20. mája 1908 sa v Jasenovej narodil Ján Jamnický, slovenský herec, divadelný režisér, scenárista a pedagóg.
Mladosť
Narodil sa v rodine evanjelického farára. Ako mladý bol obklopený knihami, ktoré ho neskôr úplne pohltili. Zaujímal sa najmä o filozofiu a rozličné umelecké smery. Obklopovala ho hudba, zaujímalo ho maliarstvo a architektúra.
Začal so štúdiom medicíny. Na lekárskej fakulte, kde začal študovať v roku 1926, sa zoznámil so svojou budúcou ženou Vilmou Březinovou, ktorá ho napokon priviedla i k divadlu. Štúdium medicíny po dvoch rokoch zanechal a prihlásil sa Hudobnú a dramatickú akadémiu. Na žiadosť rodičov súčasne so štúdiom herectva sa venoval aj štúdiu práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Obe školy úspešne dokončil v roku 1932.
Herec
Ako študent hosťoval od roku 1928 na javisku Slovenského národného divadla. Ako riadny člen súboru Slovenskej činohry SND debutoval v roku 1932 v rolách Šviháka a Tovariša s fúzikmi v Šulcovej inscenácii hry Najkrajšie topánky na svete od Josefa Koptu. Prvú veľkú príležitosť dostal ešte v ten istý rok ako Peter v hre Pohoršenie v svätofloriánskej doline od slovinského dramatika Cankara v réžii Andreja Bagara.
Jamnický prevyšoval väčšinu svojich kolegov v Slovenskom národnom divadle, a to nielen svojou štíhlou vysokou postavou, ale aj svojím rozhľadom a náročnosťou voči sebe i iným. Samo o sebe bolo odvážne, že si neholil bradu, čo bolo v tej dobe dosť nezvyčajné. Kritika mu vyčítala priveľký nános pátosu, chlad a monotónnosť.
Režisér
Vo svojej režijnej práci Jamnický naväzoval na európsku a Sovietsku avantgardu - najmä na ruských režisérov Tairova, Mejerchoľda, Vachtangova, s ktorých tvorbou sa zoznámil pri svojom pobyte v Moskve v roku 1936.
Bol prívržencom štylizovanej réžie - réžie pracujúcej s náznakom. S týmto režijným prístupom dosahoval prekvapujúce výsledky najmä vo veršovanej hre. Na javisku sa mu podarilo vytvoriť súlad farieb, línií, pohybu.
Poslednou Jamnického réžiou v roku 1944 bola Stodolova hra z divadelného prostredia Komédia. Jamnický v nej vyjadril svoj postoj k vedeniu divadla, ktoré v dramaturgii divadla preferovalo operetu, ktorú Jamnický považoval za nízky žáner. Nespokojné vedenie stiahlo inscenáciu z repertoáru po prvých reprízach a naznačilo Jamnickému, aby divadlo opustil.
Ocenenia a smrť
V roku 1967 dostal titul zaslúžilý umelec, v roku 1969 mu bola udelená zlatá medaila VŠMU, v roku 1970 titul národný umelec a v roku 1991 mu bol in memoriam udelený Rád T. G. Masaryka III. triedy. Po hercovi bola aj pomenovaná Jamnického ulica v Bratislave.
JUDr. Ján Jamnický zomrel 4. augusta 1972. Predchádzal tomu výstup na Kriváň, po ktorom sa už nevrátil naspäť do liečebne, v ktorej trávil dovolenku. Horskí záchranári ho našli ešte žijúceho s krabičkou liekov a fľašou so zarobeným koncentrátom z jedovatých húb. Z kómy sa už neprebral. Dožil sa 64 rokov.