PRIX PRO PATRIA - Tribute Virtual Cache

Opäť ma raz zaskočil nečakaný darček – tentoraz v podobe Virtual rewards 4. Rozmýšľal som ako takýto kredit využiť, napadli mi všelijaké veci, mimo iného som uvažoval aj o historickej výrobe skla na Benátskom ostrove Murano (kam sme sa napokon cez dovolenku nedostali), či dokonca o dáždniku svätého Petra – skúste hádať, kde by takáto virtuálka bola (môžete v logu napísať). Napokon som však počas prechádzky na prievidzskom hlavnom námestí úplne nečakane (keďže sa tam inak zvyčajne nič nedeje) natrafil na bannery, ktoré hneď upútali moju pozornosť. A bolo jasné, žiadne zahraničie, žiadne iné kraje Slovenska, pekne ukážeme krásy môjho rodného kraja, presne ako mi radil môj jeden nemenovaný geokamarát. Takže nech sa páči, tu je

Tribute Prix Pro Patria.

PRIX PRO PATRIA je projekt propagácie objektov ľudovej architektúry hornej Nitry. Jeho cieľom je zviditeľniť a morálne oceniť tých, ktorí sa z vlastného rozhodnutia rozhodli zachovať a obnoviť tradičnú architektúru na hornej Nitre. Vyhlasovateľom je Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi, pričom podujatie je súčasťou Hornonitrianskych folklórnych slávností. Autorom projektu je historik umenia Jozef Lenhart, ktorý zároveň zmapoval a spracoval históriu všetkých nominovaných domov.

Nominované a víťazný dom 2022

Franzov dom, Handlová (víťaz)

Na Unterort, ako sa historicky volá dolný koniec Handlovej, sa v tretej tretine 19.storočia, v priestore pred vstupom do mesta, sformoval jedinečný urbanistických súbor tvorený gazdovskými, rodovo previazanými usadlosťami. Šlo o novodobé viacgeneračné kamenné domy, ktoré z hľadiska vývoja nášho národného staviteľstva sú unikátne a zostávajú na Slovensku bez ďalšej analógie. S podobnými stavbami sa môžeme stretnúť iba v nemeckých krajinách, v Bavorsku alebo Rakúsku, v stavbách miestnych bauerov, v širšom európskom kontexte v Toskánsku, či Provensálsku. Podľa textu v tabuľke na fasáde si dom postavili v roku 1883 bratia Michael a Paul Franz. V roku 2009 sa ho rozhodol pán Jedľovský kúpiť a zahájil jeho revitalizáciu. Bola to nielen výzva, ale i zápas s časom. Vďaka pochopeniu rodiny postupne a odhodlane realizoval svoje predstavy. Po desiatich rokoch obnovovacích prác sa podarilo cieľ dosiahnuť a zámer záchrany sfinalizovať. Starý dom citlivo prispôsobil súčasným požiadavkám bývania a zariadil cennými kusmi zreštaurovaného historického nábytku. Vytvoril tak jedinečný interiér, prostredie, ktoré optimálne evokuje štýl života na konci 19. storočia v Handlovej.

Schwartzov dom, Tužina

Aj napriek protiohňovým opatreniam zavedených cisárovnou a kráľovnou Máriou Teréziou začiatkom druhej polovice 18. storočia, sa aj naďalej stavali na uhorskom vidieku, až do konca 19. storočia, drevené zrubové domy. Z pôvodnej vidieckej zástavby sa na hornej Nitre dodnes zachovalo len niekoľko dreveníc. Jednou z nich je Schwartzov dom v Tužine. Podľa datovania vyrezaného do stropnej hrady bol postavený v roku 1886. Po storočnom užívaní už dom nezodpovedal aktuálnym požiadavkám bývania a prestal sa aktívne užívať. Presťahovaním majiteľov do novostavby začal chátrať. Pred totálnym zánikom ho zachránili spomienky dedičných majiteľov a úcta pani Wiesnerovej k rodisku. Napriek tomu, že na konci deväťdesiatych rokov 20. storočia bol už stav domu natoľko zlý, že ani nebol zaznačený na katastrálnej mape a nerátalo sa s jeho existenciou, začali Wiesnerovci v roku 1991 s postupnou svojpomocnou obnovou skeletu vykradnutého domu. Záchrana a obnova domu trvala desať rokov. Po roku 2001 dochádza k jeho postupnému zobytneniu. Súčasne došlo i k záchrane už nefunkčných a neužívaných predmetov, ktoré pôvodne patrili k vybaveniu starých tužinských domácnosti. Schwartzov dom je jedinečným príkladom zachovania tradičnej architektúry v prostredí svojho vzniku. Dnes je ikonickým domom Tužiny, najstaršou obytnou stavbou, ktorá sa tu zachovala. Hovorí o zaniknutej zástavbe dediny a približuje typ i riešenie niekdajších domov starousadlíkov.

Stanke dom, Pravenec

Obytný poschodový dom č. 48 predstavuje svojim architektonickým a dispozičným riešením pokročilejšiu vývojovú fázu domu komorového typu na hornej Nitre, keď už komory na poschodí plnili funkciu obytných priestorov. Je jediným poschodovým domom zachovaným na ulici z pôvodnej radovej, dnes už historickej zástavby starého Pravenca, ktorú tvoria i kúrie šľachtických rodov Bossanyi a Kostolányi. Dom postavili bratia Juraj a Ján Stanko ako dvojdom, čo robí objekt typologicky výnimočným. Informáciu o stavebníkovi s vročením vzniku domu sprostredkúva tužkou písaný nápis zachovaný na stropnej hrade v bývalej komorovej izbe na poschodí. Uvádza sa v ňom, že dom bol postavený v roku 1910, a následne, od roku 1911, obývaný. Zápis je dnes významnou epigrafickou pamiatkou. Dom bol obývaný až do sedemdesiatych rokov 20.storočia. Nasledujúce polstoročie sa využíval už len príležitostne, prevažne bol opustený a postupne chátral. V roku 2000 ho získali do vlastníctva manželia Cvopovci, ktorí sa rozhodli starý, rozpadávajúci sa dom zachrániť a nanovo zobytniť. Silným motívom obnovy bola rodová spätosť s prostredím a spomienky pani Cvopovej na detstvo prežité v dome. Staviteľ domu, Ján Stanko, bol totiž starý otec matky pani Cvopovej... a tak ďalší život a budúcnosť domu pokračuje v línii rodu. Zachovaním historického dispozičného riešenia domu, obnovou priestoru niekdajšej čiernej kuchyne, trámových stropov, dreveného schodiska i pôvodnej veľkosti okenných otvorov sa podarilo docieliť v dome osobitú štýlovú atmosféru, a pritom vytvoriť podmienky zodpovedajúce kritériám bývania na úrovni 21.storočia.

Franckin a Viktorienkin dom, Temeš

Komplex domčekov vznikol z dvoch samostatných domov s archaickou, jednopriestorovou dispozíciou. Každý dom stojí na samostatnej parcele. Presný rok výstavby domu nie je známy. Patrí k prvým murovaným domom postaveným v Temeši. Podľa plastickej výzdoby priečelia, ktoré je riešené v zľudovelom, postsecesnom štýle, možno vznik domu datovať do dvadsiatych rokov 20.storočia. V prostredí dediny je dom ojedinelým príkladom vplyvu oficiálneho slohu a použitia mestského spôsobu výzdoby na vidieku. Po odumretí ostatných majiteľov prešli domy predajom na nových, prechodných vlastníkov, od ktorých objekty kúpil v roku 2005 súčasný vlastník Ing. Jozef Bernát. Niekoľko rokov neobývané a neudržiavané stavby sa v dôsledku zanedbania údržby a nevyužívania nachádzali v čase nadobudnutia v zlom fyzickom stave. Obnova domčekov sa realizovala postupne v rokoch 2006 - 2016 a rovnako postupne sa formovalo aj ich ďalšie využitie. Komplexná revitalizácia trvala desať rokov. Pozitívom obnovy je, že zmena tvaru strechy bola vykonaná citlivo a harmonizuje s historickým objektom. Aj po rekonštrukcii a modernizácii bola v celom rozsahu zrekonštruovaná pôvodná, plastická výzdoba priečelia, vytvorená v štýle zľudovelej geometrickej secesie. V regióne patrí zachovanie takejto výzdoby už k ojedinelým príkladom riešenia tzv. amerikánskeho domu, ktoré si stavali Slováci vo svojom rodisku po návrate z Ameriky. Jednopriestorové domčeky sú príznačne pomenované vlastnými menami pôvodných majiteľov – Francka a Viktorienka.

Benceje dom/grunt, Bojnice

Napriek tomu, že Bojnice boli od stredoveku slobodným kráľovským mestom, ich zástavbu netvorili meštianske domy, ale domy remeselníkov a roľníkov. Pre mestečko bola typická prízemná dedinská zástavba s dlhými uzavretými dvormi gazdovstiev, čo ho robilo výnimočným. Hoci staré stredoveké jadro Bojníc bolo v roku 1991 vyhlásené za pamiatkovú zónu, nepodarilo sa historickú zástavbu zachovať. V dôsledku nepochopenia úradov a vlastníkov domov zanikla v živelnej prestavbe. Bencov dom (Benceje grunt) je dnes jediným domom, ktorý bol zachránený pred asanáciou a je ukážkou niekdajšej zástavby mestečka. Nachádza sa v najstaršej časti Bojníc, na niekdajšej Pivárskej, dnes Hviezdoslavovej ulici, v priestore pôvodnej prístupovej cesty vedúcej na hrad, osídlenej a zastavanej už v 14.storočí. Hoci stojí na starej stredovekej parcele, súčasný objekt bol ale postavený v neskoršom období a to v niekoľkých stavebných fázach, ktoré dokumentujú jeho štyristo ročný vývoj. Pôvodne šlo o viacgeneračné gazdovstvo. Skladalo sa z dvoch funkčne prepojených objektov. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20.storočia zaniká hospodárska funkcia gazdovstva a dochádza k adaptácii hospodárskych objektov na obytné účely. Mení sa veľkosť okenných otvorov, povrchová úprava fasády. Napriek tomu si dom zachováva množstvo cenných štýlových, umeleckoremeselných a historických detailov. Stavebná história remeselnícko-roľníckeho domu je spätá s rodom Benca. Ako vlastníci domu sú známi od polovice 18.storočia. Vlastnilo ho minimálne osem generácií rodu, až do roku 2016, kedy ho kúpou získala rodina Emila Mederu. Dom bol už neobývaný a vekom amortizovaný. V tom istom roku sa začalo i s jeho obnovou. Bola zadefinovaná a usmernená budúcim využitím pre muzeálne účely a tvorivé dielne. Trvala tri roky. Napriek zmene funkcie dokázal nový majiteľ akceptovať historickú hodnotu domu, jeho špecifiká, zrevitalizovať cenné umelecko-remeselné i stavebné detaily a zrekonštruovať fasádu do predpokladaného stavu.

Nominované a víťazný dom 2023

Ševčíkov dom, Kľačno (víťaz)

Do portfólia tradičného ľudového staviteľstva na hornej Nitre určite patrí doposiaľ zachovaný a kontinuálne obývaný zrubový dom z Kľačna. Stojí mimo centra dediny, osamote, v ovocnom sade. Podľa datovania na stropnej hrade si ho v roku 1901 údajne postavil miestny gazda Ševčík. V období druhej svetovej vojny dom obývali dve sestry. Jeho poslednou priamou vlastníčkou bola vdova, pani Anna Benkovičová, rod. Ševčíková, od ktorej ho v roku 2007 kúpili súčasní vlastníci. Hoci dnes má dom viac ako sto rokov, vďaka zvýšenej starostlivosti pána Benkoviča sa zachoval vo veľmi dobrom stave a vo svojej autentickej podobe z čias postavenia, čo z neho robí unikátnu stavbu. Neskoršie nároky vyvolané požiadavkami na zvýšenie komfortu bývania boli vykonané mimoriadne citlivo, bez deštruktívneho zásahu do hmotnej substancie domu, v dôsledku čoho Benkovičova prístavba krytého podstrešia, „gángu“, nepôsobí rušivo. Ale štýlovo i materiálovo korešponduje s objektom. Osamote stojaci zrubový dom v slivkovom sade, dozdobený bielymi linkami konzervujúcimi vápenným náterom upchávky v medzitrámových škárach, pôsobí romanticky a autenticky zároveň. Rovnakou atmosférou dýcha i jeho dvojpriestorový interiér, ktorého sa účelové úpravy sa dotkli len minimálne. Dnes Ševčíkov dom patrí k piatim zachovaným a ešte stojacim zrubovým stavbám v Kľačne. Niektoré z nich sú opatrované s úctou k dedičstvu a histórii svojho rodu, iné postupne pre nezáujem zanikajú, hoci sú významnými pamiatkami obce a ich zachovanie má pre región hornej Nitry veľký kultúrno-spoločenský význam. Stoja in situ, v pôvodnom prostredí a majú veľkú výpovednú a informačnú hodnotu pre dejiny ľudového staviteľstva na Slovensku. Sú autentickým dokladom života a bývania pôvodného obyvateľstva v etnicky zmiešanom prostredí.

Polónyiho dom, Nitrianske Pravno – Vyšehradné

Na hornom konci kedysi samostatnej dedinky Vyšehradné (kedysi Majzel, Beneschhau, dnes súčasť Nitrianskeho Pravna), si v druhej polovici 19. storočia postavil miestny gazda Palónyi svoju hospodársku usadlosť. Odťažito, mimo intravilánu údolnej dediny, v ktorej mal rodové gazdovstvo - „Erbegut“. V priestore zabratého územia postupne spolu s hospodárskymi stavbami pribudli aj čeľadnícke domky. Obytné a hospodárske budovy na gazdovstve „pom Po:´n Joka“ boli vystavené z nepálenej tehly na kamennej podmurovke. Najstarším zachovaným domom v tejto lokalite je objekt známy ako „pom Šmicajer Rudo“. Pochádza z roku 1890 a názov dostal podľa vlastníka, ktorý patril do rodiny Polónyiovcov. K prvej stavebnej úprave domu došlo v roku 1936, kedy bola komora tvoriaca jeho organickú súčasť adaptovaná na bývanie a prepojená s obytnou časťou domu. V roku 1979 sa už „pom Šmicajer“ dom nachádzal v schátranom strave. Bol neobývaný, bez keramickej kachľovej pece, ale ešte so zachovanými remeselnými prvkami dotvárajúcimi jeho interiér, trámovými stropmi, okennými výplňami a pôvodnými presklenými dvermi z tridsiatych rokov 20.storočia. Pred zánikom dožívajúci storočný domček zachránil nový majiteľ, ktorý ho odkúpil od dedičov po pôvodnom stavebníkovi do osobného vlastníctva a začal s jeho postupnou obnovou. Obnova sa uskutočnila v dvoch fázach. V prvej bol objekt stavebne stabilizovaný a obnovila sa vitálna funkcia domu tak, aby bol schopný užívania. V prednej izbe bola nahradená odcudzená kachľová pec historickou kachľovou pecou, ktorú majiteľ zakúpil a previezol z Ráztočna. Citlivou obnovou interiéru a exteriéru domu sa podarilo novým vlastníkom prinavrátiť objektu atmosféru zašlých čias a zachovať ďalší, dnes už ojedinelý relikt z pôvodnej stavebnej histórie Vyšehradného a hornej Nitry.V druhej etape prebehla adaptácia hospodárskych častí domu na obytné účely, čím sa zvýšil komfort bývania. Obnova domu bola vykonaná citlivo, so zmyslom pre štýl ľudovej stavby a zachovanie jej autentických konštrukčných, architektonických a umelecko-remeselných detailov.

Šimov dom, Nedožery Brezany

Pôvodná historická zástavba Nedožier patrila v rámci Slovenska k unikátnym príkladom lokálneho ľudového staviteľstva. Svojimi poschodovými komorami/sypárňami s predstaveným, architektonicky riešeným výpustkom nad vchodom, vzbudzovala pozornosť etnológov i pamiatkarov, za čo bola časť dediny v minulosti vyhlásená za štátom chránenú pamiatkovú zónu. Žiaľ, dnes sa už z tejto uličnej zástavby nezachoval ani jeden objekt. Z pôvodnej, aj keď nie archetypálnej zástavby dediny, sa v nezmenenej podobe zachoval tzv. Šimov dom, ktorý vzbudzuje pozornosť bohatou plastickou výzdobou priečelia. Dom si v roku 1930 postavil miestny, vtedy štyridsaťročný murársky majster Jozef Šimo (1889-1960?). Svojím architektonickým riešením je to vilka mestského typu. Šimova vila v Nedožeroch je v našom prostredí slohovo vyzretou stavbou. Jej riešenie je poznačené doznievaním geometrickej secesie a nástupom aktuálneho art deca. V regióne hornej Nitry sa podobne riešená, štýlovo čistá vila nezachovala a zrejme ani nebola postavená. Šimov dom/vila je typickým príkladom Gesamtkunstwerku – diela vytvoreného v jednom výtvarnom štýle a slohovom názore. Z pôvodného stavebného zámeru vilky dodnes zostala v neporušenom stave a v nezmenenej podobe iba jej obytná časť. Hospodárske objekty (letná kuchyňa s varným kotlom na lekvár, maštaľ a stodola), ktoré tvorili jeho zázemie, boli pre nefunkčnosť a schátraný stav postupne eliminované.Stavebná obnova vily, napriek tomu že nie je evidovaná ako pamätihodnosť, bola vykonaná citlivo, s rešpektom k jej slohovému zadefinovaniu a stupňu zachovania umelecko-remeselných prvkov. V prípadoch, kde bola nevyhnutná výmena (vstupné dvere, okná) bolo tvaroslovie originálu rešpektované v kópii. Šimov dom zodpovedá svojim riešením mestskej vilke solventného majiteľa. Situovaný je mimo uličnú líniu zástavby, pôvodne v zadnej časti parcely, čím vznikol priestor na predzáhradku, dnes čiastočne zabratú pod ulicu Kamenný chodníček.

Nominované a víťazný dom 2024

Grégela dom, Tužina (víťaz)

Záchrana a obnova starého domu obcou za účelom zriadenia obecného „múzea“ nie je na Slovensku samozrejmosťou. Aj keď ide o objekt z pôvodnej historickej zástavby, architektonicky zaujímavý, je to výnimočný počin. V roku 2015 sa obecné zastupiteľstvo v Tužine rozhodlo kúpiť miestnu historickú nehnuteľnosť, známu ako Grégela Haus, dnes č. 337 a obnoviť ju. Dnes už 120-ročný Grégela Haus patrí k starej zástavbe obce a k prvým murovaným domom postaveným na území Tužiny. Podľa dobových záznamov k jeho výstavbe došlo začiatkom 20. storočia, v roku 1905, v tzv. druhej stavebnej vlne, keď začínajú byť pôvodné zrubové objekty nahrádzané murovanými. Typologicky ide o výnimočnú stavbu bez analógie na hornej Nitre. Hoci je dom prízemný, jednopodlažný, monumentálnym ho robí vysoký, plný, trojuholníkový štít otvorený dvomi komorovými oknami, ktorý sa dvíha nad uličnou fasádou. Stavebník si pravdepodobne priniesol predlohu pre svoj dom z Nemecka, z oblasti Durínska a Bavorska, kde sa podobne riešené domy stavali už od stredoveku. Napriek tomu, že dom nebol viac ako desať rokov obývaný a chátral, pred obnovou sa v ňom ešte stále nachádzalo mnoho štýlových, starých, umeleckoremeselných prvkov. Všetky prvky boli zreštaurované, kde to bolo nevyhnuté, boli nahradené presnou tvarovou a štýlovou kópiou, natreté olejovou farbou. V interiéri bola v prednej izbe zrekonštruovaná keramická pec, ktorá stála na mieste, kde bol dodatočne postavený murovaný sporák. Veľkou výhodou bolo, že dom svojou veľkosťou dokázal splniť i požiadavku na vytvorenie „múzea“ a prezentáciu exponátov, ktoré darovali dedine a do domu obyvatelia Tužiny. Zo starobylých priestorov boli vytvorené výstavné miestnosti, kde autenticita starého Grégela Haus, jeho pôvodné vybavenie je doplnené zbierkovými predmetmi. Objekt bol vrátený do pôvodného stavu, do z čias jeho postavenia v exteriéri i pôvodnej dispozícii. Možno povedať, že záchrana domu, jeho stavebné zhodnotenie a nová funkcia sú prínosom nielen pre dedinu ale aj pre celý región, keďže dokumentuje niekdajší urbanistický i stavebný vývoj Tužiny a prispieva ku skultivovaniu verejného priestoru.

Šovčíkov dom, Lipník

Lipník patrí k najstarším dedinám v handlovskej doline. Jeho existencia sa spája nielen s mimoriadne zaujímavou, turbulentnou miestnou históriou, ale zaujme i svojou starou tradičnou architektúrou. K najstarším zachovaným domom v Lipníku patrí dvojpodlažný dom č. 47. Dom s rozsiahlym hospodárskym dvorom má za sebou dlhú a bohatú históriu. Jeho majiteľ, Ján Šovčík s rodinou, je dedičným vlastníkom a potomkom starodávneho lipnického rodu, ktorého príslušníci, Juraj, Michal a Martin, sa už spomínajú v súpise veriacich chrenovskej farnosti v roku 1675. Cenné poznatky o histórii Šovčíkovho domu sa dozvedáme z rodinných dokumentov a domovej karty, kde sa uvádza, že už v roku 1864 stál na dnešnej parcele kamenný prízemný dom. Zachoval sa dodnes v stojacom dome a tvorí jeho prízemie. Parcela bola starým rodovým majetkom Šovčíkovcov. V roku 1928 poskytol Ján Šovčík prízemie svojho domu na dva roky obci na zriadenie prvej miestnej školy, aby nemuseli lipnícke deti dochádzať za učením do vzdialeného Chrenovca. Dom bol až do roku 1984 kontinuálne obývaný. Nasledujúcich tridsať rokov bol už užívaný len pasívne. V roku 2016 sa rozhodol Ján Šovčík ml. takmer zničený dom nezbúrať, ale obnoviť a adaptovať na bývanie pre svoju budúcu rodinu. Aj po generálnej obnove si dom udržal svoj po stáročia formovaný vzhľad v riešení veľkosti okenných otvorov, ich výplní, zachovaní i rozmiestnenia na uličnej i dvorovej fasáde, lokalizácii hlavného vstupu do domu. Priznanie historického trámového stropu na druhom podlaží a jeho obnovenie vrátilo domu dávnu atmosféru a s ňou i kus nenahraditeľnej histórie. Šovčíkov dom č. 47 bol pravdepodobne prvým kamenným domom postaveným v Lipníku a dnes patrí k najstarším pôvodným murovaným objektom v dedine. Jeho zachovaním a obnovou prispel majiteľ ku skultivovaniu zástavby dediny, priznaniu a zviditeľneniu jej histórie a zachovaniu histórie vlastného rodu zhmotnenej v architektúre.

Čičmanských dom, Poluvsie

V minulosti bolo Poluvsie malou potočnou dedinou, založenou na brehoch riečky Lubená, mimo hlavného cestného ťahu. Nikdy nepatrila k významným obciam na hornej Nitre, ani v pravnianskej doline. Aj preto sa v jej centrálnej časti dodnes zachovalo niekoľko stavebne zaujímavých prízemných i poschodových domov (domov s výškou), ktoré dokladajú stavebný vývoj dediny za ostatných 150 rokov. Tradičnú ľudovú architektúru dediny, jej vyspelú formu, dodnes predstavuje dom s výškou, známy ako „Števke“ dom, ktorý bol pre vysoký stupeň zachovania pôvodného architektonického riešenia vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Je ikonickým domom dediny a jeho okolie je dnes miestom konania dedinských folklórnych slávnosti. Oproti nemu, na protiľahlej strane ulice, nachádza sa v radovej zástavbe pozoruhodný prízemný dom, ktorý patrí k pôvodným, starým objektom dediny, tzv. „Čičmanských“ dom č. 11. V roku 2010 prešiel do vlastníctva Petra Duhaja, ktorý ho ako potomok rodiny Čičmanských v ženskej línii zdedil po rodičoch a spolu s manželkou sa pustil do jeho záchrany. Dom bol obývaný do roku 1996. V čase nadobudnutia bol už aj napriek menším úpravám vybývaný, a pre svoj dezolátny stav viac predurčený na zbúranie ako na obnovu. Manželia sa rozhodli ho zachrániť a vrátiť do života, aby v ňom mohla ďalej pokračovať ďalšia generácia rodu. „Čičmanských dom“ je jedným z najstarších a prvých murovaných domov v Poluvsí. Rok jeho postavenia sprostredkúva tužkou napísaný nápis objavený počas jeho obnovy na stropnej hrade domu „ ... toto drevo koštuje koľko vidíš. 1889“. V tomto roku si ho postavil Ján Čičmanský (1857-1925) s manželkou Rozáliou, rod. Grümmel (1851-1941), ktorá bola sirotou, Nemkou pochádzajúcou z Chvojnice. Záchrana a obnova domu sa uskutočnila v rokoch 2010-2014. Adaptácia domu zohľadnila bývanie na úrovni 21.storočia, zachovala však základný tvar starého domu, jeho pôvodnú substanciu a stavebno-konštrukčné prvky, ktoré preniesli do súčasnosti jeho jedinečnú historickú atmosféru a minulosť. Zachovaním domu Čičmanských a jeho obnovou, sa posilnil folklórny fenomén Poluvsia, prispel k štýlovému dotvoreniu centra dediny a posilnil jej históriu.

Nominované a víťazný dom 2025

Kľopke dom, Poruba

K stavebne najzaujímavejším objektom ľudového staviteľstva zachovaným v Porube i na hornej Nitre patrí tzv. Kľopke dom. Nachádza sa v najstaršej časti dediny, na severnej strane Hlavnej ulice, v jej niekdajšom historickom centre tvorenom dodnes zachovanými unikátnymi poschodovými sypárňami majetných sedliakov. Najstaršia písomná zmienka o „hornom Kľopke dome“ pochádza z roku 1899, keď nadobúda Jozef Mikula s manželkou. Pravdepodobne bol však dom postavený už okolo roku 1890. V roku 1984 dom kupuje Anton Hanko s manželkou Oktáviou ako víkendové bývanie pre rodinu. S nápadom kúpiť chátrajúci, opustený dom, sa stotožnila celá rodina a nadchnutí myšlienkou obnovy sa pustili do jeho záchrany. Motívom bolo romantické nadšenie a túžba vlastniť kúsok z histórie, ku ktorej pocitovo inklinovali. Objekt v mimoriadne zlom technickom stave s nefunkčnými, rozpadávajúcimi sa hospodárskymi budovami následne prešiel v rokoch 1984 - 1990 prvou etapou obnovy, ktorá sa týkala jeho zobytnenia a zvýšenia užívateľského štandardu. V roku 2011 dochádza k rodinnému usporiadaniu majetkových vzťahov a výlučnými vlastníkmi Kľopke domu sa stáva rodina Jozefa Juríčka. Dom je však vybývaný a tak v rokoch 2014-2020 prechádza ďalšou revitalizáciou, ktorá pozitívne zhodnotila jeho pamiatkovú hodnotu. Tak, ako všetky staré porubské obydlia a hospodárske objekty, aj gazdovský Kľopke dom je postavený zo surovice/nepálenej tehly. Výnimočný je svojím netradičným riešením. Typologicky ide o poschodový komorový dom s krytým návratím/prejazdom, s komorou/sypárňou nad obytnou časťou a nad návratím. Rovnako riešené domy sa ešte v rokoch 1958 -1960 nachádzali v okolí Piešťan a Čachtíc. Tradične sa sypárne stavali mimo obytný dom ako samostatne stojace objekty. V prípade Kľopke domu ide o obytný jednotrakt, nad ktorým je dostavaná sypáreň/komora. Obnova domu bola náročná. Bola vykonaná bez pamiatkového dohľadu a konzultačnej pomoci, pokojným, nedisharmonickým spôsobom. Tam, kde to stupeň zachovania umožňoval, boli umelecko-remeselné prvky (interiérové dvere s obloženými verajami, nosné trámy stropov, murovaný sporák...) rešpektované a obnovené. Staré kastlové okná boli nahradené neproblematickou, kvalitnou tvarovou i materiálovou kópiou a doskové podhľady stropov upravené novým dreveným latovým podhľadom. Interiér prednej izby obohatili majitelia o originálne keramické secesné kachle. Pre obnovu domu je príznačná vyváženosť zásahov, ktorú sa podarilo dosiahnuť medzi historickou autenticitou a súčasnou potrebou. Majitelia Kľopke domu a realizátori jeho obnovy dokázali nielen zachovať jeden z najstarších domov Porube a výnimočný relikt ľudového staviteľstva, ale sa aj postaviť proti realite, ktorá s tichým súhlasom samospráv likviduje historické prostredie našich miest.

Bugárov dom, Kanianka

Z domov patriacich k pôvodnej historickej a staršej zástavbe Kanianky sa už takmer nič nezachovalo. Buď ich nahradili novostavby, alebo zanikli v radikálnych stavebných úpravách. Prvé výraznejšie stavebné precitnutie konzervatívne žijúcej dediny prichádza až začiatkom 20.storočia, keď bol postavený kostolík v historizujúcom štýle. Ďalšie aktivity pokračujú od druhého desaťročia 20.storočia. Napriek pretrvávaniu tradičného života dochádza v dedine k výstavbe rodinných domov, ktoré svojím štýlom výrazne zasiahnu do obrazu nášho vidieka. Bugárov dom z Kanianky je reprezentantom medzivojnových stavebných trendov. Bol postavený v modernistickom štýle, v intenciách novej estetiky proklamovanej viedenskou školou, ktorá presadila ahistorickú, jednoduchú, no vznešenú formu bývania. Stalo sa tak z rozhodnutia Cyrila Bugára. Hoci bol iba miestnym sedliakom, dokázal sa vymaniť z tradície a postaviť si moderný dom. Výstavba domu sa realizovala postupne, aditívnym priraďovaním obytných a hospodárskych objektov v rokoch 1931 až 1941. Napriek tomu vznikol homogénny, štýlovo a architektonicky jednotný celok. Exteriér domu má typické znaky vidieckej moderny, dispozične však zostáva poplatný tradícii. Riešený je ako jednotrakt, v ktorom sa spája trojpriestorová obytná časť s hospodárskymi budovami. V päťdesiatych rokoch 20. storočia došlo k ďalším stavebným úpravám domu. Pribudla prístavba verandy s dvomi vstupmi, ktorá stavebne a štýlovo optimálne splynula so staršou stavbou. Toto riešenie umožnilo zmenu pôvodnej dispozície, zvýšiť počet obytných miestností i komfort bývania. Okrem pôvodnej prednej izby dom získal krytý vstup, chodbu so sociálnym zariadením a kuchyňu so zadnou izbou, ktorá vznikla na mieste bývalej komory. Tretia generálna obnova sa uskutočnila v roku 2011, pravnukom Jurajom Pekárom. Prednosťou týchto stavebných úprav je citlivé reagovanie na rodový majetok a zhodnotenie autentických detailov, ktoré sa systematicky obnovovali a priebežne zachovávali. Dom si tak po tri generácie Bugárovcov, ktoré dom kontinuálne vlastnia, dokázal zachovať génius loci a svoju historicitu. Historickú hodnotu majú špecifické architektonické detaily, ako je strop s priamou tehlovou klenbou v bývalej maštali, priznanie trámového stropu s dreveným záklopom niekdajšej komory, kastlovéšpaletové zdvojené okná, kazetové dvere, závesné pánty, zámkové mosadzné štítky a kľučky... Bugárov dom žije už takmer sto rokov životom svojho staviteľa a modernou, ktorú vniesol do dedinského prostredia. Je jedinečným svedectvom o stavebnom vývoji nášho vidieka a historickou stopou minulosti zachovanou v Kanianke.

Humajov dom, Horné Vestenice (víťaz)

V okrajovej časti Horných Vesteníc mimo historického jadra dediny sa nachádza dom, ktorý sa svojím architektonickým riešením a štýlovým dekoratívnym priečelím výrazne líši od okolitej zástavby. Dodnes si zachoval svoj historický vzhľad a ozdobným priečelím púta pozornosť. Podľa údajov súčasných vlastníkov dom postavil ich pradedo Jozef Humaj v roku 1929. Typologicky ide o import tzv. panónskeho domu s dvorovým portikom/gánkom, ktorý sa na hornú Nitru dostal z južných oblastí Slovenska - Tekova, Hontu a okolia Krupiny. Na území horného Ponitria je zastúpený dosť výnimočne. Po roku 1993 prestalo byť gazdovstvo obývané a fyzický stav murovaných objektov sa začal rapídne zhoršovať. Vzlínajúce vlhko a poškodená strecha spôsobili prehnitie podláh, stropov, zničenie omietok. Murivo začalo degradovať a v objektoch sa objavili hĺbkové praskliny. Hoci šlo o havarijný stav, rozhodli sa potomkovia dom zachrániť, zveľadiť a vrátiť mu jeho historickú podobu. V rokoch 1998 - 2001 prešiel dom zásadnou, no citlivou obnovou. Zachovali sa všetky pôvodné, do interiéru integrované remeselné prvky riešené v štýle ľudovej geometrickej secesie. Prítomná je v tvare, členení, dekorovaní i v mechanizme kastlových okien, v skladacích kazetových okeniciach a v presklených dverách s typickým štvorcovým rastrom, ktorých výplň tvorí mrazené matové sklo a diferencovane použité farebné „tabličky“. Interiér si zachoval dobovú atmosféru, štýl a módnu, postsecestnú vidiecku estetiku. Nefunkčné a rozpadávajúce sa hospodárske objekty nahradila novostavba, ktorá pôdorysne a rozmermi rešpektovala odstránené stavby. Stala sa organickým pokračovaním dispozície obytnej časti starého domu. Nový interiér je zastropený v duchu riešenia zaniknutých objektov trámovým stropom s doskovým záklopom s dreveným schodiskom vedúcim do zobytneného podkrovia. Haťapkov dom, hoci nie je pamiatkovým objektom, je ojedinelým príkladom, ako sa dá využiť a preniesť potenciál starých domov do súčasnosti. Je jediný, ktorý plnohodnotne zachováva a predstavuje vývoj ľudového staviteľstva na našom vidieku v medzivojnovom období a poukazuje na jeho výnimočnú, no nepovšimnutú hodnotu. Pre obnovu domu je príznačná vyváženosť zásahov, ktorú sa podarilo vlastníkovi dosiahnuť medzi historickou autenticitou a súčasnou potrebou.

Podmienky uznania logu:

Aby mohol byť log uznaný, navštívte aspoň 2 rôzne domy, vyhotovte pri nich fotografiu zobrazajúcu daný dom a k tomu buď vás, alebo vaše SWG, či prípadne iný výtvor obsahujúci vás nick - inšpirovať sa môžete fotografiami v listingu, ale krajšie a kreatívnejšie potešia, rovnako ako váš viac či menej odborný pohľad na to, ktorý dom je najkrajšie prerobený (komu by ste dali svoj hlas, keby ste hlasovať mohli). Fotografie priložte do logu, ak by nebolo niečo v poriadku, budem vás kontaktovať. Logy nespĺňajúce podmienky logovania budú zmazané.

Virtual Rewards 4.0 - 2024-2025

This Virtual Cache is part of a limited release of Virtuals created between January 17, 2024 and January 17, 2025. Only 4,000 cache owners were given the opportunity to hide a Virtual Cache. Learn more about Virtual Rewards 4.0 on the Geocaching Blog.