Počuješ to človeče? To volajú ťa hory,
volajú ma tam, kde moje srdce vždy zahorí.
Volajú ma do výšin, kde počuť iba vlastný dych
a občas tam hore o neho prídem z nich.
Tlkot srdca spolu s vetrom, počuješ tú živú pieseň ?
Tá hrá s výškou o preteky, necítim tu žiadnu tieseň.
A čas, ten večný nepriateľ ľudí,
stratil sa tam hore, keď svoju dušu som prebudil.
Každým krokom čo vyššie stúpam, ťažšie nohy mám,
no v ľahšie srdce dúfam.
Kameň po kameni stúpam pomaly do výšin.
Na dno síl siaham, každý ďalší krok je veľký čin.
Už len kúsok treba, po schodoch do neba.
A zrazu, podomnou nič, sedím v nebi sám,
pod ľahkými nohami len biele oblaky mám.
Občas stretnem priateľa, keď dravý vták nad hlavou mi preletí.
Lietam spolu s ním, ani nemusím zatvárať oči,
stáva sa, keď noha ľudská na vrcholy štítov vkročí.
Tam neplatí kto vysoko lieta nízko padá.
Z vrcholov hôr pomaly sa schádza
a o nič sa neprichádza.
Ten pocit navždy v srdci ostáva.
Ten si nesieš dole so sebou.
/ Andrea Andrijková - Hory /