Erb obce Smižany tvorí gotický štít, kde v modrom štíte je umiestnený dvojitý konkávny kríž s kratšími spodnými ramenami sprevádzanými po bokoch ružičkami - všetko strieborné.
Kataster Smižian bol osídlený už v mladšej dobe kamennej. Svedčia o tom nálezy na Čingove, kde kontinuita osídlenia pokračovala do doby bronzovej, z ktorej najviac archeologických nálezov prislúcha otomanskej kultúre (cca 1600 p.nl.). Zo 14. storočia pred našim letopočtom sa územie zaľudňovalo stavaním dnes už zaniknutých osád, po ktorých ostali bohaté nálezy bronzových šperkov a úžitkových predmetov. V treťom storočí pred našim letopočtom tu žil ľud púchovskej kultúry, a to až do druhého storočia nášho letopočtu.
Mimoriadnu pozornosť púta fortifikačné osídlenie, ktorého počiatky siahajú približne do polovice 8. storočia. Ide o hradisko, ktorého rozkvet nastal najmä v dobe veľkomoravskej. V prvej polovici 9. storočia však zaniklo, pravdepodobne po vojenskom vpáde a následnom požiari. Nové menšie hradisko hneď následne vzniklo nad pravým brehom Hornádu.
Prvú písomnú zmienku o obci poznáme z roku 1254. Zápis na kráľovskej listine Belu IV. Smižany spomína ako dedinu, v ktorej žijú vodiči loveckých psov. Zároveň však potvrdzuje, že pozemky si kupujú Sasi, teda Nemci, ktorí sa tu po tatárskych vpádoch dostali práve na základe pozvania Belu IV. Ich úlohou bolo rozbehnúť ťažbu nerastných surovín a obchod na bojmi takmer vyľudnených územiach. Dovtedy Smižany patrili pod Spišský hrad a zabezpečovali služby šľachtické poľovačky.
V roku 1293 získala obec výsady udelené kráľom Ondrejom III., ktorými ich oslobodil od poddanstva Spišského hradu. Smižany dobili a vyplienili post-bratrícke vojská v roku 1433. V roku 1465 sa obec dostala do závislosti od Spišského hradu, ktorému prislúchala. Podľa zápisu z rokov 1564-1565 Smižany patrili medzi jedenásť spišských mestečiek. V tom čase tu bolo 49 usadlostí.
K ďalšiemu vyplieneniu a vypáleniu Smižian prišlo začiatkom 17. storočia. Mestečko odoprelo podporu protistavovským povstaniam Štefana Bočkaja a jeho vojaci ho zničili, zároveň vyrabovali kostol a jeho cennosti. Situácia sa dokonca ešte opakovala v roku 1619, keď povstania proti viedenskej vláde Habsburgovcov viedol Gabriel Betlen.
Majiteľom Smižian sa v roku 1638 stal šľachtický rod Čáki, ktorý ich získal od Turzovcov. Protihabsburské stavovské povstania sa zapísali do miestnych dejín ešte ďalšou smutnou kapitolou, a to keď boli už po tretíkrát prepadnuté a vyrabované. Stalo sa tak v roku 1679, keď zaútočili vojská Imricha Tököliho.
Nastali povstania Františka II. Rákociho, po ktorých bolo vtedajšie Uhorsko natoľko zbedačené, že pre boje nemal na poliach kto robiť, vypukol hladomor a začiatkom 18. storočia aj mor. Niektoré dediny celkom vymreli, v Smižanoch prežilo približne 100 obyvateľov. Z mestečka klesli na úroveň poddanskej dediny.
V 18. storočí sa v Smižanoch nachádzal soľný úrad so soľným skladom, ktorý kontroloval transport soli z poľskej Wieliczky a Solivaru. Zároveň zabezpečoval zásobovanie soľou obcí na Spiši, Orave a Liptove. Neskôr bol v soľných skladoch sklad medi. K hospodárskym aktivitám 18. storočia patrila aj ťažba mramoru.
Začiatkom 19. storočia nechal gróf Štefan Čáki postaviť pri obci železiarne, ktoré mal tri vysoké pece a pracovali tu až do roku 1886. Počas cholerovej epidémie v tridsiatych rokoch 19. storočia došlo k početným sedliackym povstaniam, ktoré neobišli ani Smižany.
I keď sa boje I. svetovej vojny obce priamo nedotkli, na front museli rukovať muži, z ktorých sa 21 domov nevrátilo. Počas II. svetovej vojny z Poruby pod Vihorlatom narukoval k armáde rodák zo Smižian kpt. Ján Nálepka, ktorý ako jediný Slovák získal titul Hrdina Sovietskeho zväzu.
Pamiatky
Kostol Povýšenia svätého Kríža
Nachádza sa v centre obce. Jeho dominantné a najstaršie časti pochádzajú z druhej polovice 13. storočia. Napriek viacerým neskorším prestavbám si zachoval prevažne gotický ráz aj do súčasnosti. Dokonca aj zariadenie interiéru, ktoré je od stredoveku nejaké to storočie mladšie, je vytvorené v neogotickom štýle. Pôvodne bol kostol podstatne menší ako dnes. Mal iba jednu loď, avšak vzhľadom na význam obce došlo už v roku 1436 na jeho zväčšenie. Zmenil sa aj vchod. Pôvodný sa nachádzal v južnej stene. Tu aj dnes môžeme pozorovať ranogotický portál zdobený bohato profilovaným ostením. V baroku pred tento portál pristavali priestor, ktorý dnes tvorí tzv. malú kaplnku. V roku 1928 k lodi ešte pribudla bočná kaplnka. Zariadenie interiéru je novšieho dáta ako najstaršie časti stavby, avšak vďaka tomu, že ho vytvorili v čase neskorého baroka vytvorili v neo-gotickom slohu, architektonicky harmonizuje s prostredím.
Medzi farou a kostolom sa nachádza kaplnka Jána Nepomuckého.
Kostol evanjelický augsburského vyznania
V Smižanoch na začiatku 30. rokov 20. storočia vznikla zvlášna situácia. V súvislosti s novými zvonmi v rímskokatolíckom kostole nastali v obci spory o zvonenie na nich pri pohreboch. Pôvodná dohoda sa dodržiavala, takže tým, ktorí na zvony neprispeli, sa zvonilo len jedným zvonom. Dotklo sa to miestnych evanjelikov, z ktorých na nové zvony prispel iba jeden. Evanjelici sa preto rozhodli, že si postavia zvonicu so zvonmi. Idea zvonice sa napokon rozšírila na postavenie evanjelického kostola.
Eklektický kostol s prvkami neorománskeho a neoklasicistického slohu postavený v roku 1932. Sieňovitá budova s predstavenou vežou a jednopodlažnými prístavbami po oboch jej stranách. Veža má zdvojené zvukové arkádové okná a ihlancové zastrešenie.
Storočná kaplnka "Storočná kaplička"
Kaplnka sa nachádza nad obcou pri starej ceste do Iliašoviec, ktorú dal postaviť gróf Štefan Csáky. Na pieskovcovú platňu dal vytesať slová svätého Tomáša pri nohách Ježiša Krista „Mein Herr und mein Gott – Pán môj a Boh môj“. Na tomto mieste kedysi stál stĺp, na spôsob akejsi kaplnky so štyrmi obrazmi vo výklenkoch. Tento stĺp dal postaviť mäsiar zo Spišskej Novej Vsi, ako pokutu za cudzoložstvo. Dnes cestu ku kaplnke dopĺňa krížová cesta a na vrchu v blízkosti kaplnky sa nachádza Kalvária.
Kaštieľ (tiež zvaný ako Solitér)
Nie je známe kto a kedy dal kaštieľ postaviť. Prvýkrát sa zmienka o kaštieli v písomných prameňoch objavuje v 18. storočí, keď budova slúžila ako soľný sklad, resp. soľný úrad. V sklade bola uskladňovaná soľ z poľskej soľnej bane Wieliczka. Odtiaľ sa rozvážala kamenná aj jedlá soľ do ďalších miest po Spiši, Oravu a Liptov. Na konci 18. storočia bol objekt využívaný aj na skladovanie a obchod s meďou. Rod Čákiovcov neskôr budovu úradu prestaval na jágerňu a v roku 1840 bol kaštieľ rozšírený Antonom Vincentom Czákim o štyri izby. Vtedajšiu podobu si kaštieľ zachoval do dnešných dní.
Pamätný dom Kpt. Jána Nálepku
Na rodnom dome kpt. Ján Nálepku, hrdinu SNP je umiestnená pamätná tabuľa. Expozícia bola pre verejnosť sprístupnená až v roku 1971. V roku 1978 bola uskutočnená renovácia domu a hospodárskych častí a následná inštalácia expozície (poľnohospodárske náradie, stroje, vozy a ľudový nábytok, predmety zo života a protifašistického odboja kpt. Jána Nálepku).
