Symboly obce vychádzajú z historických prameňov a dokumentujú úctu Jamníčanov k dedičstvu ich predkov. Erb obce pochádza zo 17. storočia. Brvno je heraldická figúra vyskytujúca sa v najstarších šľachtických erboch. Koruna je prevzatá z dvoch historických pečatí obce, nôž je najznámejším atribútom sv. Bartolomeja apoštola, patróna miestneho kostola, je symbolom jeho umučenia. Zlatá (žltá) farba je vyjadrením úcty a vznešenosti, strieborná ( biela) čistoty, nevinnosti a radosti, kým zelená najčastejšie symbolizuje nádej.
Pri slávnostnej forme sa používa ako nosič štítu sv. Bartolomej držiaci v pravej ruke nôž.
Dejiny obce siahajú až do praveku, o čom svedčia početné archeologické vykopávky, ktoré sa datujú do neskorej doby kamennej, čiže 3. tisíc rokov pred Kristom. V 6. storočí n. l. jamnícky chotár začínali osídľovať prví Slovania, ktorých potomkovia tu žijú dodnes. Po rozpade Veľkomoravskej ríše začiatkom 10. storočia sa územia postupne zmocnili Maďari a začlenili ho do Uhorského kráľovstva. Obyvatelia jamníckeho sídliska do 12. storočia podliehali striedavo veľmožom sídliacim na starých slovanských hradiskách na Dreveníku alebo na Čingove. Potom funkciu hlavného sídla reprezentujúceho moc uhorského kráľa na Spiši prevzal Spišský hrad. V stredovekých listinách sa po prvýkrát spomína rovnomenný potok pretekajúci obcou roku 1255 a obec roku 1277
Slovanské (slovenské) obyvateľstvo, ktoré sa udržalo žiť na území dnešného Jamníka i samotné územie, prešli rukami viacerých majiteľov. O čosi neskôr sa o Jamník začala zaujímať Levoča, ktorá ho definitívne získala roku 1453 od kráľa Ladislava V. Pohrobka. Tak sa Jamník stal poddanskou dedinou slobodného kráľovského mesta Levoča. Jamník bol v tomto období stredoveku predovšetkým poľnohospodárskou obcou, kde prostí ľudia žili v jednoduchých domcoch, ktoré postavili z dreva, hliny a slamy, pestovali obilie, strukoviny i zeleninu, chovali husi, kačky, voly, kravy, prasatá a kozy, zriedka i kone. Zrušenie poddanstva v roku 1848, malo na vidieku veľký význam. Sedliaci sa stali slobodnými gazdami, odpadli im poddanské povinnosti voči zemepánovi, sami sa stali vlastníkmi pôdy, na ktorej pracovali. V Jamníku bola komasácia (sceľovanie pozemkov) ukončená zavedením novej pozemkovej knihy v roku 1865, podľa ktorej sa okrem statkára a 45 sedliakov – gazdov, majiteľmi s vlastnými hospodárstvami stali aj farár (v Odoríne), fara, škola a obec.
Najvýznamnejšou pamiatkou Jamníka je rímskokatolícky kostol sv. Bartolomeja apoštola, ktorý sa po prvýkrát spomína v historickej listine z roku 1305. Bol pôvodne gotický, zo začiatku 14. stor., v 15. stor. preklenutý na stredný pilier. Veža so štvorcovým pôdorysom bola v 17. stor. renesančne prestavaná a zakončená štítkovou atikou. V roku 1940 sa klenba zrútila a poškodenú stavbu neskoršie nahradila moderná novostavba z roku 1951. Z pôvodného kostolíka sa tak zachovala iba renesančne upravená veža.
