Jelšavský evanjelický kostol
Do Jelšavy prišlo reformačné hnutie zo Spiša zásluhou kapitána Muránskeho hradu. Podľa listiny Laus Deo semper bol evanjelickým farárom ešte pred rokom 1566 Mikuláš Medici, následne pramene uvádzajú jelšavských rodákov Juraja Mikloša a Juraja Fábryho. V roku 1781 uhorský panovník Jozef II. vydal tolerančný patent, ktorý umožňoval s istými obmedzeniami výstavbu vlastného kostola.
Evanjelický kostol bol postavený v rokoch 1784 až 1785 v súlade s obmedzením – bez veže.
V roku 1834 pristavili k nemu empírovú, tektonicky členenú mohutnú hranolovú vežu, v strednej časti s pilastrami a štítmi.
Interiér kostola: oltár a kazateľnica kostola sú z roku 1785 v retardovanom rokokovom slohu s bohatým vyrezávaním od jelšavského rezbára Jána Reisigera. Ústredným obrazom na oltári je obraz Ukrižovaného Krista a oválny nadstavbový obraz Nanebovstúpenia Krista.
Pamätné tabule na priečelí kostola vzdávajú hold evanjelickým kňazom: Pavlovi Valaskému – vzdelancovi – polyhistorovi, polyglotovi, pomológovi a Ladislavovi Remetemu – protifašistickému bojovníkovi, organizátorovi protišpionážneho oddielu.
Evanjelickí vzdelanci: Samuel Ferienčík - v rokoch 1827-1853, farár v Jelšave, vynikal v prírodných vedách a v rámci Uhorska v meteorológii, Samuel Hruškovič - autor viacerých náboženských piesní, vyše roka (1709 - 1710) študoval v Jelšave.
Za kostolom vo dvore je dvojpodlažný klasicistický dom z roku 1784, sídlo evanjelickej školy. Evanjelická škola a vyššie evanjelické gymnázium sa spomínajú už v 16. storočí. Pri súčasnom výskume objektu bola objavená baroková výmaľba vysokej výtvarnej hodnoty – ojedinelá na Slovensku – tzv. Zelená izba, teda veľmi významný reprezentačný priestor.
V škole pôsobili ako správcovia (riaditelia) aj Eliáš Láni a Daniel Sinapius-Horčička, ktorých význam presiahol hranice Slovenska.