V zákrute za malebnou, Volovskými vrchmi obklopenou obcou Úhorná, na briežku ktorý ukrýva výdatný prameň osviežujúcej vody, týči sa stará, zhrbená, zronená vŕba. Hrbí sa, akoby na svojich pleciach niesla ťarchu sveta. Jej kmeň a kôra je popukaná, ako zvráskavená tvár starej ženy na sklonku jej ťažkého života. Ovisnuté konáre sa naťahujú k zemi, akoby volali po pomoci a pohladení. Je tam. Stojí tam. Stojí a čaká. Ošľahaná vetrom a dažďom, odoláva spaľujúcim lúčom slnka i chladivým nánosom snehu. Stojí. Nesťažuje sa. Je nemým dôkazom toho, že aj ťažký život či staroba sa dá prežiť s pokorou. Možno verí v lepšie časy. A možno aj vďaka výdatnému prameňu berie silu a energiu odolávať nástrahám počasia a života, pripravená vypočuť smutného človeka a odbremeniť ho od jeho starostí a trápení. Veď pánboh nadelí len toľko, koľko znesie.
Zastav sa, pútnik. Ak máš aj ty pochybností hŕbu, tak si nájdi túto mlčanlivú vŕbu. Možno sa Ti uľaví. Vec, že táto vŕba to nikomu nevyzradí. Poseď na blízkej lavičke, napoj sa v studničke. Tu sa tvojej duši uľaví...