Cieľom tejto série je upozorniť, že Petržalka nebola vždy iba 120-tisícovým panelovým sídliskom, betónovou džungľou či králikárňou, ako ju niektorí posmešne nazývajú. Tam, kde teraz do neba čnú dvanásťposchodové vežiaky, sa nachádzala kedysi malebná dedina, za prvej republiky najväčšia v Československu. Na pôde, po ktorej kráčate, stáli rodinné domčeky, ktoré obkolesovali záhrady a ovocné sady. Pôvodná Petržalka (Ligetfalu, Engerau) bola jedinečným miestom s vlastnou atmosférou. Doslova plávala v zeleni, bola pľúcami Bratislavy. Cez leto celá voňala marhuľami, ktorých sa tu dopestovalo najviac v celej krajine. Bola to prímestská dedina so všetkým, čo patrí mestu aj vidieku. Pulzoval v nej život, či v kultúrnych spolkoch, či na športoviskách, v kinách, divadlách a terasách nespočetných kaviarničiek. Jej osud bol krutý. V 70-tych rokoch sa začalo s jej asanáciou a výstavbou najväčšieho sídliska v strednej Európe. Do rodinných domčekov sa zahryzli buldozéry a postupne zrovnali dedinu so zemou. Stará Petržalka zmizla z povrchu zemského. Pôvodná zástavba zostala zachovaná iba v Kopčanoch a Kapitulskom dvore.
Jedným z najtemnejších období v histórii Petržalky boli roky 1938-1945, keď bola pričlenená k Nemeckej ríši. Na toto obdobie spomínajú mnohí pamätníci s veľkým žiaľom a smútkom.
Pripojenie k nacistickému Nemecku
Po „anšluse“, teda anexii Rakúska Nemeckou ríšou v marci 1938, apetít nacistického režimu narastal a deklaroval záujem o územia s nemeckou majoritou, ktoré patrili Československu. Na Slovensku sa to okrem Devína dotklo predmostia Bratislavy na pravom brehu Dunaja, ktoré sa malo stať súčasťou V. pásma transferu území na základe Mníchovskej dohody. Argumentom pre pričlenenie obce Petržalka a území v jej susedstve k Nemeckej ríši bolo sčítanie ľudu z roku 1910, podľa ktorého tu žilo až 67,76 percenta Nemcov. Tento údaj však už dávno nebol pravdivý, nakoľko sa sem po vzniku Československa presťahovalo množstvo Slovákov a Čechov. Zväčša to boli drobní úradníci, remeselníci a robotníci, ktorí tu nakúpili lacné pozemky a postavili si na nich domy. Reálne bolo v Petržalke v roku 1921 47,7% Nemcov a v roku 1930 už iba 22,4% Nemcov. Tretej ríši išlo v prvom rade o zmocnenie sa oblastí pokrytými novopostavenou sieťou bunkrov, ktoré Československo vybudovalo v obave pred rozpínavým Nemeckom na území okolo Petržalky a rovnako o strategické územie pri Dunaji, rovno naproti Bratislave.
O pričlenení Petržalky pútavo píše petržalský rodák, niekdajší spisovateľ a neskôr minister Bohuš Chňoupek v článku Zóna divých svíň. Odporúčam si prečítať. Po oznámení, že Petržalka bude pričlenená k Nemeckej ríši, nastal exodus tých, ktorí z Petržalky odísť mohli. Pamätníci spomínajú na „nekončiaci smutný prúd povozov, naložených nábytkom, riadom, perím a deťmi“. Kto mal rodinu, či dobrých priateľov v meste, sťahoval sa narýchlo k nim. Partia robotníkov dokonca demontovala Tyršovu sochu v parku, aby ju neporušenú previezli do Bratislavy. Rovnako sa odvážalo vojenské vybavenie, či strojové zariadenia fabrík, aby toho Nemcom padlo do rúk čo najmenej. Nebývalý ruch zavládol na hraniciach. V bunkroch vojaci demontovali zariadenie, dňom-nocou odvážali ťažkotonážne autá tankové zátarasy dovnútra krajiny. Sizyfovská práca, ale nacistom nepadol do rúk ani kus kovu.
Predpoludním dňa 10. októbra 1938 dorazili vojská Wehrmachtu na územie Petržalky a prebehlo formálne odovzdanie územia dôstojníkmi Československej armády. Hranica bola stanovená v polovici mostu cez Dunaj a začalo sa s pasovými kontrolami na oboch jeho stranách. Z Petržalky sa stalo „Engerau an der Donau“ a bola začlenená do nemeckého územného útvaru s názvom Dolnodunajská ríšska župa (Reichsgau Niederdonau). V nemeckej tlači sa začali dokonca objavovať správy o premenovaní Engerau na Freidorf (Slobodná obec), k čomu však nikdy neprišlo. Engerau však obcou ani nebola. V dobových dokumentoch nebývala označovaná ako obec, ale ako mesto (Stadt). Nemeckí obyvatelia Petržalky s nadšením vítali vojská Wehrmachtu, dvíhali hajlujúce pravice, v oknách domov vyvesili vlajky s hákovým krížom.
V protiklade s veseliacim sa nemeckým obyvateľstvom Petržalky, v Bratislave, ktorá prišla o svoje predmostie, panovala smutná nálada, ktorú zachytila vo svojej novinovej glose poetka Elena Kamenická (1917 – 1953): „Petržalka … Engerau … Nezmenilo sa nič a závratne mnoho. Za mostom je stále ten istý cukrikar ako kedysi. Ale jeho búda je ozdobená hákovým krížom a nemeckými nápismi. Sú tu tie staré známe ihriská. Ale je nedeľa a sú prázdne. Len toľko sa zmenilo na nich. Mesto samo je stále staré. Iba mnohé domy sú prázdne, slovenské nápisy sú postupne zabielené vápnom. Stoja tu ešte tabuľky: Autobus Bratislava… Ale na domoch vejú červené zástavy s hákovým krížom, ľudia sa zdravia 'Heil Hitler' a autá jazdia vpravo. Len toľko sa zmenilo...“
Život v Engerau
Pričlenenie územia Petržalky a jej okolia si začala všímať aj nemecká propaganda. Dňa 25. októbra 1938 do Engerau dorazil vodca a kancelár Adolf Hitler, vďaka čomu sa pohraničné mesto zviditeľnilo v celej Ríši. Führera sprevádzal veliteľ piateho armádneho zboru generál List, veliaci generál 17. armádneho zboru, náčelník hlavného štábu generál Beck, župný náčelník Bürckel, ríšsky komisár Henlein a ríšsky miestodržiteľ dr. Seyss-Inquart. Hitlerova suita si najprv prezrela most Františka Jozefa, ktorý vedie do Bratislavy, potom sa zastavila pri bunkroch bývalého československého opevnenia a následne vykonala prehliadku vojska piatej armádnej skupiny. Na záver sa presunula k Dunaju, k reštaurácii Au Café. Tu vznikli známe fotky, na ktorých sa Hitler pozerá cez Dunaj na Bratislavu.
"Mal som vtedy 13 rokov a nemeckí učitelia nás vyzvali, aby sme išli vítať Hitlera na dunajské nábrežie pri kaviarni Au Café," spomína Staropetržalčan Jaroslav Gustafik. Hitler tam skutočne prišiel s celým svojím sprievodom. Pri pohľade na legionárskeho leva na druhej strane Dunaja mali vyriecť niekoľko ironických poznámok, ktoré sa führerovým sprievodcom nevyplatili. Ich transportér pri obhliadke pevnosti na Kopčianskej ceste mal kolíziu, keď nosom skĺzol do takzvanej tankovej pasce. Hitler si pozrel aj ďalšie časti mohutného opevnenia a po návrate do Berlína pripustil, že bolo veľkým šťastím, že sa o československé pohraničie nebojovalo. "Preliali by sa potoky krvi," mal vraj povedať v úzkom kruhu.
V meste sa medzi obyvateľstvom šírili zvesti, že Hitler príde aj do Bratislavy, čo sa však nestalo. Na záver návštevy Engerau si Hitler prezrel obydlia chudobných a odcestoval do Viedne. Ríšska propaganda využila chudobnú štvrť, prezývanú Elýzium, ako príklad toho, ako sa Československo nestaralo o svojich občanov. Tlač ju označovala ako "Hungerkolonie von Engerau", teda Petržalskú hladovú kolóniu a popisovala, ako tu nemecké jednotky po napochodovaní do Engerau našli otrhané ženy a mužov, ktorým „dlhoročný hlad pozeral z očí“.
Realitou života Petržalčanov v Nemeckej ríši bolo, že hneď od prvého dňa začali platiť nové zákony a nariadenia, ktoré postihli iné než nemecké národnostné menšiny. Zrušili sa slovenské, české a maďarské školy, či spolky a fungovať mohli už iba tie nemecké. Mladých Nemcov z Engerau začali povolávať do Wehrmachtu, mladí ľudia boli nútení zúčastňovať sa na povinných poľnohospodárskych brigádach. Výroba v petržalských podnikoch sa preorientovala na vojnové potreby.
Petržalka sa ocitla v izolácii a oddelená od prirodzeného spojenia s Bratislavou. Roľníci nemohli chodiť predávať svoj tovar na druhý breh Dunaja a časť svojej produkcie museli za nízke výkupné ceny odovzdávať štátu. Na život obyvateľov dohliadalo Gestapo. Staropetržalčan Jaroslav Gustafík spomína na toto temné obdobie takto: "Bol tu len futbal, kolotoče, kino, kúpanie, bicyklovanie a dosť". Do Wehrmachtu museli narukovať postupne mladšie a mladšie ročníky, až napokon na front brali aj 17 ročných chlapcov. Mužov začínalo byť v Engerau nedostatok a do fabrík nastupovali ženy, ktoré na práce dovážali z východu Európy.
Koncentračný tábor Engerau
Temnou kapitolou vojnových dejín Petržalky je koncentračný tábor, ktorý na jej území fungoval. Pôvodne išlo o pracovný tábor pre maďarských Židov, ktorí stavali protitankové valy proti postupujúcej Červenej armáde. Vybudovaný bol koncom roka 1944 a bolo do neho poslaných asi 1700 mužov z územia Maďarska, ktorí boli rozmiestnení do šiestich menších táborov, rozložených po území dnešného petržalského sídliska. Z pracovného tábora sa veľmi rýchlo kvôli každodennému teroru, trýzneniu a zlým podmienkam, stal tábor koncentračný. Mnohí väzni neprežili zimu, ktorú boli nútení stráviť v nevyhovujúcich podmienkach. Dráma tu väznených ľudí vyvrcholila na Veľkú noc roku 1945, teda nedlho pred oslobodením Bratislavy a Petržalky. Dozorcovia pod vplyvom alkoholu najprv povraždili starých, chorých a väzňov, ktorí by nezvládli pochod. Zvyšok väzňov potom zhromaždili v okolí železničnej stanice a prichystali ich na pochod do Bad Deutsch Altenburgu. Po ceste do nich však strieľali a časť povraždili.
Po oslobodení Petržalky bolo nájdených približne 460 tiel, pochovaných v masových hroboch pri petržalskom cintoríne. Celý máj 1945 prinášali noviny podrobné informácie o práci komisii, ktorá vyšetrovala prípad. Pri exhumácii sa zistilo, že väčšina osôb bola zastrelených, mnohí mali rozbité lebky, ale niekoľko desiatok martýrov pochovali ich kati zaživa. V rokoch 1945 – 1954 sa v Rakúsku konalo šesť tzv. Engerauských súdnych procesov s vrahmi z radov dozorcov petržalského koncentračného tábora. Deväť z nich bolo napokon odsúdených na trest smrti. "Mnohí však zostali nepotrestaní, medzi nimi aj veliteľ petržalského gestapa Anton Hartgasser," uviedol historik Stanislav Mičev. O koncentračnom tábore sa podrobne píše napríklad v tomto článku .
Oslobodenie Petržalky
Podľa spomienok Jaroslava Gustafika, sa náznaky toho, že sa blíži východný front, začali prejavovať vo februári 1945. Nad Engerau prelietavali sovietske lietadlá a zhadzovali bomby aj na petržalské ciele. Nálety sa stali čoraz intenzívnejšie a zásah dostala napríklad nemecká colnica na petržalskej strane Starého mosta. Fabriky začali s demontážou strojového zariadenia, ktoré narýchlo odvážali preč. Koncom marca 1945 nariadili úrady evakuáciu obyvateľov Petržalky. Prerušila sa výroba v továrňach, ľudia sa schovávali v úkrytoch.
Nemci ustupovali a ich velenie v noci z 2. na 3. apríla 1945 dalo rozkaz zničiť jediný bratislavský most cez Dunaj. Zapálili tiež kasárne, sklady a staničné budovy. Nadránom 4. apríla 1945 vtiahli do Engerau prvé sovietske hliadky. Front sa presúval krížom cez Petržalku a v okolí sa tvrdo bojovalo.
Petržalka bola napokon od nacistickej nadvlády úplne oslobodená 5. apríla 1945. Červená armáda veľmi rýchlo vybudovala dva dočasné pontónové mosty cez Dunaj. Oslobodená Petržalka sa konečne opäť navrátila k Bratislave.
Petržalka však bola dlho akoby zakliatym mestom. Neprávosti voči jej obyvateľom sa diali aj po vojne. Do platnosti vstúpili "Benešove dekréty", v dôsledku ktorého prišlo k násilnému vysťahovaniu Nemcov a Maďarov. Aj tých, ktorí tu žili celé generácie dávno pred vojnou. Staré nemecké petržalské rodiny tu mali dlhé roky svoj domov, tu sa narodili. Do uvoľnených domov nasťahovali slovenské rodiny z vnútrozemia Slovenska. "Pamätám si na tú atmosféru ako dnes. Rodina z východného Slovenska netrpezlivo dva týždne čaká, kým sa podobná rodina, len nemecká, vyprace zo svojho domu," opisoval udalosti Staropetržalčan, profesor Michal Valent. Po Viedenskej ceste celé dni tiahli skupinky ľudí, zvyčajne starších, ktorí museli opustiť svoje domovy, a na káričkách, vyradených detských kočíkoch, v ruksakoch či jutových vreciach niesli celý svoj majetok, ktorý im do nového domova dovolili úrady odniesť. Na konci júna bol v Petržalke zriadený zberný tábor pre Nemcov a Maďarov. V tábore vládli otrasné hygienické, zdravotné a stravovacie podmienky, každú chvíľu prepukal týfus, črevný a žalúdočný katar. Nocou sa rozliehala streľba. Dva roky po vojne našli v protitankovom zákope zakopaných 60 kostier. Malo ísť o obete vyčíňania strážnikov tábora na čele s Eduardom Kosmelom. Ten dostal za to sedem rokov žalára, v októbri 1947 však Najvyšší vojenský súd v Prahe rozsudok zrušil.
Vojnové mýty o Engerau
Mýtus o Eve Braunovej. Na jednej z fotografií Hitlera pri petržalskom bunkri vidno dámu s bielym psom. Podľa niektorých zdrojov to má byť Eva Braunová. Mala vraj sprevádzať Adolfa Hitlera pri jeho návšteve Petržalky 25. októbra 1938. Nuž, čo k tomu povedať... Fantázii sa medze nekladú. Žena na fotografii má s Braunovou podobné iba to, že má dve nohy. V roku 1938 sa vtedy 26-ročná Braunová vôbec neobjavovala na verejnosti spolu s Hitlerom. Ani pes na fotografii určite nie je pes Braunovej.
Mýtus o mačke, ktorá musí preč. "Die Katze muss weg!" Alebo: „Der Kater muss weg!“ Teda „Ten kocúr musí ísť dolu!“ To mal údajne vyhlásiť Hitler pri návšteve Petržalky, keď sa z pravého dunajského brehu pozeral ďalekohľadom na Bratislavu, konkrétne na legionárskeho leva na podstavci pred dnešným Slovenským národným múzeom. Lev predstavoval symbol československej štátnosti a podľa Hitlera, ktorý nenávidel Čechov, mal byť preto odstránený. Citovaný Hitlerov výrok je však v skutočnosti iba legenda spontánne vytvorená v rokoch po odstránení pomníka Štefánika s levom. "Neexistuje nijaký svedok, ani dobový písomný záznam o výroku. Ten nemá ani nijakú racionálnu podstatu. Československo bolo v roku 1938 vo vzťahu k Nemecku nepriateľským štátom. Hitler nemohol nijakým spôsobom dosiahnuť odstránenie symbolu, ktorému ani nerozumel," píše sa na facebookovej stránke Múzea petržalského opevnenia.
Mýtus o vraždení maďarských rodín. "5. mája 1945 v Bratislave vtrhli slovenskí vojaci do domovov maďarských rodín. Dostali polhodinu na zbalenie. Nešťastní ľudia boli odvedení v 50-100 členných skupinách cez most do Petržalky, kde boli pozatváraní za múry pevnostného systému. Stovky ľudí boli za nejasných okolností zastrelené..." Preklad veľmi smutného textu z viacerých maďarských médií. Smutný je nie pre svoj obsah. Ale preto, lebo vôbec nie je založený na pravde. Neexistuje nijaký písomný záznam ani nijaký svedok takejto "noci dlhých nožov". Nijakí slovenskí ani československí vojaci v Bratislave ani v Petržalke v máji 1945 ešte neboli. Oblasť bola pod sovietskou vojenskou kontrolou a Petržalka bola stále ešte súčasťou vojenského pásma (Bratislava bola práve v tento deň z neho vyňatá). Petržalské opevnenie je sústava menších izolovaných objektov. Nie pevnosť s múrmi, za ktorými by mohli byť internované stovky ľudí. Povojnové neprávosti voči Maďarom sú historickou skutočnosťou. Ich súčasná interpretácia zo strany niektorých maďarských médií je propagandistickou skutočnosťou.
Cache
SK: Nájdite miesto, odkiaľ bol odfotený doleuvedený záber. Poobzerajte sa okolo a určite nájdete súradnice finalu.
EN: Search for the place from where the picture bellow was taken. Look around and for sure you will find the cache coordinates.
Odporúčam nehľadať v noci. Po náleze, prosím, zamaskujte kešku tak, ako ste ju našli.
Použitá literatúra a zdroje fotografií:
starapetrzalka.sk, petrzalka.sk, kniznicapetrzalka.sk, Ján Čomaj: Petržalka - Engerau - Ligetfalu, Jaroslav Gustafik: Spomienky Staropetržalčana, wikipedia.org, Peter Janoviček - bratislavskerozky.sk, pevnosti.szm.com/petrzalka.htm, FB Múzeum petržalského opevnenia, bunker.bs8.sk, ba.foxy.sk
Ďakujem boyt-ovi za inšpiráciu a p. Dunkelovi za poskytnutie fotografií.