Alfons Maria Mucha (24. júla 1860 Ivančice– 14. júla 1939 Praha) bol český maliar, grafik a dizajnér obdobia secesie.
" Alfons Maria Mucha sa narodil 24. júla 1860 v Ivančiciach na južnej Morave do rodiny súdneho zamestnanca ako štvrté zo šiestich detí. Študoval v Mníchove a Paríži, kde sa následne roku 1887 usadil a pracoval ako ilustrátor a grafik. Na prelome rokov 1894 a 1895 sa mu naskytla možnosť vytvoriť plagát k divadelnej hre Gismonda so Sarah Bernhardtovou v hlavnej úlohe, ktorý mu takmer cez noc vyniesol celosvetovú slávu a vďaka ktorej sa jeho meno dostalo do popredia francúzskej spoločnosti. Herečka neskôr s Muchom uzavrela zmluvu o spolupráci na ďalších šesť rokov a on pre ňu a jej divadlo rozprával hry, navrhoval kostýmy a ďalšie plagáty. Koncom storočia sa Mucha stal významným a priekopníckym secesným umelcom. Navrhoval a zverejňoval reklamné plagáty, bohaté ilustrácie a množstvo dekoratívnych panelov, tematicky založených na zobrazovaní prírody. Vytvoril veľké množstvo kresieb, pastelových či akvarelových štúdií a dizajnových návrhov pre interiéry, úžitkové predmety a šperky. Jeho životným dielom je cyklus veľkoformátových plátien Slovanskej epopej, na ktorom pracoval takmer osemnásť rokov.
Muchov štýl bol veľmi výrazne ovplyvnený symbolizmom, sociálnymi aspektmi hnutia Arts and Crafts a vývojom dizajnu v Anglicku. Snažil sa sprístupniť krásu umenia pre každú spoločenskú triedu a vyzdvihovať symboly a dekoratívne prvky vo svojich dielach. Vyvinul vlastné estetické ideály a originálny štýl, ktorý je dnes známy ako „štýl Mucha“. Jeho práce sú typické zobrazovaním ideálov ženskej krásy, Mucha ich často vyobrazoval v neurčitých neoklasických róbach obklopených kvetmi, ktoré niekedy vytvárali halové kruhy nad ich hlavami. Typické je tiež jeho používanie bledých pastelovo sfarbených farieb.
Detstvo
Jeho otec Ondrej Mucha (1825-1891) pochádzal z rodiny vinárov, avšak sám pracoval ako súdny zamestnanec. S Muchovou matkou Amáliou sa zoznámil na radu jej príbuzných, potom čo ovdovel so svojou prvou manželkou, s ktorou mal celkom tri deti: Aloisiu, Antoniu a Augusta. Amália (1822–1880), rodená Malá, pochádzala z budišovskej osady Kundelov, kde bol jej otec mlynárom. Po matke, rodenej Ratkowskej, mala Amália poľskú krv a práve príbuzní rodiny Ratkowských mladej Amálii zaopatrili miesto vychovávateľky u šľachtickej rodiny vo Viedni. Potom čo zverené deti dorástli, sa Amálie vrátila späť domov, kde sa v Brne na odporúčanie svojich príbuzných zoznámila s Ondrejom Muchom. Niekoľko mesiacov nato sa v roku 1859 vzali a spoločne odišli späť do Ivančic.
Takmer rok po svadbe sa im narodil syn a rovnako ako všetky predošlé deti dostal meno začínajúce na písmeno A – Alfons. Matka Amália, ktorá bola okrem iného veľmi zbožná, k nemu ešte navyše pripojila Mária. Po Alfonsovi ďalej nasledovali ešte ďalšie dve deti, sestry Anna a Anjela, takže v malom ivančickom byte nakoniec spoločne žilo celkom šesť detí, obaja rodičia a služobná.
Maliarske nadanie mal Mucha už od mala a pozoruhodné bolo, že v predškolskom období kreslil výhradne ľavou rukou. Okrem kreslenia sa tiež ako dieťa zaujímal o všelijaké remeselné činnosti. V tom čase sa však ešte viac ako maľovaniu venoval hudbe. Okrem hry na husle sa Mucha, kvôli svojmu krásnemu altu, zaoberal aj spevom.
Gymnazijné roky
Po dokončení všeobecnej školy chcel nastúpiť na gymnázium, na to však už jeho rodičom nezostávali peniaze. Na štúdiá totiž ešte pred ním poslali Muchových troch starších súrodencov. Riešenie našiel Alfonsov učiteľ hudby pán Vollberger. Na jeho radu poslali jedenásťročného Alfonsa do Brna, aby tam získal miesto fundatista u pátra Křížkovského v Starobrnenskom kláštore. Krížkovský bol z Muchy nadšený, ale nemohol ho prijať, pretože tesne predtým prijal na miesto fundatista Leoša Janáčka. Dal však mladému Muchovi odporúčanie na Jána Nesvadbu, regenschoriho petrovskej katedrály, v ktorej zbore Alfons nakoniec skutočne zostal. Po niekoľkých rokoch, keď začal mutovať, sa však musel vzdať svojej pozície speváka a namiesto toho hral pri figurálnych omšiach druhé husle.
Ako fundatistovi mu boli cirkvou hradené štúdiá na Slovanskom gymnáziu, po ich dobu býval spolu so svojím kamarátom zo zboru Julkom Stantejským v Panenskej ulici č. 3. Na gymnázium nastúpil 1. októbra 1872, avšak neviedlo sa mu príliš úspešne. Mal veľmi zlý prospech, druhý a tretí ročník musel dokonca opakovať, čo nakoniec skončilo tým, že ho v roku 1877 z gymnázia vyhodili, presnejšie povedané mu bolo udelené „consilium abeundi“.
Po tejto udalosti sa Muchovi práve dvakrát nechcelo vrátiť sa späť do rodných Ivančic, preto prijal pozvanie svojho spolubývajúceho Julka Stantejského a spoločne s ním vyrazil navštíviť jeho rodinuh v Ústí nad Orlicí. V tunajších krčmách Mucha kreslil miestnych obyvateľov a s priateľom zavítali aj do neďalekého kostola v Letohrade, kde obdivovali maľby Jána Umlaufa. Mucha nimi bol ohromený natoľko, že si na tomto zhruba dvojtýždňovom pobyte úplne ujasnil, čomu sa chce v budúcnosti naplno venovať – maliarstvu.
Návrat do Ivančic
Po návrate do Ivančic začal Mucha pracovať ako pisár na okresnom súde. Medzi tým aj v Ivančiciach pomáhal rade vlasteneckých spolkov a miestnemu krúžku divadelných ochotníkov, najmä čo sa výtvarnej činnosti týka, napríklad im maľoval kulisy, plagáty či navrhoval pozvánky. Zároveň si na radu svojho bývalého učiteľa z Brna profesora Zeleného podal v roku 1878 prihlášku na pražskú Akadémiu, avšak neúspešne, v prijímacom konaní nepostúpil, preto sa znovu vrátil na zapisovanie na súde. Aj tu sa snažil čo najviac uplatniť svoje výtvarné nadanie a vo voľných chvíľach napríklad zdobil stránky kníh krásne písanými iniciálami. Prílišná iniciatíva tohto druhu sa mu však nakoniec vypomstila, keď raz, namiesto toho, aby zapísal iniciály súdených cigánov, všetkých nakreslil. To viedlo k tomu, že mladého výtvarníka Muchu zo súdu vyhodili.
Na rad tak prišlo hľadanie si nového zamestnania a práve vtedy Mucha v novinách objavil inzerát, v ktorom sa písalo, že firma Kautsky-Brioschi-Burghard hľadá maliara na tvorbu divadelných kulís a opôn. Na inzerát zareagoval a obratom sa mu dostalo kladné odpovede. Devätnásťročný Mucha tak na jeseň roku 1879 odišiel do Viedne.
Vo Viedni a Mikulove (1879–1882)
Vtedajšia Viedeň zažívala obdobie svojho najväčšieho rozmachu, kultúrneho i hospodárskeho, čo asi najviac dokazovala Ringstrasse, okružná trieda novo vybudovaná na mieste bývalého opevnenia. A práve tu, v tomto bujarom veľkomeste, našiel Mucha prácu, ktorá mu skutočne vyhovovala, ako zamestnanec divadelnej firmy mal navyše voľné vstupné na všetky predstavenia. Jeho nadšenie však zarazil požiar 8. decembra 1881 v jednom z najväčších divadiel, Ringtheater, pri ktorom celá budova zhorela as ňou aj zhruba štyri až päťsto divákov, ktorí sa v nej počas onoho osudného prestavenia nachádzali. Firma Kautsky-Brioschi -Burghard, ktorej bolo divadlo Ringtheater najväčším odberateľom, sa po katastrofe dostala do značnej finančnej straty a bola nútená prepustiť niekoľko svojich zamestnancov, medzi nimi aj vtedy najmladšieho Alfonsa Muchu. S piatimi zlatými vo vrecku tak vyrazil späť na Moravu. Celkovo však dala Viedeň Muchovi veľa; nielenže sa tu naučil hrať na gitaru, zároveň sa mu v divadelných kurzoch dostalo prvých skutočných základov maliarstva.
Pri svojej ceste späť však tentoraz Mucha urobil výnimku a namiesto toho, aby odišiel do svojich rodných Ivančic, tak z viedenskej stanice Františka Jozefa vyrazil smerom viac na sever, kde ho v cestovnom poriadku vlakov zaujal názov Laa. Do mestečka v Dolnom Rakúsku sa tak vybral, po príchode však pocítil skôr sklamanie, jeho očakávania sa zrejme nenaplnili, preto si len nakreslil miestnu zrúcaninu a vyrazil ďalej - do Mikulova. Na ďalšiu cestu už aj tak nemal peniaze, preto na mikulovskej stanici vystúpil a šiel si pozrieť mesto. Tam sa ubytoval v hoteli U Leva. Ďalší deň ráno šiel s onou kresbou zrúcaniny z Laa za miestnym kníhkupcom Thierym, ktorý mu za ňu dal päť zlatých, čo boli vtedy pre Muchu veľké peniaze. Dal sa tak do ďalšieho kreslenia, tentoraz však miestnych obyvateľov, a hneď nasledujúci deň šiel s portrétom mladej ženy znova za Thierym, ktorý ho ihneď vystavil vo výkladnej skrini. Mucha sa tešil na ďalšie peniaze, keď sa ale Thiery tretí ani štvrtý deň neozýval, rozhodol sa za ním zájsť sám. Až u neho Mucha zistil, aké pozdvihnutie jeho obraz spôsobil. Namaľoval totiž ženu miestneho lekára, čo by samo o sebe nebolo nič zvláštne, keby pod kresbu Thiery nepridal poznámku s nápisom „Za päť zlatých v hoteli U Leva“. Škandál sa podarilo vysvetliť a vo výsledku navyše Muchovi priniesol výhodu – všetci totiž vedeli, že sa v meste usadil maliar.
Vtedajší Mikulov si Muchov štýl dosť obľúbil. Dostával mnoho ponúk práce, aj keď skôr kaligrafického než maliarskeho charakteru, na tvorbu rôznych plagátov, oznámení či pozvánok. Vymaľoval miestne divadlo, v ktorom tiež občasne pôsobil, na hudobných večeroch hrával na husle alebo gitaru a v sezóne bol často pozývaný na najrôznejšie plesy. Vďaka dostatku práce sa jeho pomery zlepšili natoľko, že sa bol schopný presťahovať do nového bytu v podniku Badel.
Stretnutie s rodom Khuen-Belasiovcov (1883–1885)
Onedlho potom dostal zákazku od istého pána Bergera, správcu veľkostatku grófa Eduarda Khuen-Belasiho, majiteľa rozsiahlych pozemkov a niekoľkých cukrovarov okolo Hrušovan. Berger sa vo voľnom čase venoval rezbárstvu a od Muchy chcel nakresliť ornamenty na vykladanie veľkej stolovej dosky. Mucha teda niečo nakreslil a Berger bol z diela taký nadšený, že sa neskôr stali dobrými priateľmi. Ďalší kontakt s rodom Khuen-Belasiov nastal pri príležitosti šesťdesiatin pôvodného majiteľa panstva, svokra grófa Khuen-Belasiho, Eduarda Friedricha Kammela von Hardeggera, kedy Mucha musel pre úradníkov nakresliť blahoprajnú adresu. Netrvalo dlho, a prišla zákazka aj od samotného grófa, ktorý si v lesoch neďaleko Hrušovan nechal postaviť nový zámok, Emmahof, a od Muchu chcel, aby mu tam freskami vyzdobil jedáleň. Ten neváhal a pustil sa do práce. Profesor Čadík vo svojej rukopisnej monografii o Alfonsovi Muchovi píše, že nástenné maľby v Emmahofe boli prvou vážnejšou výtvarnou úlohou, pred ktorou bol náhle postavený, a zároveň upozorňuje na skutočnosť, že Muchovými vzormi neboli starí majstri, ale moderní ilustrátori. V tomto období tiež vytvoril kresby ako Poludnica, Modlitba za dieťa alebo Únos Európy; tá posledná sa ako jediná zachovala.
Muchova práca zaujala grófa natoľko, že sa po dokončení zákazky na Emmahofe rozhodol aj naďalej Muchu podporovať a stať sa jeho mecenášom. Aj napriek ponuke od firmy Kautsky-Brioschi-Burghard, ktorá sa postupne spamätala z finančných strát, aby sa vrátil späť do Viedne, sa Mucha rozhodol prijať grófske pozvanie a na prelome rokov 1883 a 1884 vyrazil za jeho bratom Egonom na rodinný hrad Gandegg v Južnom Tirolsku.
Mucha v Tyroliach pobudol zhruba rok a pol. Z tej doby sa zachovalo niekoľko ilustrácií, ktoré pripravil do humoristických a divadelných periodík, ktorými bola napríklad Fantaz, Krokodíl či Slon, väčšinou vydávanými manželom Muchovej sestry Anny Filipom Kubrom. Gróf Egon, sám maliar amatér, s Muchou zdieľal jeho záľubu v umení a okrem múrov miestností hradu mu poskytol aj svoje výtvarné potreby. Často s ním tiež chodil maľovať do plenéru alebo ho brával na lov do okolitých hôr. A pretože v ňom videl potenciál, tak mu na radu profesora Kraya ponúkol možnosť financovania jeho štúdií v Mníchove. Ešte predtým však stihli vykonať spoločnú cestu po Taliansku.
Štúdiá maliarstva a ďalšie výtvarné úspechy (1885 – 1894)
Na jeseň roku 1885 zložil Mucha skúšku z figurálneho maliarstva a bol prijatý do predposledného ročníka na Akadémii výtvarných umení k učiteľom Ludwigu von Löftzovi a Johannovi Casparovi Herterichovi. Vtedajší Mníchov bol umeleckým centrom ďaleko presahujúci rámec strednej Európy. Vďaka mníchovskej výtvarnej škole a ohromným investíciám kráľa Ľudovíta II. výtvarne prekvital, ale bol dosť konzervatívny. Zo všetkého dýchala minulosť, klasicizmus a snaha o kopírovanie starých vzorov. Žiaci na Akadémii sa predbiehali v historických rozmeroch a teatrálnosti svojich diel. Nemalé percento z nich tvorili študenti z českých krajín, ktoré združoval spolok Škréta. Boli medzi nimi napríklad Joža Uprka, Augustín Němejc, Luděk Marold alebo Karel Vítězslav Mašek, všetci Muchovi neskorší priatelia. Názov spolku, ktorého sa stal Mucha po Uprkovi predsedom, bol odvodený od barokového maliara Karola Škrétu. Za Muchovho predsedníctva bolo členstvo umožnené všetkým Slovanom študujúcim v Mníchove a odvtedy sa tiež datuje jeho priateľstvo s ruskými maliarmi Leonidom Pasternakom, otcom básnika Borisa, a Davidom Widhopffom. Práve s Widhopffom a Uprkou sa takmer denne stretávali v Muchovej izbe na Amaliestrasse, kde si navzájom dávali kompozičné úlohy, ktoré neskôr uverejňovali v časopise Paleta a ďalších mníchovských periodikách. V rámci spolku tiež založili zhruba dvanásťčlenný spevácky zbor, takže vo výsledku mal Mucha okrem grófov aj niekoľko ďalších stálych príjmov. V roku 1886 bol iniciátorom myšlienky spísať pozdravný diplom, v ktorom škrétovci demonštratívne vystúpili na obranu Mikoláša Alša pred útokmi tlače av ktorom ho ako reakciu na to vymenovali za čestného člena spolku. Aleš na toto mládežnícke gesto nikdy nezabudol az neskoršej korešpondencie je zrejmé, že si Muchovu tvorbu veľmi vážil.
Prázdniny roku 1886 strávil Mucha na zámku v Hrušovanoch, kde namaľoval niekoľko nástenných obrazov pre čerstvo prestavanú nemocnicu. Išlo o starý zámok stojaci priamo v Hrušovanoch, ktorý gróf a jeho rodina využívali pred svojím presťahovaním do Emmahofu. Medzi štúdiu tiež vytvoril veľkoformátový obraz Cyrila a Metoda pre kostol sv. Jána Nepomuckého v osade českých kolonistov Piesok v Severnej Dakote. Okrem toho sa z rovnakého obdobia zachovala ešte Muchova ročníková práca z roku 1886 Zuzana v kúpeli a niekoľko ilustrácií pre švagra Kuberu.
Po dokončení štúdií v Mníchove sa Mucha vrátil späť do Emmahofu, kde sa ďalej venoval maľovaniu fresiek, tentoraz v novo vybudovanej biliardovej sále. Ten mal pôvodne slúžiť ako zimná záhrada, ale niekto otočil stavebné plány a miesto na slnečnú ju postavili na chladnú severnú stranu. Avšak výzdoba v biliardovej sále ani žiadne iné nástenné maľby v Emmahofe, hrušovanskom zámku či Gandeggu sa (až na niekoľko málo výnimiek) nezachovali.
Paríž (1887 – 1894)
Na jeseň roku 1887 odišiel Mucha do Paríža, aby pokračoval vo svojich štúdiách. Mesto, ktoré v rokoch 1852 – 1870 prešlo kompletnou modernizáciou, bolo pravým opakom Mníchova – všetko tu žiarilo novotou a navyše sa tu darilo novým smerom, obdobie rozmachu zažíval impresionizmus, postimpresionizmus či symbolizmus, avšak ani tradičný akademizmus nebol úplne na ústupe. Mucha do Paríža neprišiel sám, po celý čas s ním cestoval aj jeho priateľ Karol Vítězslav Mašek. Pôvodne sa mali v pláne ubytovať na rue du Faubourg-Saint-Denis, vtedy obývanej prevažne umelcami a hercami z okolitých divadiel, Mašek však trval na byte s výťahom, ktorý nakoniec našiel až na ľavom brehu Seiny na rue de Seine, Mucha ale zostal. Spoločne sa hneď deň po príchode nechali zapísať na Académia Julian, v tom čase populárny ako medzi Francúzmi, tak cudzinci. Akadémia bola zároveň jednou z mála, ktorá prijímala ženské študentky. Muchovými učiteľmi sa stali Jules Joseph Lefebvre, Jean-Paul Laurens a Gustave Boulanger, ten však čoskoro nato v roku 1888 zomrel.
Mucha mal po celý čas svojho pobytu v Paríži pevne stanovený program, keď však mal práve voľno, tak s Maškom chodieval do českej reštaurácie manželov Husákových, nachádzajúcej sa v blízkosti Opery. To najmä niekoľko mesiacov tesne po príchode, neskôr, keď do Paríža prišli aj zvyšní priatelia z Mníchova, sa schádzali blízko Maškovho bytu v malej reštaurácii na rue de Seine, kde zároveň onedlho potom založili spolok Lada, ktorý mal po vzore Škréty združovať všetkých Slovanov, nebol však rovnako angažovaný a bol tak skôr pripomienkou starých čias. Predsedom spolku bol opäť zvolený Alfons Mucha.
Prázdniny roku 1888 trávil opäť v Hrušovanoch, na niekoľko dní dokonca odcestoval do Viedne, aby si mohol naskicovať figúry pre svoje ďalšie práce. Kvôli zdržaniu pri maľovaní fresiek sa späť do Paríža vrátil až v polovici novembra, tentoraz už však nie na rue du Faubourg-Saint-Denis ani akadémii Julian. Našiel si nový byt na rue Bara v Latinskej štvrti a začal navštevovať akadémiu Colarossi, ktorá vtedy podobne ako Julian predstavovala alternatívu ku konzervatívnej École des Beaux-Arts. Rovnako ako minulý semester mal aj teraz značne napätý program, na akadémii sa nechal zapísať do všetkých troch ponúkaných kurzov, voľno tak mal iba v nedeľu. Počas neho rád chodil kresliť pouličný život alebo objavovať krásy Paríža, navštevoval Louvre alebo pozoroval už skoro dostavanú Eiffelovu vežu, s dvoma stovkami frankov, ktoré každý mesiac dostával od grófa, to pre vtedy dvadsaťdeväťročného Muchu nepredstavovalo žiadny problém. Tomu mal ale čoskoro prísť koniec. Začiatkom februára 1889 objavil na svojom stolíku list od grófa Khuen-Belasiho, v ktorom stálo, že sa ho rozhodol už naďalej finančne nepodporovať. Dôvod neuviedol, dá sa však predpokladať, že to bolo z výchovných dôvodov, aby ho donútil postaviť sa na vlastné nohy. Ďalšie vysvetlenie sa ponúka pri pohľade do mníchovskej matriky, v ktorej pri Muchovom mene stojí „Škrtnutý pre neplatenie školného“ – gróf sa až teraz mohol dozvedieť, že peniaze padli namiesto školného na iné účely a Muchovi tak chcel udeliť lekciu. Napriek tomu však spolu zostali aj naďalej v kontakte a vzájomne sa rešpektovali. Mucha o grófovi neskôr napísal, že pre neho bol „veľkou morálnou autoritou“.
V tejto neľahkej situácii bol Mucha nútený opustiť akadémiu Colarossi a celkovo sa veľmi uskromniť. Na jedlo chodil spolu so svojím priateľom Rudolfom Váchom k otcovi Michaudovi, ktorý vlastnil reštauráciu na rohu avenue du Maine, pretože ten jediný ich nechával platiť na dlh. Neskôr potom ani nevychádzal z domu. Pomyselná záchrana prišla až jedného dňa v podobe Henriho Bourreliera, spolumajiteľa nakladateľstva Armand Colin, ktorý si od Muchy objednal niekoľko ilustrácií a razom mu ponúkol aj stále zamestnanie.
Profesijná dráha (1895–1903)
Naozajstný zlom v jeho kariére však nastal až koncom roka 1894. 26. decembra Muchu oslovil Maurice de Brunoff, riaditeľ tlačiarne Lemercier, s tým, že mu práve volala Sarah Bernhardtová. Vraj potrebuje vytvoriť plagát pre svoju najnovšiu hru, Gismondu. Problém je však v tom, že plagát má byť hotový a vylepený už ráno na Nový rok. Sarah bola úspešná divadelná herečka a Mucha ju už raz, v roku 1890 kreslil ako Kleopatru do Costume a pri Théâtre. Aj z toho dôvodu Mucha náhlivú zákazku prijal a ešte v ten večer sa s de Brunoffom šli pozrieť na jej predstavenie, aby ju videli naživo, čo Muchovi uľahčilo prípravu základného návrhu. Dvadsiateho siedmeho bol potom hotový návrh v skutočnej veľkosti zaslaný do divadla a deň nato prišla odpoveď. Tá bola, aj napriek počiatočnej skepsi de Brunoffa, veľmi priaznivá, Sarah bola z plagátu priam nadšená, a tak nielen že ho nechala poslať do tlače, ale zároveň s Muchom podpísala kontrakt na ďalších šesť rokov spolupráce. 1. januára 1895 už plagát visel v parížskych uliciach a u miestnych obyvateľov spôsobil úplnú senzáciu.
Sarah mala vlastné divadlo na bulvári Saint-Martin, Théâtre de la Renaissance, kde Mucha väčšinu svojho času pôsobil. Okrem tvorby plagátov sa venoval aj spolupráci s réžiou a navrhovaniu výprav a kostýmov.
Úspešná kariéra Muchovi v lete 1896 dovolila sa presťahovať do väčšieho ateliéru v čísle 6 na rue du Val-de-Grâce, ležiacom blízko tlačiarne. Od roku 1896 sa tiež Mucha začal stýkať so skupinou umelcov okolo avantgardného časopisu La Plume. Ten bol založený v roku 1889 francúzskym novinárom a básnikom Léonom Deschampsom a odvtedy nadviazal styky s mnohými známymi maliarmi, pravidelnými prispievateľmi boli napríklad Toulouse-Lautrec, Denis, Gauguin, Pissarro, Signac, Seurat, či Redon. Okrem publikovania časopisu bola tiež skupina známa tým, že na adrese rue Bonaparte č. 31 pravidelne organizovala výstavy známe pod menom Salon des Cent. Najprv sa Mucha do jej aktivít zapojil v marci 1896, kedy navrhol plagát pre v poradí už 20. výstavu, na čo na tej ďalšej, konanej medzi májom a júlom toho istého roku, už rovno vystavoval. Ešte predtým, vo februári, mal jednu menšiu výstavu v galérii Bodinière na rue Saint-Lazare, oproti Salónu des Cent, kde bolo možné vidieť 448 jeho diel, na nej však prezentoval len časť svojich prác, presnejšie 107, prevažne plagátov a ilustrácií. V rozmedzí niekoľkých rokov potom nasledovali ďalšie výstavy – v roku 1897 v pražskom Topičovom salóne a viedenskej galérii Artaria ao rok neskôr v Chrudimi. Okrem plagátov pre obe výstavy v Salóne des Cent vzniklo v súvislosti s La Plume aj niekoľko ďalších diel, medzi nimi napríklad Zodiak (1896) alebo Snívanie (1898).
Jeho ďalším veľkým dielom mali byť ilustrácie pre Histoire d"Espagne (Španielske dejiny) od Charlesa Seignobosa, s ktorým už kedysi spolupracoval, z ich vydania síce nakoniec zišlo, pretože vydavateľ zomrel, Mucha však kvôli nim v roku 1898 podnikol cestu do Španielska, kde si pripravoval štúdie. Po celý rok tiež pomáhal zariaďovať nové divadlo Sarah Bernhardtovej, Théâtre Sarah-Bernhardt, ktoré svoju prevádzku začalo v januári nasledujúceho roku.
Svetová výstava
Prelom storočia sa však niesol v duchu príprav ešte na jednu ďalšiu veľkú udalosť – svetovú výstavu. Tá trvala od 15. apríla do 12. novembra 1900, prípravy na ňu však začali už niekoľko rokov skôr. Alfonsa Muchu v tejto súvislosti oslovili zástupcovia Rakúska vo veciach výstavy, že by boli radi, keby sa ujal výzdoby jedného z pavilónov, konkrétne malo ísť o pavilón Bosny a Hercegoviny, ktorú Rakúsko-Uhorsko od roku 1878 vojensky okupovalo a verejnosti ju teraz chcelo predviesť v čo najlepšom svetle. Po spracovaní základného návrhu uskutočnil Mucha v roku 1899 cestu po Balkáne, počas ktorej si pripravoval štúdie pre svoje obrazy. Hlavnú časť výzdoby samotného pavilónu predstavovali tri dekoratívne panely (panó), ktoré sa tiahli pozdĺž celej sály, vyobrazujúce kvetinovú bordúru, výjavy z histórie Bosny a Hercegoviny a figurálne ilustrácie z bosnianskej mytológie. Okrem toho bol v priečelí pavilónu umiestnený obraz oboch krajov, pri vchode potom ešte ženská socha. Väčšinu týchto diel Mucha pripravoval vo svojom novo prenajatom ateliéri blízko výstaviska,výnimku predstavovali sochy, medzi nimi napríklad La Nature a ďalšie, ktoré tvoril u svojho priateľa Augusta Seyssesa, majúceho ateliér v rovnakom dome ako Mucha na rue du Val-de- Grâce. Prípravou sa tiež Mucha podieľal na niekoľkých ďalších projektoch, ako napríklad nikdy nerealizovanom pavilóne Človeka alebo návrhu šperkov pre klenotníka Georgesa Fouqueta, od ktorého neskôr získal zákazku na prestavbu priečelia a vnútorného zariadenia jeho obchodu, najväčší úspech však zaznamenal práve s pavilónom Bosny a Hercegoviny, za ktorý okrem iného od komisie dostal striebornú medailu. Veľmi úspešná bola aj výstava samotná, počas siedmich mesiacov, kedy trvala, ju navštívilo necelých 50 miliónov ľudí, čo predstavovalo vtedajší rekord.
Na jeseň roku 1903 sa Mucha prvýkrát zoznámil s Máriou Chytilovou. Tá Muchu prvýkrát videla už o rok skôr pri jeho návšteve Prahy, prvé osobné stretnutie však prišlo až teraz. Mária vtedy ako dvadsaťjedenročná študentka z Chrudimi prišla do Paríža, aby tu študovala maľbu na akadémii Julian. Čoskoro však zistila, že jej dvojročná príprava na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe zrejme nebude stačiť, a preto si cez svojho strýka Karla Chytila, profesora dejín umenia, dohovorila súkromné hodiny u Muchy. V tej dobe ešte Mária bývala u príbuzných na boulevard Poissonnière, s Muchovou pomocou sa však krátko nato presťahovala do penziónu na rue Notre-Dame-des-Champs, odkiaľ novo každé ráno dochádzala do akadémie Colarossi, kam si na jeho radu podala prihlášku. Odvtedy sa tiež začali schádzať pravidelne, vždy každú sobotu v ateliéri číslo 6 na rue du Val-de-Grâce.
Pobyt v Amerike (1904–1909)
Nasledujúcich niekoľko rokov strávil Mucha medzi Európou a americkým New Yorkom, kde pri svojich cestách zdržiaval.
Svoju prvú cestu uskutočnil z francúzskeho prístavu Le Havre vo februári 1904. O Muchovej značnej popularite v tomto období svedčí vehementný záujem novinárov, ktorý jeho príchod sprevádzal. A neboli to iba médiá, ktoré o neho javila záujem, celý jeho pobyt sa niesol v duchu veľkého pracovného vyťaženia. Muchova pozornosť sa novo v nádeji na lepšie zárobky preniesla skôr k portrétovej maľbe, so značnými problémami sa tiež pokúšal o zmenu techniky prechodom z pastelu na olejomaľbu. Maľba portrétov síce bola výnosná, ale tiež časovo zdĺhavá, musel preto opustiť od svojho pôvodného zámeru a rovnako ako v Paríži prijímať aj zákazky na tvorbu obálok časopisov, plagátov a reklamy. Úspech naopak slávil ako pedagóg, od apríla 1905 totiž v rámci svojho vlastného kurzu (Cours Mucha) prednášal na Newyorskej škole aplikovaného designu pre ženy, vďaka čomu sa okrem iného cez svoju žiačku, prezidentovu príbuznú, istú Mrs. Meritt, zoznámil s Theodorom Rooseveltom.
V lete 1906 sa Mucha vrátil späť do Čiech, kde sa 10. júna oženil s Máriou Chytilovou. Svadobný obrad sa konal v kaplnke sv. Rocha Strahovského kláštora. Ešte v ten deň novomanželia odišli na chalupu maliara Špillara do Pece pod Čerchovom, kde strávili prvých šesť týždňov, a potom spoločne odišli späť do USA.
Po príchode do Spojených štátov sa tu novomanželia rozhodli natrvalo usadiť. Ich prvá cesta viedla do Chicaga, kde Muchovi 15. októbra začínali prednášky na tunajšom Inštitúte umenia, pri ktorých pravidelne hovoril viac ako k piatim stovkám svojim žiakom, čo dokazuje ich značnú popularitu. Okrem Chicaga prednášal aj vo Filadelfii a New Yorku, kam sa koncom roka s Maruškou spoločne presťahovali. Nezatvoril však ani na výtvarnú činnosť. Okrem grafických návrhov ako Savon Mucha (1906), Town Topics (1906), The Burr McIntosh Monthly (1907), Warnerovej korzety (1909) alebo portrétu Josephine Crane Bradleyovej (1908) sú z tohto obdobia známe ešte napríklad jeho práce na Všeobecnom dome v Prahe, hoteli La Salle v Chicagu či Nemeckom divadle v New Yorku. S divadlom bola spojená aj Muchova spolupráca s herečkami Maude Adamsovou, Leslie Carterovou a Ethel Barrymoreovou, pre ktoré, rovnako ako kedysi pre Sarah Bernhardtovú v Paríži, pripravoval plagáty na ich vystúpenie.
Slovanská epopej (1910–1928)
Pobyt v Spojených štátoch však Muchovi priniesol ešte jedno - myšlienku na vytvorenie veľkolepej série dvadsiatich veľkoformátových obrazov, ktoré by pripomínali dejiny slovanských národov od praveku až po súčasnosť. Túto myšlienku v hlave Mucha nosil už od svojho príchodu do Ameriky, až teraz však vycítil možnosť nájdenia potencionálneho investora. Tým bol Charles R. Crane, zámožný americký podnikateľ, ktorý sa už nejaký čas zaujímal o slovanské národy a oblasť východnej Európy všeobecne. Ich prvé spoločné stretnutie sa uskutočnilo v roku 1904 na jednom z newyorských banketov, kde Cranea zaujali Muchove názory. Náhoda ich znova zviedla dohromady až po roku v Chicagu. A neboli to iba Muchove názory na úlohu Slovanstva v budúcom usporiadaní Európy, ktoré Cranea zaujali, počas prác na Nemeckom divadle si pre svoju dcéru, Josephine, nechal od Muchy namaľovať už spomínaný portrét. Ten mal taký úspech, že sa Crane rozhodol pre objednávku portrétu aj pre svoju druhú dcéru, Frances, a práve pri tej príležitosti sa ho Mucha roku 1908 rozhodol osloviť s ponukou na svoj ambiciózny projekt. Vysvetlil mu, že sa do Ameriky presťahoval, aby zarobil peniaze, ktoré by mu umožnili svoje dielo darom venovať Prahe, prostriedky sa mu však aj napriek všetkým snahám nepodarilo získať. Crane prejavil okamžitý záujem a už v decembri nasledujúceho roku Muchovi na účte pristál prvý šek s peniazmi.
Návrat do Čiech a práca na EpopejiSo dohodnutou finančnou podporou sa tak Mucha začiatkom roku 1910 natrvalo vrátil späť do Čiech, kde si na zámku Zbiroh, postavenom koncom 12. storočia v rovnomennom mestečku, prenajal tamojšiu sálu s presklenou strechou, ktorý mu nasledujúcich takmer dvadsať rokov slúžil ako ateliér. obrazov Epopeja. Po toto obdobie tiež na zámku so svojou rodinou býval.
Nasledujúci rok po svojom návrate riešil najmä technickú stránku celého projektu. Šesť metrov vysoké lešenie, ktoré bolo rozdelené na niekoľko poschodí, a plátna napínané na železných rámoch, ktoré umožňovali obrazy kedykoľvek rýchlo zvesiť, zvinúť a transportovať, na tieto účely vytvoril skúsený zbirožský remeselník, pán Kozler. Sám Mucha pre svoju vlastnú prípravu skúseností, náčrtkov a fotografií zo svojich ciest po Rusku a juhoslovanských krajinách, študoval všetku dostupnú literatúru a svoje kroky konzultoval s odborníkmi vtedajšej doby, medzi nimi napríklad Ernestom Denisom či Čeňkom Zíbrtom.
Prvé tri obrazy Epopeja, Slovania v pravlaste, Slávnosť Svantovítova na Rujane a Zavedenie slovanskej liturgie na Veľkej Morave, namaľoval Mucha oproti zvyšku celého cyklu relatívne veľmi rýchlo. Zatiaľ čo v marci 1912 si pre nich na chorvátskom Lopúde pripravoval prvú definitívnu skicu, začiatkom decembra toho istého roku už plátna formálne odovzdával mestu Prahe.
Koncom mája 1914 Mucha odovzdal Prahe ďalšie tri obrazy: Zrušenie nevoľníctva na Rusi, ktorému predchádzala zhruba mesačná návšteva Ruska v roku 1913 za účelom získania študijných materiálov, Obhajovanie Sigetu proti Turkom Mikulášom Zrinským a Bratská škola v Ivančiciach. Všetky boli opäť z dôvodu zladenia celého cyklu ponechané na Zbirohu. Ďalšiu trojicu obrazov pražskej obci odovzdal v októbri 1916, jednalo sa o Kázanie Majstra Jána Husa v kaplnke Betlehemskej, Ján Milíč z Kroměříža a Schôdzka Na Krížikoch, spoločne tvoriaci husitský triptych Kúzlo slova. V roku 1918 potom plátna Ján Ámos Komenský, učiteľ národov a Peter Chelčický.
Prvú príležitosť zhliadnuť Muchove práce mali návštevníci v roku 1919, kedy bola v letnom refektárovi pražského Klementina otvorená výstava niekoľkých plátien Epopeja. Z jedenástich hotových obrazov ich bolo vystavovaných päť, a to Slávnosť Svantovítova na Rujáne, Zrušenie nevoľníctva na Rusi a triptych Kúzlo slova. prvá, v chicagskom Art Inštitúte, začala až v júni roku nasledujúceho. Aj napriek všetkým komplikáciam s prepravou, mala u amerického obecenstva úspech - len za prvý týždeň ju videlo 53 tisíc ľudí. Ďalšia zo série výstav bola zahájená o pol roka neskôr, začiatkom januára 1921, v newyorskom Brooklynskom múzeu. Tu ju videlo viac ako 600 000 ľudí a okrem Epopeja mohli uvidieť aj zhruba pätnásť Muchových olejomalieb, na sto tridsať kresieb, jeho najznámejšie plagáty a ďalšie.
Po svojom príchode v apríli 1921 sa Mucha opäť pustil do prác na Epopeji. V polovici roku 1923 odovzdal pražskej obci tri obrazy: Car Simeon Bulharský, Po bitke na Vítkove a Jiří z Poděbrad, kráľ oboch ľudu, ďalšiu trojicu potom v priebehu roka nasledujúceho: Po bitke pri Grunwalde, Štefan Dušan Srbský a jeho korunovácia a Přemysl Otakar II., kráľ železný a zlatý. Po dokončení prác na týchto šiestich obrazoch odišiel Mucha načerpať inšpiráciu na Balkán. Finálnu trojicu plátien Prahe odovzdal v roku 1926: Mont Athos, Prísaha „Omladiny“ pod slovanskou lipou a Apotheosa z dejín Slovanstva.
Dňa 1. septembra 1928, pri príležitosti desiateho výročia vzniku republiky, bolo všetkých dvadsať veľkoformátových obrazov Slovanskej epopeje oficiálne odovzdané mestu Prahe ako dar českému národu. Slávnostné odovzdanie sa konalo za prítomnosti starostu Karla Baxu a mecenáša Charlesa R. Cranea vo veľkej dvorane Veľtržného paláca, kde bola tiež zahájená výstava celého cyklu. označil za „najväčšie dielo svojho druhu od začiatku 16. storočia v Taliansku“ av podobnom duchu sa vyjadrilo aj mnoho ďalších svetových denníkov, prijatie domácej tlače a odbornej verejnosti bolo znateľne zdržanlivejšie. Keďže jedna časť vyjadrovala Epopei bezhraničný obdiv, druhá o nej hovorila ako o vyprázdnenom, teatrálnom diele, ktoré zaspalo dobu.
Prvá svetová vojna a služba pre štát
Prvá svetová vojna ako taká Muchu nijako výrazne nezasiahla, po celú dobu jej trvania bol pevne presvedčený, že nemôže skončiť inak ako porážkou Rakúsko-Uhorska, aj napriek tomu však pre istotu nechal zhotoviť kovové debny, do ktorých mali byť v prípade najhoršieho obrazy vtedy ešte rozpracované Epopeje uložené a uschované v záhradách zbirožského zámku.
Keď už bolo jasné, že koniec vojny sa neodvratne blíži, navrhol Mucha na popud národného výboru sériu prvých československých poštových známok zobrazujúcich panorámu Hradčan. Hneď nato, po vzniku republiky, nasledovali návrhy pre prvé československé bankovky, štátny znak či rovnokroja polície, to všetko robil úplne bez akéhokoľvek nároku na honorár.
Nebola to však iba Epopej a služba pre štát, ktorej sa v tomto období venoval, známe sú napríklad jeho plagáty ako Spevácke združenie učiteľov moravských (1911), Princezná Hyacintu (1911), Krajinská výstava v Ivančiciach (1912), Lotérie Národnej jednoty pre juhozápadné Moravu v Brne (1912) či VI. Zlet všesokolský (1912). V neskoršom období potom Russia Restituenda (1922), VIII. Zlet všesokolský v Prahe (1925) alebo portrét jeho dcéry Jaroslavy (1927).
Záver života a smrť (1928 – 1939)
Po dokončení Slovanskej epopeje, ktorá mu zabrala takmer osemnásť rokov jeho života, sa v menšej miere ďalej venoval veľkoformátovej maľbe. Výsledkom tohto záujmu boli tri plátna: Poddanie Nymburka L. P. 1421 Bohu a Pražanom (1932), Majster Ján Rokycana na koncile bazilejskom (1933) a luneta Pieseň (1934). Zvláštnou prácou, ktorá spadá do tohto obdobia, potom je vitráž z roku 1931 umiestnená v severnej časti pražskej katedrály sv. Víta.
Posledné roky Muchovho života bola tiež úzko spojená s Francúzskom, kde jeho úspešná kariéra takmer pred štyridsiatimi rokmi začala a kam sa teraz roku 1932 na dvojročné obdobie spolu s celou svojou rodinou presťahoval, tentoraz však už nie do malého parížskeho bytu na rue du Val-de -Grâce, ale prímorského mesta Nice. Tu bol 20. júla 1934 na návrh bývalého francúzskeho prezidenta Raymonda Poincarého povýšený na dôstojníka Čestnej légie. O dva roky neskôr bola v Paríži otvorená jeho súborná výstava.
Poslednou prácou, ktorej sa Mucha venoval po návrate z Francúzska do Čiech, bola trojica veľkoformátových obrazov, rozmery zhruba zodpovedajúce Slovanskej epopeji, obsahom ale zvysoka presahujúce jej rámec. Neboli totiž určené národu, ale celému ľudstvu, a mali predstavovať: Vek rozumu, Vek múdrosti a Vek lásky. Pre triptych vypracoval detailnú skicu, k jeho samotnému spracovaniu však už nikdy nedošlo. Keď 15. marca 1939 vtrhli nacistické vojská do Československa, práve Mucha bol medzi prvými, ktorých gestapo zatklo a predvolalo na výsluch. Niekoľko mesiacov nato Alfons Mucha 14. júla 1939 zomrel na následky zápalu pľúc.
Štátny pohreb ulicami mesta bol nemeckými okupačnými úradmi zakázaný. Napriek zákazu manifestácií bol uložený na Vyšehradskom cintoríne v Slavíne za účasti veľkého množstva ľudí.
Ku keške
Keška je zavesená na strome, k jej odlovu na strom nie je nutné liezť. Pod stromom je dosť malinčia, opatí sa preto priniesť radšej ešte dlhšiu biltemu. Alebo cez malinčie. Alebo aj na strom, komu ako vyhovuje.