„No ty koki!“
„Čo ako?“
„To ako fakt?“
„Čo?“
"Ja tomu nemôžem uveriť!"
"Čomu?"
„Tak konečne sme sa dočkali. Po troch rokoch!“
„Čoho?“
„ A dokonca sa tam dá aj prespať. Normálne že na posteli.“
„Ale kde?“
„Toľko krát som tam už bol peši aj na bicykli, ale nikdy som sa tam nemohol pozrieť. Ja sa teším ako malé decko!“
„Povieš mu už niekto konečne, o čo sa jedná?“
„Nepýtaj sa. Obliekaj sa. Ideme“
„Ale kam?“
„Predsa až hore. Teda nie až úplne hore, ale skoro úplne hore.“
"Ja to nechápem."
"Poď a pochopíš."
„ Je to ďaleko? Mám vziať aj niečo jedenie?“
„Asi netreba. Je to len krátka prechádzka. A neďaleko je aj bufet keby bolo najhoršie.“
„To ako ideme jesť?“
„Nie! Ideme sa prejsť a pozrieť nejaké výhľady po okolí. A možno tam aj čosi iné nájdeme...“
„A čo také?“
„Sám uvidíš. Spočítaj 8x14 a potom vpravo asi tak meter od Kozieho vrchu. A keď ti poviem, že je to vlastne protipožiarna veža, tak už to musíš nájsť na to tata.“
„Ja fakt neviem, o čom to stále hovoríš, ale poďme... a ako vlastne? Autom či ako?“
„Môžeme autom a potom pešo. Alebo na bicykloch. A na písanie si nemusíš nič brať“
„Dobre, poďme, ale stále tomu nechápem. Je tam bufet, ale nejdeme jesť. Pero si brať nemusím a mám spočítať 8x14. Mám z toho guláš“
"Aký guláš? Veď som ti povedal, že nejdeme jesť!"
"V hlave mám z toho guláš!"
"To nerieš. Hlavne už poď, kým ju zasa nezavrú."