Krieslov lesík
V Dobšinej dva Pišle vedľa seba máme,
oni zo starých čias sú nám dobre známe.
Jeden farárovie, druhý veľkým zvaný,
medni nimi lesík každého z nich chráni.
lesík je sťa izba stvorená na priadky,
doň chodia duchovia vo významné sviatky...
Raz prišli duchovi anašich švárnych dievčat,
ktoré sa obliekli do tých najkrajších šiat.
Keď sa poschádzali, hneď sa všetko smialo,
bo si vyprávali, čo sa v meste stalo.
Veselé i smutné príhody poznali,
aj to, po kom lesík ľudia tu nazvali.
V čase panstva Turkov keď mesto biedilo,
slniečko v lesíku zavše nesvietilo.
Kriesl pánov mesta pred nimi varoval
a skoro svoj život za to podaroval.
Bol to on, ten baník, ktorý zazrel Turka,
čo sa z Ramže valil do mesta ako búrka.
Keď tu stršnú hrozbu hlásil starostovi,
ten ho zo zábavy odohnal preč slovy:
"Ty, Kriesl, chlípať cheš dobre víno naše,
preto si sem prišiel bo tu plné čaše!"
A nedbajúc o to ďalej sa zabával
bo takéto plesy preveľmi rád mával.
Pri víne aj skonal s nimi aj mestský páni,
včasne zrána boli Turkov dosekaní.
Kriesl ponížený svojich blízkych pozval
a pred Turkom s nimi sa v lesíku schoval.
Tu duchovia Pišla, čo nad lesom bdeli,
na Kriesla svoj závoj čarovný zastreli.
Turek ich nezničil, bo nemal k tomu moc,
do toho lesíka nevošiel v deň či noc.
Od tých čias sa volá Krieslovým tento les,
v ňom duchovia čievčat majú zavše ples.
Autor: Ján Šlosár, Dobšinské veršované povesti
Keška je uložená pod koreňom stromu za väčšou skalou.
Kešku prosím dobre zamaskujte, aby tu dlho vydržala.