ROK #245 - Ján Fadrusz Multi-Cache

2. septembra 1858 sa v Bratislave narodil Ján Fadrusz (Fadrusz János), uhorský sochár. Jeho zameraním bol klasicistický pomníkový smer.

Ján Fadrusz (maď. Fadrusz János), krstený Ján Evanjelista Fadrusz (maď. Fadrusz Evangelista János; * 2. september 1858, Bratislava, Uhorsko, Rakúske cisárstvo, dnes Slovensko - † 25. október 1903, Budapešť, Rakúsko-Uhorsko, dnes Maďarsko) bol uhorský sochár. Jeho zameraním bol klasicistický pomníkový smer.

Narodil sa na Zámockej ulici v Pálffyho dvore, v chudobných pomeroch. Vyučil sa za zámočníka, vo voľných chvíľach maľoval a kreslil. Študoval na rezbárskej škole v Uhrovci s podporou mestského magistrátu. Výtvarne nadaného chlapca (1883 - reliéf Ahasver) sa ujal archivár J. A. Batka a dopomohol mu k štúdiu na viedenskej akadémii. Na základe odporúčania V. Tilgnera v roku 1885 dostal štipendium 1. Prešporskej sporiteľne.

Po absolvovaní akadémie vytvoril v Bratislave sériu akademicky rutinovaných búst (Jakub Palugyay, Laforest - dómsky zbormajster), ale prerazil až svojim Kristom na kríži v roku 1892 v Blumentálskom kostole za ktorého dostal Munkácsyho cenu (práca podľa ukrižovaného modelu i vlastného ukrižovania).

V roku 1893 si v Budapešti otvoril sochársky ateliér a venoval sa portrétnemu a monumentálnemu sochárstvu (sochy Ľudovíta Tiszu, Mikuláša Wesselényiho a jazdecká socha Mateja Korvína v Kolozsvári a mnohé iné diela). Panovník ho vymenoval rytierskym krížom Františka Jozefa a rádom železnej koruny tretej triedy. Čestný doktorát mu udelila Kolozsvárska univerzita.

Viaceré práce z jeho mladosti (portréty a figurálne kompozície) sú väčšinou v galérii mesta Bratislavy. Ako 45-ročný nečakane zomrel v Budapešti, kde je aj pochovaný.

Pamätník Márie Terézie bolo monumentálne mramorové jazdecké súsošie uhorskej kráľovnej Márie Terézie od významného prešporského umelca Jána Fadrusza, ktoré v rokoch 1897 - 1921 stálo na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra v Bratislave.

Komisia oslovila dvoch vtedajších najvýznamnejších sochárov - oboch prešporských rodákov - Viktora Tilgnera a Jána Fadrusza, aby vypracovali a predložili svoje návrhy.

Každý z umelcov mal svojskú predstavu o vzhľade pamätníka. Tilgnerov návrh predstavoval leva ležiaceho na vysokom podstavci, ktorý medzi prednými labami chráni uhorské korunovačné insígnie. Návrh okrem toho obsahoval podobizne uhorských panovníkov, korunovaných v Prešporku, ktoré mali byť ako medailóny umiestnené po obvode podstavca.

Fadrusz odmietol vytvoriť pomník všetkých tu korunovaných vladárov. Zvolil si jednu osobnosť - kráľovnú Máriu Teréziu, počas panovania ktorej zažívala Bratislava svoj najväčší rozmach. Podľa jeho predstavy mala panovníčka ovenčená kráľovskou korunou sedieť na španielskom žrebcovi v slávnostnom uhorskom odeve. Spoločnosť jej mali robiť dve postavy husárov predstavujúcich vtedajšiu šľachtu.

O dva mesiace, 27. augusta 1893, v Budapešti dokončil model. Po kladnom posúdení modelu komisiou sa v septembri 1894 vybral do Toskánska do mesta Carrara, presláveného ťažbou kvalitného bieleho mramoru. Tu v lome, kde materiál pre svoje sochy (o. i. aj pre slávneho Dávida) hľadal i veľký Michelangelo, získal potrebný blok horniny.

Na zachytenie čo najvernejšej podoby Márie Terézie študoval dobové grafické a maliarske predlohy. Pri modelácii tváre vychádzal z malieb barokového umelca Martina van Meytensa, dvorného portrétistu pri viedenskom panovníckom dvore. Sprevádzajúce postavy kuruca a veľmoža sú vytvorené podľa skutočných postáv; ich odevy a zbrane vychádzajú z dobových reálií 18. storočia.

Súsošie z carrarského mramoru, vysoké 6,65 metra, na vysokom podstavci (celková výška diela bola jedenásť metrov) bolo slávnostne odhalené 16. mája 1897 za prítomnosti cisára a uhorského kráľa Františka Jozefa I. a členov jeho panovníckeho dvora, krajinského prímasa, členov vlády a predstaviteľov mesta, univerzít, uhorskej akadémie vied a ďalších hostí ako aj širokého obyvateľstva. Pri tejto príležitosti uložili do podstavca pomníka pergamenovú listinu, ktorej text skoncipoval poslanec uhorského parlamentu Kálmán Thaly, člen Uhorskej akadémie vied a profesor na prešporskej Právnickej akadémii.

Pamätník nasledujúcich dvadsaťštyri rokov krášlil priestor námestia a tvoril neodmysliteľnú kulisu tejto časti mesta. Celkový výzor dotvárala aj štylizovaná pseudorokoková železná ohrada, ktorá pamätník obkolesovala, spolu s udržiavaným trávnikom a kvetinovou výsadbou.

V roku 1918 sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo a na jeho troskách vznikali nové nástupnícke štáty. V rokoch 1920 a 1921 však posledný rakúsky cisár a uhorský kráľ Karol IV. a jemu verní prívrženci podnikli kroky snažiace sa o obnovu monarchie čo mladá Československá republika vnímala ako ohrozenie svojej existencie. V stupňujúcich sa protimaďarských a protiuhorských náladách sa príslušníci československých légií „vrhli“ na sochu Márie Terézie a za asistencie polície ju zničili. Následne bol celý pamätník odstránený.

I keď sa na mieste pôvodného pamätníka Márie Terézie vystriedali sochy M. R. Štefánika a štúrovcov, medzi Bratislavčanmi neustali túžby o navrátenie pôvodného pamätníka na toto miesto. Iniciatívy sa chopil Bratislavský okrášľovací spolok, ktorý dokonca dal zhotoviť tretinový čiastočný model pôvodnej sochy a vystavil ho v parčíku na dunajskom nábreží. Súčasne spustil petíciu za návrat pomníka Márie Terézie a súčasné premiestnenie tu stojaceho pamätníka štúrovcov na iné, vhodnejšie miesto.