Jazyčník sivý
Roku 1957 prenikla medzi botanickú verejnosť správa o náleze nového druhu, ktorý je v Európe jedinečným a veľmi vzácnym. Bol to jazyčník sivý (Ligularia glauca), vyše 1 m vysoká rastlina s veľkými sivozelenými a dužinatými listami.
Napriek tomu, že na Slovensku má ojedinelý výskyt, nejedná sa o endemit. Jeho domovom a zároveň územím so súvislým výskytom je Sibír, Altaj a Mongolsko. Jediná slovenská lokalita vo Veľkom Radzime v nadmorskej výške vyše 900 m je jej najzápadnejšou lokalitou eurosibírského kontinentálneho druhu.
Mimoriadny význam má preto, že sa považuje za relikt – pozostatok niekdajšieho väčšieho rozšírenia. Predpokladá sa, že na sklonku doby ľadovej bola na Slovensku suchá klíma s veľkými výkyvmi teplôt, aké sa dnes vyskytujú v kontinentálnych podmienkach strednej Ázie.
Práve tam, kde má jazyčník najväčšie rozšírenie. Klíma sa postupne zmenila, pribúdali zrážky, čo podmienilo rozmach lesa. Mnohé stepné rastliny vyhynuli alebo sa presunuli do útočísk, kde sa nemohol vyvinúť les, napríklad na skalné svahy s plytkými pôdami. Jedným z takých útočísk, boli skaly Veľkého Radzima, na ktorých jazyčník sivý rastie dodnes.
Je kriticky ohrozený druh, zákonom chránený.
Jednu z rastlín jazyčníka nájdete na súradniciach dodatočného waypointu.