Zbehol KoloMan cestičkou dole lúkou až vošiel do lesíka. Vykračoval si rezko, popiskoval veselé pesničky, tešil sa domov, do svojej dolinky. Popri cestičke zbadal koberec z čučoriedok. Drobné kríčky boli obsypané čiernymi bobuľkami. S chuťou sa pustil do týchto šťavnatých sladučkých guličiek, ktorých bol plný les. Keď už bolo bruško plné, vystrel sa a poobzeral, kde to vlastne prišiel. Všade naokolo sa rozprestieral pekný ihličnatý lesík, ale čosi mu tu nesedelo. Obzeral sa, obzeral, dumal, čo divné tu je, no nevedel prísť na to, čo to vlastne je. Keď tu zrazu zazrel pod malým smrečkom pník. Ale nie taký obyčajný pník, akých tu je habadej, ale brezový pník. Poviete si, no čo je na tom divné, brezový pník, takých je až až. Ale brezový pník v ihličnatom lese, kde niet žiadnej brezy? Vybral sa on preskúmať tento podivný pník a veru vyplatilo sa mu to. Pník v sebe ukrýval tajomný odkaz: "Niekedy je šťastie niečo také jednoduché, ako otvoriť okno, vidieť kvitnúť kvety, počuť spev vtákov, sledovať východ slnka... A mať pocit, že svet je predsa len dokonalé miesto." KoloMan si ešte viac uvedomil, ako mu chýba domov, ako je tam šťastný a spokojný a rýchle vykročil cestou k svojmu domčeku, k svojim blízkym.