Pusté Úľany (maďarský názov obce Pusztafödémes) sú obec na Slovensku v okrese Galanta. V obci sa nachádza rímskokatolícky kostol sv. Ladislava z roku 1714 a evanjelický kostol na "Luteránskom vŕšku" z roku 1630.
Poloha
Nadmorská výška: 124 m.n.m
Rozloha: 24,54 km2
Obyvatelstvo: 1791
Hustota: 72,98 obyv/km2
Obec sa nachádza na Podunajskej rovine, v západnej časti okresu Galanta. Je vzdialená 14 km od Galanty, 15 km od Senca, 18 km od Trnavy a 40 km od Bratislavy a leží na ceste III/1334, spájajúcej Veľký Grob a Sládkovičovo. Nadmorská výška v obci sa pohybuje od 118,6 m.n.m. do 130 m.n.m. Tunajšie pôdy patria z hľadiska bonity medzi najlepšie a prevažná časť územia je poľnohospodársky veľmi intenzívne využívaná. Poľnohospodárska pôda tvorí 81,7% výmery katastra.
Dejiny
Podľa jednej z povestí miestni včelári zachránili Viedeň pred vpádom Turkov a miestne potoky a železnica neraz tvorili hraničnú čiaru medzi sváriacimi sa jednotkami. Je to územie, ktoré je svojou polohou i prívetivosťou ako stvorené pre strategické udalosti i rozhodnutia, a ktoré lákalo ľudí od nepamäti.
Počiatky osídlenia
Počiatky dejín Pustých Úľan siahajú ďaleko do najstaršej minulosti a okolie obce je už dlhodobo známe ako miesto výskytu archeologických lokalít z obdobia praveku. Prvý najstarší doklad o pobyte človeka na území obce pochádza z mladšej doby kamennej. Ide o kamenný sekeromlat, ktorý bol nájdený v súvislosti s výskumom mohýl z polohy zv. „Tárnocké“. Iný kamenný sekeromlat a črepy z obdobia eneolitu boli objavené aj v polohe „Role pod Silvášom“ .
Ďalším nálezom z obdobia eneolitu z katastra Pustých Úľan sú nálezy brúsenej kamenej industrie, patriace ku kultúre so šnúrovou keramikou.
Z obdobia strednej doby bronzovej (cca 1.500 rokov pred n.l.) pochádza nález bronzovej kopije. Sídlisko z doby bronzovej sa nachádzalo pravdepodobne aj v polohe Poroské, kde bola pri záchrannom archeologickom výskume v roku 2003 odkrytá plytká nevýrazná jama malých rozmerov obsahujúca zlomky hrubostenných nádob.
Vari najvýznamnejším dokladom osídlenia obce obyvateľstvom kalenderberskej kultúry (7.-5. stor. p.n.l.) je existencia dvoch mohýl ležiacich severozápadne od obce Pusté Úľany, tesne pri hraniciach jej chotára s katastrom Veľkého Grobu. Podarilo v nich nájsť bohatý zlomkovitý materiál ako zlomky patriace amforám, amforovité nádoby, kráterovitým nádobám, šálkam, hrncovitým nádobám a miskám. Rovnako reprezentatívne zastúpenie frekventovaných keramických typov doby halštatskej obohatené o časť spindlersfeldskej spony a kostené plastiky zvierat bolo objavené aj v obetnej šachte nachádzajúcej sa v intraviláne obce.
Napriek dôležitosti spomenutých nálezov, z dokladov najstaršieho osídlenia územia obce, svojou kultúrnou i umeleckou hodnotou si výnimočnú pozornosť zaslúži kostená tzv. votívna platnička s poloreliéfnou výzdobou pozostávajúcou z dvoch kopytníkov, ktorá dokumentuje oboznámenosť jej tvorcu s výrazovými prostriedkami a zásadami tzv. situlového umenia rozvíjajúceho sa v južnej Európe.
Rovnako zaujímavým je i takmer kompletne odkrytý včasnostredoveký objekt na lokalite Poroské, ktorý predstavovala samostatne stojaca zahĺbená kupolovitá pec s predpecnou jamou. Uvedený nález dokladá existenciu sídliska z obdobia krátko pred vznikom Veľkej Moravy, prípadne z obdobia jej vzniku a zaraďuje Pusté Úľany medzi obce, ktorých stredoveké osídlenie zasahuje výrazne hlbšie, ako sa ukazujú písomné pramene.
Prvá písomná zmienka
Prvá známa písomná zmienka dotýkajúca sa územia obce pochádza z roku 1221. Nachádza sa v listine uhorského kráľa Ondreja II, ktorou venoval za odmenu svojmu vernému Sazlovi tri poplužia zeme Tewel, patriacej k Bratislavskému hradu. Villam Fudemus, ako sa v texte názov obce vyskytuje, slúžil na označenie tohto územia. Listina je dnes uložená v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti.
Uvedená villa Fudemus bola pôvodne usadlosťou, ktorá bola súčasťou širšieho územného komplexu. Ten pozostával z viacerých sídiel, ktoré obývali kráľovskí včelári. Komplex sa pravdepodobne pôvodne nachádzal na území dnešných Pustých i Veľkých Úľan a veľkej časti Sládkovičova až po dnes už neexistujúci Dudvágseg. Súvislosť historického pomenovania s včelárstvom a daným územím dokumentuje názov komplexu (Apca, Apka; lat. apiarius – včelár). Historici preto dodnes vedú spory, či uvedené pomenovanie villa Fudemus skutočne označovalo obec, ktorá sa nachádzala na území dnešných Pustách Úľan, alebo len akúsi usadlosť v blízkom okolí.
Túto pochybnosť však istotne nemáme pri listine z 31. mája 1301, v ktorej je pomenovanie Fudemus v podobe Fydimis použité na označenie inej usadlosti (Tárnok), a to nepochybne v zmysle označenia práve dnešnej obce Pusté Úľany.
Ako je teda zrejmé, pomenovanie obce sa už od jej počiatkov menilo v súvislosti so zmenami historických i etnických okolností.
Historický vývoj obce
Stredoveká obec Úľany – villa Fudemus vznikla niekedy medzi 9. a. 12. storočím ako súčasť širšieho územného komplexu, ktorý slúžil ako obydlia pre kráľovských včelárov. Komplex vybudovaných osídlení sa pôvodne nachádzal na území dnešných Pustých i Veľkých Úľan a veľkej časti Sládkovičova až po dnes už neexistujúci Dudvágseg. Súvislosť historického pomenovania s včelárstvom a daným územím dokumentuje názov komplexu (Apca, Apka; lat. apiarius – včelár), ako i množstvo ďalších miestnych názvov (Lúčny Dvor a pod.).
Z historických prameňov vieme, že v 13. storočí sa pôvodné stredoveké sídlisko začalo rozpadať a to najmä príchodom staromaďarského obyvateľstva a jeho donačným delením (darovaním). Názov obce odkazujúci na včelárstvo však naďalej pretrvával. Začiatkom 15. storočia sa možno v listinách stretnúť s pomenovaním Némethfödémes, ako i so skutočnosťou, že významnú časť obyvateľstva tvorili Nemci.
V súvislosti so vznikom novej osady (Veľké Úľany) v blízkosti historických Úľan sa pomenovanie obce v 15. storočí uvádzalo ako Óffödémes, čiže ako „Staré Úľany“.
Významným zásahom do dejín obce bolo radikálne zdecimovanie obyvateľstva a spustošenie obce vojskami Maximiliána I. Habsburského ako i morová epidémia, ktorá po roku 1520 poznačila obec jej vyľudnením, čo sa odzrkadlilo i na zmene názvu obce na Pusztafödémes.
Začiatkom 16. storočia obec tvorili výlučne len šľachtické majetky. Obec po tureckej porážke vojsk kráľa Ľudovíta II v auguste 1526 pri Moháči nespadala do tureckej správy, avšak napriek tomu bolo jej obyvateľstvo vystavené častým nájazdom, ale aj drancovaniu Turkov či žoldnierskych vojsk. Stigmatickosť tohto obdobia dokumentuje i obnovený erb obce.
Pustošenie ako charakteristická dejinná črta pokračovalo v dôsledku protihabsburských povstaní i po oslobodení územia od Turkov, čo sa pretavilo do udomácnenia sa prívlastku Pusté v pomenovaní obce.
Dôležitou dejinotvornou súčasťou obce bola skutočnosť, že obec bola až do konca 19. storočia šľachtickou obcou. Dominantné postavenie pri formovaní obrazu obce mali preto šľachtické rody, z ktorých najvýznamnejšími boli: Balogh, Dobša, Farkaš, Fodor, Hegyi, Horváth, Könczöl, Krisan a Takács. Šľachtickým rodom, ktorý najviac ovplyvňoval dejiny a tvár obce v 18. a 19. storočí, bol rod Zichyovcov. S pôsobením šľachty je spätá aj väčšina dochovaných pamiatok a pamätihodností obce ako i celkový ráz obecnej správy, výzoru obce a kultivovania krajiny v jej okolí (systém odvodňovacích kanálov).
Až pomerne neskoro, v druhej polovici 19. storočia, sa vyvinula obecná samospráva reprezentujúca celé obyvateľstvo. Po zániku významu šľachty a po viacerých výrazných prisťahovaleckých vlnách došlo k ekonomickej, sociálnej a národnostnej homogenizácii obyvateľstva obce, čo sa prejavilo najmä v období 1. Čsl. republiky. Etnická čistota obyvateľstva spôsobila, že počas II. svetovej vojny bola obec pohraničnou obcou bez prístupu k vlastnej železnici a prišla i o časť svojho územia.
Dnešný ráz obce s jej sociálnou, kultúrnou a občianskou vybavenosťou je v značnej miere poznačený nárastom počtu obyvateľstva a dynamickým rozvojom v povojnovom období.
Pamätihodnosti
Prícestné sochy sv. Jána Nepomuckého a sv. Floriána. Barokové sochy svätcov dal zhotoviť Gašpar Farkaš (Farkas) s manželkou Magdou Baloghovou v roku 1734. Vytvoril ich neznámy autor, ktorého rukopis prezrádza, že sú dielom výtvarne školeného barokového sochára. Pôvodne stáli pred kostolom, v roku 1781 ich dal pred rodový kaštieľ (na dnešné miesto) preložiť Ján Farkaš.
Neďaleko centra obce sa pred základnou školou nachádza kaštieľ. Hlavná fasáda kaštieľa je 7-osová s 3-osovým prevýšeným rizalitom. Kaštieľ postavili pravdepodobne v prvej polovici 18. storočia. Okolo neho sa nachádzal menší park a rozsiahle areály hospodárskych budov, ktoré obklopovali kaštieľ z východnej aj zo západnej strany. V súčasnosti je kaštieľ pre rekonštrukciou a sídliť v ňom má novoumiestnená jazyková škola.
Rk. kostol svätého Ladislava stojí neďaleko centra obce, pri ceste do Pavlíc. Bol postavený v roku 1714 a dnešnú podobu získal po prestavbe v roku 1742. Barokový kostol tvorí loď s polygonálne ukončenou svätyňou a predstavanou vežou. Po oboch bokoch kostola sú k hlavnej lodi pristavené ďalšie priestory (sakristia a prístavba), ktoré dodávajú stavbe pôdorys kríža. Interiér kostola je prevažne z druhej polovice 18. storočia. Hlavný oltár zdobí obraz zasvätený svätému Ladislavovi. Na stenách lode sú umiestnené sochy svätých a zastavenia Krížovej cesty. Na empore sa nachádza jednomanuálový osemregistrový organ s pedálom s neoslohovou skriňou, pochádzajúci z roku 1898. Interiér kostola dopĺňa aj neoslohová spovednica z konca 19. storočia.
Evanjelický kostol stojí na tzv. “Luteránskom vŕšku. Podľa miestnej tradície pôvodný renesančný kostol postavili v roku 1630 nemeckí prisťahovalci. V roku 1681 ho vyhlásil šopronský snem za artikulárny. Dnešný murovaný kostol bol postavený v 18. storočí, pravdepodobne krátko po vydaní Tolerančného patentu (1781). V roku 1820 vyhorel a obnovili ho až na začiatku 20-tych rokov 19. storočia, čo dokladá aj datovanie krovu z roku 1822. Obnovu interiéru dokončili až v roku 1830, keď dokončili pozlacovačské práce. Kostol v roku 1849 zrejme postihol menší požiar, pretože ho obnovili ešte v tom istom roku. Väčšie opravy boli zrealizované v rokoch 1941, 1968 --1969, 1989 a naposledy v rokoch 2001 – 2003. Interiér kostola vďaka svojej historickém a umeleckej hodnote a původnosti čaká na zápis medzi kulturne pamiatky SR. Osobitne cennou súčasťou mobiliáru kostola je malý organ.
Baroková kaplnka Navštívenia Panny Márie kaplnka z roku 1742 stojí na cintoríne a bola postavená na obdĺžnikovom pôdoryse. V minulosti boli pred vstupom do kaplnky dodatočne osadené tepané kovové mrežové dvere (pravdepodobne pochádzajú z kaštieľa). Dnes sa nachádzajú vo Vlastivednom múzeu v Galante. Zaklenutý interiér zdobí baroková maľba, otvoreného neba s motívom dvoch vznášajúcich sa anjelov, barokový oltár Zo sochárskej výzdoby oltára sa zachovali dve sediace postavičky anjelov, ktoré sú osadené na krajoch korunnej rímsy oltára. V dolnej časti oltára sa pred menzou nachádza antependium, lemované dreveným, bohato vyrezávaným rámom s motívom pásky a akantu. V strede antependia je namaľovaný Kristov monogram “IHS”. V interiéri sa nachádza aj barokové stallum s monogramom patrónov a viacero obrazov.
Kaplnka svätého Jozefa sa nachádza na dolnom konci obce. Malá tehlová stavba je ukončená sedlovou strieškou s jednoduchým kovovým krížom. Strieška je vysunutá dopredu a po bokoch ju podopierajú stĺpy ukončené okrídlenými anjelskými hlavičkami. V dolnej časti má kaplnka dva kamenné stupne. V jej tele je presklená nika ukončená hrotovým oblúkom. V nike je vložená polychrómovaná socha sv. Jozefa.. Neogotickú kaplnku sv. Jozefa dal postaviť neznámy donátor v roku 1866.
Na hornom konci obce, sa nachádza štvorhranný stĺp so súsoším Najsvätejšej Trojice. Stĺp so súsoším dala v roku 1903 postaviť pravdepodobne rodina Marcellovcov o čom svedčí nápis a erb na hornej časti podstavca. Trojičný stĺp vytvoril neznámy kamenosochár.
Najviac pamiatok možno nájsť na miestnom cintoríne. V jeho centrálnej časti sa nachádza hlavný kamenný kríž, ktorý dal v roku 1826 postaviť Ladislav Miksicz s manželkou.Ďalší veľký kamenný kríž sa nachádza pri Kaplnke Navštívenia Panny Márie. Má kanelovaný podstavec, do ktorého je osadená kamenná doska, dnes nečitateľná. Kríž pochádza z rovnakého obdobia ako hlavný kríž cintorína, ale horná časť kríža s korpusom Ukrižovaného je novšieho dáta, z prvej polovice 20. storočia.Okolo oboch krížov sa nachádza niekoľko starších kamenných náhrobníkov pochádzajúcich z obdobia klasicizmu a neoslohov. Zachovalo sa aj niekoľko liatinových krížov. Zaujímavý je detský kamenný náhrobník Elsy Lierovej (1890 –1891) v tvare volúty.
Pomník padlým v prvej svetovej vojne sa nachádza v parku pred rk. kostolom. Postavili ho v roku 1941 z darov občanov obce. Zaujímavosťou pomníka je, že doň zakomponovali torzo starého barokového stĺpa. Stĺp (Božia muka) sa spomína v kánonickej vizitácii z roku 1781 ako kamenný stĺp utrpenia Pána, na ktorom bol aj obraz bičovania Krista.
Južne od obce, západne od cesty na železničnú stanicu, sa pri moste cez Nový potok nachádza betónový obelisk s kamenným podstavcom. Postavili ho v roku 1933, po vykopaní Nového potoka – umelého kanála, ktorý rozdelil Zičiho potok na Starý a Nový potok.
Zdroj: https://www.pusteulany.sk/
Predchádzajuca keška: GC7ZG68