V lesoch neďaleko obce Veľké Lovce sa rozkladajú ruiny starého kláštora zvaného Máriacsalád alebo Mariánska Čeľaď:
História kláštora je prepletená rôznymi legendami a vyžaruje stále svoju magickú silu. Kedysi to bol honosný kláštor s prekrásnym dvojvežovým kostolom, udržiavanou botanickou záhradou s teplomilnými rastlinami a termálnymi kúpeľmi, školou, rozsiahlymi pozemkami a čulým hospodárstvom. Postavil ho rád paulínov pravdepodobne v 13. storoči, ktorí ho v 18. storočí barokovo prestavali. Tunajší mnísi sa venovali nielen službe Bohu a ľuďom, ale i vede a rozvíjaniu pokroku v hospodárstve. V kláštore zriadili knižnicu, v ktorej zhromaždili mimoriadnu rozsiahlu zbierku cenných historických zväzkov najrôznejšieho zamerania. Kláštorný komplex, keďže mal sčasti pevnostný ráz, slúžil počas nebezpečenstva i ako útočisko ľudu pred hrôzami vojny. Na druhej strane sa zachovali povesti o tom, že tunajší „bieli mnísi“, ako ich miestni nazývali, nežili príliš bohumilým životom a svojmu okoliu boli skôr na škodu než na úžitok. Vraví sa, že nemali dobré vzťahy s ľuďmi, správali sa povýšenecky, pretože šlo zväčša o neprvorodených šľachtických synov. A tak sa vraj aj správali. Podliehajúc hriešnym vášňam, unášali devy z okolitých dedín. Hovorievalo sa, že v kláštore zmizlo veľa mladých žien, že ich znásilňovali a predstavený rehole si vraj vymáhal právo prvej noci. Únosy dievčat mohli však aj byť dielom zbojníkov, ktorých sa báli i sami paulíni. Vraj sa prezliekali do mníšskych habitov, aby podozrenie padlo na paulínov. Preukázateľnou skutočnosťou sú len podzemné únikové chodby. Paulíni sa mali najlepšie v 15. a čiastočne aj 16. storočí. Získavali rôzne privilégiá, panovníci im odpustili dane, dôchodky dostávali z kráľovských majetkov. Neskôr vlastnili a obhospodarovali okolo štyritisíc hektárov pôdy. Mali aj svoj vlastný erb. Mnísi boli pre svoj urodzený pôvod spriatelení s rôznymi šľachtickými rodinami v okolí a na ich návštevy chodili podzemnými chodbami. Boli široké asi až štyri metre, takže sa tam zmestil aj koč.
Podzemie:
Možno aj kvôli bezpečnosti, pretože okolie aj s osadou obklopovali husté lesy plné zbojníkov. Pavlínom nastali zlé časy v 16. storočí po vpáde Turkov, ktorí kláštor na niekoľko rokov obsadili. Neskôr kláštor zdevastovali Rákociho vojská. Mnísi ho vybudovali nanovo, práve v barokovom slohu so skvostnou výzdobou.
Pozostatok fresky:
Jeho rozvoj zastavil napokon Jozef II., ktorý celú rehoľu zrušil. Mladí rehoľníci totiž zanedbávali dávno platné predpisy. V dekréte píše: „...... V reholi paulínov v Uhorsku úplne poklesla disciplína, preto sme považovali za dobré menovanú rehoľu zrušiť, jej majetky pripojiť k náboženskej základine a jej členov......“ . Keď kláštor po zásahu bleskom v roku 1863 nešťastne vyhorel a už ho nikdy neobnovili do pôvodnej slávy. Po ich odchode koncom 18. storočia kláštor a majetky spravovali prevažne zemepáni. Termálny prameň vytekal v areáli kláštora ešte aj okolo roku 1960. Prameň vyschol s najväčšou pravdepodobnosťou v súvislosti s výstavbou termálneho kúpaliska v neďalekej Podhájskej. Po roku 1948 mali kláštor v správe štátne lesy, následne štát. Bol tu vytvorený štátny majetok, ktorý hlavnú i vedľajšie budovy využíval dosť nešetrným spôsobom. V jedálni vysekali strop s freskami, aby sa doň zmestil stroj na mletie žita pre dobytok. Napriek uvedenému ešte na sklonku rokov 80-tych stál kláštor v pomerne slušnom stave. Bol zastrešený škridlami a dokonca obývateľný. Bola tam aj elektrina, kancelárie, byty, obchod, jedáleň, kuchyňa, ale aj základná škola, keďže v okolí bola bytovka aj domy. Po roku 1970 ho zobrali pod krídla pamiatkari a okrem depozitára tam zriadili aj múzeum. Vymenili strechu a pripravoval sa aj projekt obnovy kláštora, dobudovávali sa ďalšie inžinierske siete. Mali tam chodiť deti do školy v prírode, v lete mal byť bývalý kláštor využívaný na detské tábory aj ako rekreačné stredisko pre dospelých. Potom prišiel rok 1989 a majetok aj s rozsiahlymi pozemkami pripadol v reštitúcii cirkvi. Z projektu, ktorý by zároveň historickú pamiatku zachránil, neostalo nič. Hoci bola na budove na začiatku 90-tych rokov ešte sčasti obnovená strecha, po prevrate začal kaštieľ pustnúť a pričinením vandalov a zlodejov sa tento nestrážený a voľne prístupní barokový komplex stal lacnou zásobárňou stavebného materiálu pre ľudí z okolia. Zmizlo z neho všetko užitočné. Ľudia rozobrali trámy, tehly, okná, dvere. V stenách ostali prázdne cestičky po ukradnutých elektrických kábloch. Rokokové mreže na spodných oknách vraj dokonca násilím vytrhávali pomocou traktora. Je to neuveriteľné, za aký krátky čas dokáže človek bez štipky úcty k histórii zničiť aj posledné zvyšky vzácneho svedectva o živote našich predkov a veľmi rýchlo zmeniť národnú pamiatku na ruinu:
Na miestach, ktorými vedie dodnes zachovaná bohatá sieť tajomných podzemných chodieb z kláštora do okolitých dedín (dodnes nebola riadne zmapovaná a nebol tam vykonaný dôsledný archeologický výskum) sa v okolí tu a tam nachádzajú prepadliská. Zrúcanina Mariánskej Čeľade je napriek neutešenému stavu obľúbeným výletným miestom.
Pozostatky:
V nedávnych dňoch však tlačou preblesla pozitívna informácia, že by sa táto kultúrna pamiatka mala obnoviť za finančnej pomoci Európskej únie. Cirkev už dala zreštaurovať sochu Panny Márie, ktorú ľudia pred desaťročiami zachránili z priečelia kostola. Socha dnes stojí vo Veľkých Lovciach a raz by sa mala vrátiť na pôvodné miesto. V súvislosti s obnovou sa pátra po dokumentácii k pôvodnému architektonickému riešeniu kláštora.
Prvé kroky už asi boli podniknuté, keďže bezprostredné okolie kláštorných stien je čerstvo vyčistené od náletovych stromov a kríkov. (apríl 2020)
Listing je prepletený, pospájaný a upravený z rôznych zdrojov na internete.
Pri hľadaní kešky si dávajte obzvlášť pozor. Obhliadka pozostatkov kláštora iba na vlastné riziko, no stojí to za to.