Bol raz jeden potôčik a cez neho išla lávka. Ako to už v tomto okolí chodí, nebola to len taká obyčajná lávka. Táto lávka mala špeciálnu schopnosť rozoznať ľudí na dobrých a zlých. Ľudí s dobrým srdcom, púšťala cez potok, zatiaľ, čo zlý človek sa na lávke prepadol do vôd potoka a viac ho nebolo. Takto lávka chránila ľud z Močenka i Hornej Kráľovej pred zlými neduhmi.
V Šintave žil jeden černokňažník a dobre vedel, že lávka cez potok ho do Kráľovej nepustí. Hútal, ako by sa mohol ta dostať, no nič mu na um neprichádzalo. Až zrazu zbadal Vinca z Kráľovej aj s jeho vozom, ktorý dáke čudné ovocie do Šintavy doviezol. Vinco bol síce jednoduchý, ale dobrák. Preto cez lávku poľahky prechádzal. Za peniaze, ktoré zarobil na ovocí, nakúpil kože a drevo na zimu. Plný voz toho mal. V tom dostal černokňažník nápad. Prišiel za Vincom a takto mu riekol:
„Vinco, no že či by si ma do Kráľovej neodviezol? Dobre ti zaplatím.“ – pýtal sa černokňažník milým a vľúdnym slovom.
„No ja by som aj“ – odpovedal Vinco škrabkajúc sa po hlave – „ale veď je široko ďaleko o tebe známe, že ťa lávka nepustí!“
„Ale Vinco! Veď keď ma na voz medzi drevo naložíš a kožami poprikrývaš, lávka si nič nevšimne a prejdeme obaja sťa by nič.“ – presviedčal černokňažník
„No veru, nehovoríš zle. A keby dačo, veď len dobrý skutok robím“ – ospravedlňoval sa Vinco sám pred sebou.
Naložil teda drevo, a kožami pozakrýval černokňažníka, že by ho ani Vincova svokra neobjavila. A tá už u Vinca objavila kadečo, ale to je iný príbeh. Išiel takto naložený Vinco cestou a spokojne aj cez lávku. Ale lávka sa veru nedala oklamať. Zacítila zlého černokňažníka, rozdelila sa vo dvoje a Vinco aj s vozom sa do potoka prepadol. A viac ho nebolo. Ani koňov, ani voza, ani Vinca. Ech veru, škoda ho, dobráka. Ale i takto môžu dopadnúť dobrí ľudia, keď sa začnú so zlými spriahať.