7 Divov - Záhrady
Sedem divov starovekého sveta alebo sedem divov sveta alebo sedem divov staroveku je súhrn starovekých diel z oblasti Stredozemného mora a Blízkeho východu, ktoré vo svojej dobe vzbudzovali obdiv svojou technickou a umeleckou dokonalosťou.
Prvá zmienka o divoch sveta pochádza z 5. storočia pred Kr. od Herodota. Práve on medzi ne zahrnul egyptské pyramídy a visuté záhrady v Babylone. Ďalšou významnou osobnosťou, ktorá sa zaoberala divmi sveta, bol v roku 225 pred Kr. matematik Filón Byzantský (čo je dnešný Istanbul), ktorý o nich napísal svoje známe dielo O siedmich divoch (On the Seven Wonders). Po ňom, okolo roku 130 pred Kr., ich spísal spisovateľ Antipatros zo Sidónu, ktorého zoznam sa dnes považuje za prvú verziu. V čase, keď spisovali svoj zoznam, však ešte nestál Alexandrijský maják na ostrove Faros. Preto medzi svoje divy sveta zahrnuli monumentálne hradby Babylonu.
Do dnešných čias sa zachovali jedine pyramídy v Egypte. Ďalšie dva divy zničil oheň a tri z nich zničilo zemetrasenie.
Semiramidine visuté záhrady sú asi najmenej preskúmaným divom sveta. V roku 1898 začal pátrať nemecký archeológ Robert Koldewey asi 90 km od Bagdadu v dnešnom Iraku na brehoch rieky Eufrat po zvyškoch zaniknutého mesta Babylon. Preslávilo sa predovšetkým jedinečnými stavbami: babylonskou vežou, mocnými hradbami a najmä visutými Semiramidinými záhradami. Koldeweyovi trvalo 18 rokov vykopanie tohto bájneho mesta. Aby si prácu urýchlil, dal si priviezť z Európy kompletnú poľnú železnicu a dosiahol úspech.
Z rozsiahlej literatúry o Babylonskej ríši si mohol Koldewey utvoriť predstavu, ako asi vyzerali Semiramidine záhrady. Nad pivničnými klenbami sa nachádzala hlavná terasovitá stavba. Každá terasa bola o 5 metrov vyššie ako predchádzajúca. Dláždili ju 5,45 m dlhé a 1,35 m široké kamenné platne. Niektoré platne ešte zaliali asfaltom premiešaným s tŕstím, na dosky uložili dvojitú vrstvu pálených tehál a medzery medzi nimi vyplnili sadrou. Na tehly prišla vrstva olova, ktorá izolovala od vlhka. Okrem toho nanosili trojmetrovú vrstvu zeme, na ktorej neskôr vyrástli aj vysoké stromy. Tento kolos mal veľmi dobre premyslený systém zavlažovania. Pod záhradami sa nachádzala hlboká studňa, ktorá čerpala vodu z neďalekého Eufratu. Voda sa priviedla na najvyššiu terasu a odtiaľ sa rozlievala na ostatné. Visuté záhrady kráľovnej Semiramis v Babylone boli teda sériou arkádovitých terás, postavených do tvaru pyramídy a akousi chladivou, zelenou oázou uprostred horúcej púšte.
Prečo sa tieto záhrady volajú Semiramidinými? Zistilo sa, že bájna kráľovná Semiramis žila ešte pred postavením týchto záhrad. Záhrady dal teda postaviť v 7. storočí pred Kr. kráľ Nebukadnesar II. pre svoju manželku Amytis, ktorej chýbala zeleň a kopcovitý terén jej rodného kraja. Semiramis preto nemá nič spoločné s týmito visutými záhradami. S kráľovnou sa mesto Babylon spája v legende, podľa ktorej dala mesto vystavať práve ona.
zdroj: wikipedia
Zadanie:
Ich útočiskom sa stali záhrady. Záhrady, ktoré svojou krásou mohli naplniť moria sveta, malebnosťou pomaľovať všetky maliarske plátna, a nehou rozbiť každé srdce z kameňa. Pravidelne tam chodievali, trvalo to celé leto. Nikto to nevedel, nechávali si to tajomstvo len pre seba. On bude mať za dva roky päťdesiat. Ona mala sladkých osemnásť. Spoločné výlety do záhrad milovali. Posledné dni však bývali nervózni. Báli sa, že ich niekto uvidí. Odhalí. A prezradí okoliu. Účel ich prechádzok do záhrad by sa dal označiť najvyšším stupňom utajenia. Pracoval ako riaditeľ v Geologického ústavu už päť rokov, ona tam nastúpila na stáž ako čerstvá absolventka gymnázia. Vysoká, štíhla, s čiernymi havraními vlasmi a očami tmavými ako uhlíky, ktoré zdedila po otcovi.
Mal rodinu s tromi deťmi, dvomi dcérami a najmladším synom, a milujúcou a starostlivou manželkou. Rodinu neskutočne zbožňoval, ale jej proste nemohol odolať. Ani ona. Padli si do oka na prvý pohľad, a potom to prišlo. To, čo možno obaja nechceli, aby začalo, a potom obaja nechceli, aby nikdy skončilo. Začalo to celkom nevinne, ale časom ich to oboch prerástlo. Ich útočiskom sa stali záhrady.
Záhrady kvitli a kypeli farbami a životom. Včely usilovne lietali z kvetu na kvet, bzučali čmeliaky, otravovali dotieravé osy. Záhrady však boli miestom, kde ich nevnímali, ba zdalo sa, že aj tie osy sú v nich akési spokojnejšie, alebo možno človeka upokojovala tá krása okolo a len si ich nevšímal. Oni si nevšímali jedlo, ktoré so sebou priniesol – chlieb so šunkou od manželky, a k nemu dve paradajky, a ako dezert šesť kúskov bábovky. Ona priniesla štyri broskyne a pomarančovú limonádu. Boli zaujatí a zamestnaní inou činnosťou. Len večne hladné osy mali hody. Aj ony si užívali to, čo ich robilo spokojnými. Ich útočiskom sa stali záhrady.
V záhradách kvitli ruže – červené, žlté a biele. Tiež astry, hortenzie a rododendron, ale najväčšiu radosť im robili floxy a lomikamene. On odtrhol tri margarétky. Pre ňu. Ona sa usmiala. Sebe odtrhla päť pivoniek. Pre radosť. V ovzduší voňala materina dúška a levanduľa. Medzi nimi sa ako kráľovné vypínali hortenzie. Ružovou farbou sa hlásili o pozornosť astilby, v jemnom vánku tancoval penstemon a svojou krásou sa chválili ľalie a krásnoočká. V zadnej časti, kam okrem ich dvoch nik nechodil, kvitli vzácne orchidey. Ich útočiskom sa stali záhrady.
Cesta k nim viedla od vchodu na juh po chodníku, miestami sa chodník kľukatil na sever a opäť vracal na juh. Potom presne po jeho 829 krokoch alebo jej 882 krokoch na západ, okolo osemnástich lavičiek – deviatich po pravej strane a deviatich po ľavej strane chodníka – až pri fontánke sa stočila opäť na juh. Tak radi na nich občas posedeli a rozprávali sa. Ona hltala každé jeho slovo. On sa tešil z jej prítomnosti. Vedel, že spolu s letom nevyhnutne odíde aj ona. Trochu posmutnel. Ďalšie kroky nepočítali, ale po tom, čo pri ďalšej fontánke odbočili opäť na západ, ich od cieľa delila už len necelá minúta.
Pokračovali ukrytí pod klenbou starých dubov, ale pred ňou prešli ešte alejou 81 platanov – ozdobou a pýchou záhrad. Pred pár rokmi ich tu rástlo 84, ale blesky augustovej búrky si k trom z nich našli cestu a spálili konáre a kmene na uhoľ. Záhradník, pracujúci a starajúci sa o záhradu už od nepamäti, ich so slzami v očiach spiľoval. Nedivte sa, ľudia hovoria, že musí mať toľko rokov, čo tie záhrady, ktoré nado všetko miloval. A možno už ani nežil, to len jeho duch nad záhradami stále bdel. Lebo keby áno, určite by ich odhalil. Ale on by to pochopil. On určite. Pri práci mu spievali miestni obyvatelia – trasochvosty a žltochvosty, pinky, sýkorky. Štebotali drozdy a krivonosy, ale akosi smutnejšie než obvykle. Tiež trúchlili za vyše dvesto ročnými velikánmi. S platanmi sa prišli rozlúčiť aj krkavce a vrany, odeté do čiernych pohrebných oblekov. A spod kríkov zaznievalo slávičie crescendo. Chystali sa na dlhú cestu na juh. Oni sa ale vrátia, za osem mesiacov. O rok, v apríli. Ich útočiskom sa stali záhrady.
Šli ďalej, tam úplne dozadu, kde ich nikto nerušil. Spoločnosť im robili vytrvalé včielky, ktoré horlivo nosili sladký nektár do úľov a pripravovali si zásoby na zimu. Tých úľov by ste v záhrade napočítali rovných 188. Drevené domčeky, vyrobené z červeného smrekovca a borovice, natreté kombináciami a odtieňmi rôznych farieb – modrou, červenou, žltou, bielou, zelenou a oranžovou, stáli po celej záhrade a vytvárali malé mestečká. Žiadny domček nebol rovnaký. Krásne zapadali do pestrofarebnej palety kvetín záhrady.
Už sú tam. Rozložili deku na malom kúsku trávy. Inde nebolo kde. Zem tu bola kamenistá, akoby k záhradám vôbec nepatrila. Preto až sem návštevníci nechodili. Tu záhrady končili a začínal divoký les, plný vysokej zveri. Ako dobre, aspoň ich nebude nikto rušiť. Toto bolo ich miesto, ich chrám, ich svet, kde mali všetko. Obaja sa na tomto mieste venovali tomu, čo ich tak veľmi bavilo a páčilo sa im, a prečo sem chodili. Čomu obaja spoločne podľahli, ale posledné dni ich zároveň trochu znepokojovalo. Ona zakričala od šťastia, on sa usmieval, čierne oči ako uhol žiarili radosťou a tmavé strapaté vlasy sa mu vlnili vo vetre. Pozrel kúsok od seba a v prachu, medzi kamienkami, našiel svetlo fialový apatit a spomenul si na deň, keď jej ukázal topás. Nič viac ju v živote tak veľmi nepotešilo. Kedy to vlastne bolo ? Už vie, spomenul si na ten krásný deň v ústave, keď tam prišla. Okamžite sa do neho zamilovala, keď o ňom horlivo rozprával a vysvetľoval, hltala každé jeho slovo. Odvtedy museli byť stále spolu. Každý deň. Od vzrušenia v ruke drvila kúsky kamennej soli, ktoré vypadali zo zásobníka pre vysokú zver. A potom ho našla v prachu: stratený diamant.
Obaja sa pobrali domov. On k svojej milujúcej žene, ona za svojim priateľom. Sú spolu šesť mesiacov, zoznámili sa v škole. Zajtra sa všetci stretnú, pricestuje za ňou. Teší sa na to, keď ho opäť uvidí a predstaví rodine: otcovi, mame, sestre a mladšiemu bratovi. Celú cestu po záhradách mu o ňom rozprávala. Už sa nevie dočkať. A za pár dní pôjdu na vysokú školu študovať geológiu, opäť spolu. Chce byť ako jej otec.
Mimovoľne sa dotkla topásového amuletu, ktorý jej daroval k narodeninám. Odvtedy ho nezložila z krku. Svoj talizman. On skontroloval trblietavý poklad vo svojom vrecku. Je tam. Už ho nemôžu stratiť. Hneď, ako príde do práce, uloží ho späť do depozitára. Obom odľahlo. Ale ešte predtým sa zastaví doma a dá manželke margarétky. Aby nezvädli. A bozk na líce.
Jej proste nemohol odolať. Ani ona. Padli si do oka na prvý pohľad. Hneď vedeli, že to bude láska na celý život: Geológia. Kamene. A všetko s nimi spojené.
BYOP! - prines si vlastné pero!