Aj stavanie snehuliaka má svoje pravidlá. Nestačia dve gule, potrebujete hneď tri od najväčšej po najmenšiu. A to býva poriadna fuška. Dôležitý je aj konečný imidž snehuliaka - uhlíky ako oči a mrkva ako nos. Kto chce dokonať perfektné dielo, nesmie zabudnúť na starý klobúk alebo hrniec a napokon metlu. Tí empatickejší pridajú asi aj teplý šál na mohutnú šiju figuríny zo snehu.
Neodolal ani Michelangelo - Snehuliak nepatrí len do atmosféry novej doby, je to poriadne starý symbol zimy. Jeho dátum narodenia siaha až do stredoveku. Podľa historických prameňov sa o vznik tejto činnosti zaslúžili umelci vo Florencii, ktorí robili pre jej obyvateľov zimnú show. Na uliciach stavali postavy zo snehu, stvárňovali napríklad milencov. Týmto nezvyčajným spôsobom chceli upozorniť na svoj talent a prilákať do svojich ateliérov záujemcov o skutočné sochy. Legenda hovorí, že podobného PR sa zúčastnil aj mladý 19-ročný Michelangelo Bunonarroti a snehuliak sa mu tak vydaril, že radní mesta ho poverili vytesať ďalšiu postavu z ľadu a snehu priamo na nádvorí.
Bol aj úspešným hovorcom - K povestným udalostiam spojených so snehuliakom patrila belgická zima v roku 1511. Bola vraj tak tuhá, že premrznutí obyvatelia Bruselu začali robiť z množstva snehu postavy, aby sa zábavnou fyzickou aktivitou zahriali. Tí šikovnejší sa inšpirovali konkrétnymi obyvateľmi mesta alebo hrdinami z rozprávok a navyše na svoje morské panny a rytierov zo snehu umiestňovali politické pamflety. Na krk im zavesili tabuľku s kritikou alebo odvážnym odkazom kráľovi či predstaviteľom cirkvi. Po šiestich týždňoch zimné radovánky zmyli z ulíc ničivé jarné povodne.
K vyjadreniu politického názoru využili snehuliaka aj Litovčania v roku 2005. Pri protestoch proti vláde postavili blízko parlamentu podľa počtu poslancov 141 snehuliakov. Symbolika bola všetkým dobre zrozumiteľná. V tejto krajine sa totiž snehuliakom hovorí „bytosť bez mozgu“.
Napokon neškodný ľadový mužík - V stredoveku snehuliaka vnímali skôr ako hrozivý obraz obrovskej zimy, zmena prišla s ilustráciou snehuliaka ako milej postavičke v nemeckej knihe pre deti v roku 1770. A v 19.storočí už nič nebránilo tomu, aby sa z neho stal humorný pandrlák zosobňujúci veselú podobu zimných mesiacov. Bol často témou novoročných pozdravov a objavoval sa aj na vianočnom stromčeku ako sklenená či čokoládová figúrka.
Nepostaviť snehuliaka, to sa ani zima neráta. Žiaľ, v posledných rokoch sa najmä v nižšie položených lokalitách musíme podobných radovánok pre nedostatok snehu pomaly vzdávať. Škoda pre deti aj ich rodičov, robenie snehuliaka je vždy zmysluplne stráveným časom naplneným zábavnou pohybovou aktivitou. A tak sa príďte pozrieť aspoň na tohto snehuliaka, ktorý vydrží aj teplejšie podnebie.