Päť živlov
V dobe, ktorú dnes nazývame treťohory, Štiavnické vrchy nejestvovali. Namiesto nich sa k nebesiam týčil obrovský vulkán, štyrikrát vyšší ako majestátne Sitno. Bol to strašidelný a zároveň fascinujúci pohľad. Thrlina pod sopkou siahala až do jadra planéty, takže hora neprestajne chrlila oheň a lávu, metala do okolia žeravé strely a vyvrhávala k nebu mračná dymu a popola. Napokon sa však útroby vulkánu celkom vyprázdnili. Nasledovalo nevyhnutné - svahy sopky sa preborili dovnútra a vznikol tak ohromný kráter. Ďalšími pohybmi zemskej kôry sa okolo údolia vytvarovali vrchy. Niektoré z nich ešte dlho hrozivo bublali a vrela v nich žeravá hornina. Nakoniec však sopečná činnosť celkom ustala. Do doby, v ktorej sa z treťohorných primátov vyvinul človek, stále zostávali milióny rokov. A predsa sa už vtedy začal náš príbeh.
.....„Tam!”
Zbehol k Vode a spoločne zamierili k úpätiu neďalekého pahorka.
„Kde?” obzrela sa Voda.
„Tamto predsa!” pobehol Oheň a ukázal na dva oblé kamene, ktoré trčali zo sýpkej tufovej vrstvy.
„Máš dobré oči.” prikývla Voda.
Oheň sa zhlboka nadýchol, zašermoval rukami a tresol dlaňami do prvého vajca, až z neho odfrkli kamenné črepy. Zvnútra vytrysklo jasné biele svetlo. Oheň sa oboril na druhé vajce, ktoré po jedinom údere preťala široká prasklina. Začrel do nej prsty a mocne šklbol čím odlomil veľký kus škrupiny. Z otvoru so zubatými okralmi sa v svetle, ktoré prechádzalo z oranžovej do žltej, vynorila bytosť s gaštanovými vlasmi. Povystierala si končatiny, zapraskala kľbmi, hlasno zívla a mľaskla.
„Sme Oheň a Voda” povedal Oheň
„Vidím. Ja som Zem. A tento vedľa?” .
Z druhého vajca vyzrela hlava s vlasmi strieborného lesku: „Ja som Kov. Už sme všetci?”
..
Legenda
.
Nie nebol to sen.
„Ticho” varoval ho prízrak. „Ani nemukni.”
Tarnaš načisto zmeravel. Nepochybne sa mu zjavil nejaký miestny démon alebo bôžik. Čo má v úmysle?
Tvor obišiel ohnisko a pomedzi spiacich strážcov pristúpil k zajatcovi. Tarnaš sa odstrčil pätami dozadu, do kúta, akoby sa snažil splynúť s brvnami stien.
„Neboj sa,” povedalo stvorenie. „Neublížim ti. Naopak, chcem ti pomôcť. Nikto okrem teba ma nevidí a nepočuje. ”
„Kto si?” šepol Tarnaš. Srdce mu divo búšilo a oči mal na pol tváre.
„Kov.”
„Kov? čudné meno.”
„Iné som nedostal. Mám na starosti všetky rudné žily v týchto vrchoch. Rozhojňujem ich a strážim, alebo, keď uznám za vhodné, ukazujem ľuďom aby ich mohli ťažiť a spracúvať.”
Tarnaš sa zachmúril: „Ako je možné, že hovoríš mojou rečou?”
„Mne rozumie každý tvor na svete, človek či zviera. Moja reč sa v tvojej mysli mení na zrozumiteľné slová.”
„Je to nejaké kúzlo?”
„Dá sa to tak povedať. Ale to je teraz vedľajšie. Viem, prečo si tu a čo od teba chcú strážcovia Hromovej hory.”
„Mám im nájsť železo. Inak ma obetujú svojim bohom. Mňa i môjho spoločníka.”
„Ano viem. Preto som tu. Chcem ti pomôcť.”
„Prečo?”
„Páči sa mi tvoja odvaha a húževnatosť.”
POZNAMKA
Časti príbehu boli vyňaté z knihy Legendy Zlatého mesta. Táto keška je treťou z plánovanej mini série o piatich živloch.
Prvý živel : Drevo - Kráľ lesa GC9PG5F
Druhý živel : Zem - Kráľovná pôdy, skál a koreňov GCA3TNQ
Tretí živel : Kov - Kráľ rudných žíl GCAC9DE
Štvrtý živel : Voda - Kráľovná morí, riek a jazier
Piaty živel : Oheň - Kráľ plameňov