Mely
1Bol raz v Timoradzi jeden prísny gazda. Podľa neho sa muselo všetko robiť aj v dome, aj na poli. Čo rozkázal jesť, to sa jedlo, čo sa chcelo jemu piť, to museli piť všetci. Poslúchala ho celá rodina, a báli sa ho aj slúžky a sluhovia. Za stolom nikto nesmel ani muknúť, na dvore a na poli musel každý robiť, čo rozkázal. Trápili sa všetci, čo u neho bývali - sluhovia od neho utekali, radšej sa dávali do vojska zverbovať alebo išli do mesta slúžiť. Najviac sa trápila gazdova žena, až sa utrápila a čoskoro umrela.
Dohodol sa tento gazda s bohatým vdovcom pivovarníkom v Slatine, že mu dá svoju jedinú dcéru za ženu. Starí sa dobre poznali, lebo gazda predával každý rok do pivovaru všetok jačmeň na slad. Kázal ušiť dievčaťu svadobné šaty, rozlúčiť sa s kamarátkami a určiť deň, keď ju zavezie na dojednanú svadbu do Slatiny. Keď slúžky naložili nevestu aj s výbavou na voz, zapriahol kone, hodil širák na hlavu, šibol bičom a poď ho s vozom hore kopcom cez Mely do Slatiny.
Prišli hore na vrch cesty na Mely, na to miesto, kde sa úvoz zvažuje dole do Slatiny.
- Otecko, vráťme sa. Ja sa bojím vydávať! - nariekala dcéra. - Zabudla som si aj venček krušpánový so sebou vziať, položila som si ho v izbe na okenicu!
- Čuš, neposlušnica! Už som sa s majstrom pivovarníkom na dneska dohodol, dobre ti bude uňho, neboj sa. Už nás v Slatine pred domom hudci čakajú, a ako by to bolo!
-Ale keď ja sa vydávať bojím! - prosíkala nešťastná deva.
- Čuš, hovorím ti! Tak bude, ako som povedal! Myslíš si, že som dal len tak do voza zapriahnuť, aby sme sa hore Melami povozili? Pekne seď a drž sa, neboj sa, dobre sa budeš v Slatine mať!
Na samom vrchu cesty, hore na Meloch, pri tom starom buku, kde sa vždycky hustá hmla z jednej doliny na druhú prevaľuje, ich zrazu čosi pristavilo. Kone zarazili kopytá do piesku a vzpierali sa šijami aj hlavami, akoby ich neviditeľná ruka chcela vrátiť späť.
- Uhni! - šibol gazda bičom popred kone hľadiac nahnevaný do hmly. - Uhni, kto si, čo si, hovorím ti, lebo ťa týmto bičom na pazderie rozsekám!
Bola to duša jeho vlastnej ženy, čo ich pristavovala, čistá ako hmla. Duša utrápenej matky, čo bola vlani umrela. Tak sa jej uľútostilo nebožiatka dcéry, ktorá sa musí proti svojej vôli do Slatiny vydávať, až sa zo samého očistca prelámala a pred kone na Meloch postavila.
- Hijó, pome! A ty, žena, nezdržiavaj! - zrýkol gazda, zošľahol ženu na zem a kolesami ju prešiel cez pás. Ani sa len neobzrel, čo sa stalo, len šibal do koní a rútil sa s vozom dolu Melami.
- Ach, mamička moja! - skríkla dcéra, - čo sme vám to spravili?
Úbohá dcéra skočila z voza a začala zbierať obláčiky bielej rozsekanej hmly do košíka. Od toho zľaknutia, od tej veľkej ľútosti na mieste prišla o rozum.
Voz sa zatiaľ valil s gazdom dolu do Slatiny.
- A kde máte nevestu? - pýtajú sa domáci, keď vidia, že gazda vezie veno, ale bez nevesty. Pozerajú a vidia len skriňu, šaflík, perinu...
To už prostred dediny hrala muzika, pred ženíchovým domom núkali páleným a koláčmi, cigán strunu doťahoval, ženy tenko výskali, a že sa o chvíľu ide na sobáš.
- A kdeže máme nevestu? - pýtajú sa gazdu aj ostatní svadobníci. - Hádam sme ju len cestou z voza nestratili, ha-ha-ha?
- Nevestu? Tam zaostala kúsok za mnou na Meloch! - zacigánil otec. - Ostala konválie trhať, lebo si veniec doma zabudla!
Bezcitný otec skočil z voza dole a akoby nič bral sa donútra vypiť si so starým svatom pohárik-dva páleného.
V tom čase už jeho dcéra dávno na Smradľavom vrchu pri tom malom jazierku tancovala v jednom kole s vílami, ktoré mali podobný osud ako ona.2
Cez
certitude môžete overiť riešenie svojej kešky.
Happy caching!