Začiatky telovýchovného hnutia v Dobšinej
Začiatkom minulého storočia sa v meste zintenzívnil záujem o rozvoj telovýchovného, ale aj kultúrneho hnutia. V oblasti športových aktivít to bol v prvom rade záujem o futbal. Prvú futbalovú loptu do Dobšinej priniesol Žigmund Trattner v roku 1912, ktorý sa s technikou futbalovej hry oboznámil počas svojich štúdií na Vyššej obchodnej škole vi hrať futbal na dvore bývalej meštianskej školy (dnes Gymnázium) miestni žiaci. Táto aktivita priviedla na školský dvor ďalších zvedavcov a nadšencov.
Netrvalo dlho a medzi žiakmi, študentmi a nadšencami sa začalo čoraz viac hovoriť o založení športového klubu. Vyvrcholením toho úsilia bolo založenie športového futbalového klubu v lete roku 1914 pod názvom DŠC – Dobšinský telovýchovný klub. Jeho prvým predsedom sa stal A. V. Klausmann a tajomníkom Ž. Trattner.
Nadšení záujemcovia o šport ihneď požiadali vedenie mesta o pridelenie pozemku pre futbalové ihrisko. Podľa záznamov v mestskom archíve podali Albert Viktor Klausmann a jeho spoločníci dňa 16. júla žiadosť o povolenie prideliť pozemok a postaviť futbalové ihrisko (adm. protokol č. 758/1914).
Výpis zo zápisnice zasadania predstavenstva mesta zo dňa 17. júla 1914:
Prítomní: Dr. Ladislav Langhoffer – predseda, mešťanosta, Július Nickl – zapisovateľ, Andrej Krausz ml. – mestský radca, Ing. Andrej Fábry – riaditeľ baní, Ing. Viktor Kellner – lesmajster, Ján Krausz – hospodár mesta, Dr. Ladislav Hanzély – právnik mesta, Dr. Koloman Sárkány – zástupca notára, Dr. Viliam Mészáros – hlavný účtovník a Koloman Bogdány – účtovník.
Na zasadaní bola prečítaná žiadosť Alberta V. Klausmanna a jeho 23 spoločníkov, ktorí žiadali prideliť časť mestskej lúky o dĺžke 91 m a šírke 30 m o rozlohe 758 siah pri mestskej stodole, a to zadarmo alebo za mierny poplatok.
Uznesenie predstavenstva bolo nasledovné:
Predstavenstvo mesta, vždy podporovalo duševnú a telesnú výchovu mládeže, a tak podanej žiadosti vyhovuje a požadované časti lúky prenecháva mládeži na futbalové ihrisko, a to zatiaľ na túto letnú sezónu bezplatne. Obhliadku miesta vykoná trojčlenná komisia v zložení: mestský právnik, Dr. Ladislav Hanzély, zástupca notára Dr. Koloman Sárkány a hospodár mesta Ján Krausz. V úradnom zápise bolo ešte stanovené, že „za poškodenie otavy poukáže sa mestskému hospodárstvu 60 korún na ťarchu nepredvídaných výdavkov“ (pozn.: ide o náhradu za nevyužitú trávu z druhej kosby).
Na celej tejto udalosti bola však najdôležitejšia skutočnosť, že bol určený pozemok, na ktorom postupom času vyrástol futbalový štadión, kde sa vykonávala väčšina športových aktivít v meste. Či niekto spomínaný poplatok za náhradu škody zaplatil, alebo nie, nevieme. I takto boli položené základy telesnej výchovy a športovej činnosti.
Do rozvoja športu veľmi nepriaznivo zasiahla I. svetová vojna. Mnoho hráčov muselo odísť na vojnu, ba niektorí narukovali priamo z futbalového ihriska. Nastala preto určitá stagnácia. Počas vojnového obdobia na bývalej meštianskej škole bol učiteľom p. Znojemský, ktorý aj v tomto čase hrával so svojimi žiakmi futbal.
Po skončení vojny sa v roku 1919 začal športový život znovu organizovať a v roku 1920 sa športová činnosť obnovuje znova. Boli vydané športové stanovy, čo v tomto čase predstavovalo zriedkavý prípad v oblasti Gemera. Na čele futbalového života mesta v tom čase stáli predovšetkým V. Kalusmann, Ž. Trattner, O. Lauf, R. Lehocký, O. Heutschy, V. Kirschner, F. Heutschy a M. Duck.
V prvej futbalovej jedenástke hrávali: Lustig, Gömöri, Kirschner, Szomorai, Litványi, Nikházy, Trattner, Heutschy, K. sýkora, Š. Majerčík – Kuldenfienger, Budinský, Burger, Linassy, Toma, E. Lévai a iní.
Hrávalo sa väčšinou medzi sebou, neskôr najčastejšie s mužstvami Rožňavy, Plešivca, Tornaly, Popradu, Kežmarku a Levoče. Pravidelná majstrovská súťaž v tejto dobe nebola. Pre ťažkosti s prepravou a aj s finančnými prostriedkami, sa striedali iba mužstvá z blízkeho okolia. Športový klub nedostával od štátu žiadnu finančnú podporu. Nevyhnutné potreby na vykonávanie činností sa zakupovali z výnosu usporiadaných tanečných zábav v Ľudovej záhrade a z divadelných predstavení – teda svojpomocne. Prvá tanečná zábava bola v Ľudovej záhrade v roku 1920, z výnosu ktorej bola zakúpená výstroj.
Aj napriek tomu, že mestská rada svojím platným uznesením povolila užívanie športového ihriska, nie vždy sa uvedené dôsledne dodržiavalo. Pre určité dôvody na istý čas zakázala hrávať na ihrisku, a preto sa muselo hrávať v priestoroch neskoršieho domova mládeže i pri rómskej osade.
V roku 1934 na ihrisku vybudovali tribúnu, stavbu ktorej riadil J. Zimmermann. Drevo, potrebné na výstavbu, poskytlo mesto na splátky. Otvorenie tribúny bolo spojené s veľkou oslavou, konaním futbalového turnaja a športovými súťažami. Tribúnu využívali iba do konca druhej svetovej vojny, kedy bola zničená.
Tribúna futbalového ihriska okolo roku 1935 (súkromný archív Jaroslav Valent)
Výbor a hráči sa schádzali v klubových miestnostiach Balatónu (bývalé pohostinstvo na Železničnej ulici) a neskôr v kaviarni u Szojku. Trvalá klubová miestnosť so zariadením bola v dome B. Sárkányiho (na hlavnej ulici pri trafike). Klubové farby dresov futbalového mužstva boli čierna a biela s označením DŠC. Športovú výbavu skladovala a udržiavala vdova Lukáčová pri futbalovom ihrisku.
V období rokov 1920 – 1938 sa vo funkciách klubu vystriedali O. Fejér, Ž. Trattner. A. Ruffiny-starosta mesta, Dr. Alštok a ďalší. Z množstva hráčov je treba uviesť aspoň nasledovných: J. Herčka, M. Duck, Š. Gavlák, Š. Smrek, Š. Capko, S. Karkoš, S. Kós, L. Bukovinský, V. Kirschner, F. Heutschy, A. Lauf, Š. Garan a mnohí ďalší, ktorí sa medzičasom z Dobšinej odsťahovali.
Okrem futbalového klubu DŠC bolo v Dobšinej aj futbalové mužstvo bývalej obchodnej školy a mužstvo Federácie proletárskej telovýchovy.
Legitimácia Dobšinského športového klubu z roku 1934
Okrem futbalu sa hrával aj tenis na dvorcoch v mieste, kde neskôr bolo umiestnené hokejové ihrisko. V roku 1926 dostal klub do užívania letné kúpalisko vybavené vhodnými kabínkami, ktoré bolo na mieste neskoršej rybárskej liahne. Plavecký výcvik viedol Nikházy. Činnosť v roku 1945 začala schôdzkou, ktorú zvolal Šrenkel, neskôr pracovník Okresnej odborovej rady.
(vyššie uvedený text bol spracovaný na základe zachovaných spomienok Žigmunda Trattnera)