuje preňho v Kaloči. V roku 1895 na Částkovu objednávku začína maľovať obraz “Smrť Tomoryho v bitke proti Turkom pri Moháči”. Rozsiahla šesťmetrová kompozícia bola vystavená v roku 1896 na mileniárnej výstave v Budapešti s priaznivým ohlasom u verejnosti. Dnes je žiaľ tento, pre slovenské výtvarné umenie, významný obraz nezvestný.
Na jar 1896 prijal ponuku vtedajšieho farára Andreja Hlinku na maľbu kostola v rodných Sliačoch. Po rokoch v cudzine sa vracia na rodný Liptov, plný obdivu k rodnej zemi, ale i otrasený ťažkými pomermi. Počas prác na kostole sa rozhoduje a ruší svoju plánovanú cestu do Paríža i ďalšie štúdiá a ostáva natrvalo. Na jeseň sa v Sliačoch, vo vynovenom kostole, žení so začínajúcou českou spisovateľkou, učiteľkou a aktivistkou v ženskom hnutí Fany Kozákovou. Zapája sa do prebúdzajúceho sa kultúrneho i politického života. Aby zabezpečil rodinu je nútený prijímať objednávky na maľbu a reštaurátorské práce vo vidieckych kostolíkoch. Po Sliačoch sú to Liptovský Michal, Liptovská Teplá, Lúčky a Ružomberok. Ako prvý vniesol na klenby slovenských kostolov postavy roľníkov, remeselníkov, pltníkov, prostého slovenského dedinčana.
Na nahováranie A. Moyša, národne orientovaného farára, kúpil v roku 1898, na dlhodobý úver opustený kaštieľ, zemiansku kúriu Keresztfalvyho v Chrasti nad Hornádom, neďaleko Spišskej Novej Vsi. V roku 1900 sa tam aj presťahoval.
Manželstvo s Fany netrvalo dlho. Dve deti umierajú pri narodení, tretie po polroku a pri pôrode štvrtého syna umiera matka. Hanula sa oženil druhý raz roku 1902 s Máriou, rod. Zvadovou z Ludrovej.
V roku 1902 vystavuje ako 39 ročný spolu so slovenskými a moravskými umelcami (J. Augusta, T. Andrakovič, K. Lehotský, C. Mendel, M. Mitrovský, F. Pečínka, Joža a Franta Úprka) na manifestačnej výstave v Hodoníne. Hoci to znie až neuveriteľne, s výnimkou školských výstav a účasti (jeden obraz) na výstave usporiadanej v Mücsarnoku roku 1896 k miléniu uhorského štátu, bola hodonínska výstava jeho prvou a pravdepodobne, i keď to vtedy ešte netušil, i jeho najkrajšou výstavou. Obraz “Za frajerom”, ktorý sa stal symbolom slovenskej účasti na výstave i položenia celého slovenského národa, zostal napriek všetkému úsiliu vypátrať jeho ďalší osud dodnes nezvestným. V roku 1903 sa v Žiline zúčastňuje výstavy s Grupou hornouhorských umelcov a postupne niektorých jej ďalších výstav a po jej rozpade výstav v roku 1908 v Kolíne, 1909 v Chrudimi a v 1910 v Prahe a v Luhačoviciach. Zárobky z predaja na týchto sporadických výstavách, ktoré sa konali ďaleko od jeho bydliska, nemohli uživiť rozrastajúcu sa rodinu (z druhého manželstva sa narodilo 8 detí). Bol v tom čase členom dvoch maďarských umeleckých spolkov, ale na výstavy nedostal ani raz pozvanie. Aby uživil početnú rodinu bol nútený maľovať kostoly. Postupne vo Višňovom (s Mitrovským a Kernom), Rosine, Dolnej Lehote, Liptovskom Mikuláši, Chrasti nad Hornádom, Valašskej Dubovej, Bošáci, v roku 1911 v Černovej a mnohých ďalších.
Napriek svojej odlúčenosti na Chrasti udržuje kontakty s mnohými slovenskými politikmi - národovcami i s výtvarnými umelcami. Nastoluje otázku nutnosti vzniku slovenského výtvarného spolku.
V roku 1918 ako “pansláv” uniká z Chrasti pred maďarskými vojskami do Spišskej Novej Vsi, kde sa usadzuje natrvalo. V novom štáte sa naplno zapája do politického i kultúrneho života. Prihlásil sa do štátnej služby a učil na reálke v Žiline a neskôr, v roku 1920, bol vymenovaný za výpomocného učiteľa kreslenia na meštianke v Spišskej Novej Vsi. Učil slovenčinu, nemčinu a matematiku. Napísal učebnicu slovenského jazyka, ktorú vydal tlačou v roku 1919.
V rokoch 1919 až 1922 bol redaktorom týždenníka Tatry, prvých slovenských novín na Spiši, prácu redaktora vykonával zadarmo. Plat výpomocného učiteľa nemohol uživiť jeho rodinu a preto zvádzal neustály existenčný zápas. Aby získal prostriedky pre rodinu a pre svoju tvorbu, vybavuje si výnimky zo vzdelania. On, ktorý má za sebou štúdia v Budapešti a na akadémii v Mníchove! Píše protestné listy. Darmo. V roku 1932 je prepustený zo školskej služby bez nároku na penziu. Čo všetko bolo treba vykonať, aby dostával 300 Kč mesačne ako dôchodok!
Jozef Hanula bol v tom čase známy i ako významný kultúrny dejateľ. Je zakladajúcim členom Spolku výtvarných umelcov v Martine a dlhé roky predsedom výtvarného odboru Matice slovenskej. V roku 1938 mu bola k jeho 75. narodeninám udelená za celoživotné dielo Štefánikova umelecká cena za výtvarné umenie ako tretiemu po Benkovi a Fullovi a v roku 1941 bol menovaný laureátom štátnej ceny “za celoživotné dielo na poli výtvarného umenia maliarskeho”. V roku 1940 vychádzajú v Matici knižne jeho “Spomienky slovenského maliara”. Zomiera v Spišskej Novej Vsi 22. augusta 1944.
Svojou činnosťou a dielom zaujíma významné miesto v kultúrnej histórii Slovenska na prelome 19. a 20. storočia. Bol neobyčajne talentovaným výtvarníkom, mal dobrú prípravu, ale širší rozlet a uplatnenie udusili nepriazeň doby a malosť pomerov, v ktorých prežíval svoje najplodnejšie letá. Najzrelšie jeho diela - predovšetkým kresby - vznikali v období štúdia a krátko po ňom. V nich autor vyjadril svoju vrúcnu lásku k ľudu, najmä v postavách žien - Šľachtičná, Ružový akt, Hlava dámy v klobúčiku, Zamyslená, Priadka, Podobizeň ženy v kroji, Za frajerom, List z Ameriky. Hanula nám ako skvelý portrétista zanechal i rad portrétov slovenských národných buditeľov a umelcov: Podobizeň sochára Jančeka, Ondrej Halaša, Podobizeň A. Kmeťa, Ján Palárik, Podobizeň dr. Škultétyho, Podobizeň Fr. R. Osvalda, Podobizeň A. Radlinského, Portrét P. J. Kerna, Ľudovít Štúr a Dušan Lichard.
Na významnom mieste v tvorbe a v jeho umeleckých záujmoch stojí slovenský roľník – Na rodnej hrude, Orba, Oráč, Koľko mi dali, Chudobní.
Jozef Hanula bol uvedomelým slovenským výtvarným umelcom. Jeho význam a veľkosť sú jednoznačné v jeho osobnom stotožnení sa so slovenským ľudom. Rovnako ako v živote, i v tvorbe bol skromný, nenápadný a realistický. Jeho realizmus pramenil jednak z jeho odbornej prípravy a jednak z filozofického názoru, ktorému zostal verný do konca života.
Zdroj: referaty.aktuality.sk
Viac z jeho tvorby: web Slovenskej národnej galérie
Ako na kešku
Stage 1: Od 28.6.2000 nesie škola meno Jozefa Hanulu. Nachádzate sa pred hlavným vstupom do areálu. Na bráničke si pozrite žlto-čiernu tabuľku.
Stage 2: Na ulici Jozefa Hanulu je miesto, kde sa narodil. Pri ňom sa nachádzate. Na pamätnej tabuli si pozrite dátum odhalenia.
Final: Krabičku nájdete kúsok ďalej. Za odmenu vás čaká výhľad na liptovskú prírodu, ktorú Jozef Hanula rád zachytával.
N - tabuľka na Stage 1 informuje o:
- strážnom psovi = N 49° 3.954'
- priestore monitorovanom kamerami = N 49° 3.144'
- otváracích hodinách = N 49° 3.349'
E - dátum odhalenia na Stage 2:
- 6.4.1963 = E 19° 23.544'
- 6.3.1964 = E 19° 23.994'
- 4.3.1963 = E 19° 23.882'