Lesné bytosti

Ešte mi ostávalo prejsť kus cesty do Malatinej, keď sa oranžový kotúč slnka stratil za hrebeňom hôr a na les a lúky začalo padať šero.
Môj krok sa pomaly spomaľoval, ako tma hustla a z lesa sa začali ozývať zvuky, hlasy, šepot...
Jedno zahúkanie sovy... a všetky chlpy na rukách mi stoja v pozore.
Zastavil som sa pred vstupom do ďalšieho lesíka. Čo teraz? Ísť ďalej? Ostať nocovať tu?

Zas ten šepot...
Oči upieram do temnoty lesa, snažím sa zaostriť.
Čo sa to tam mihlo?
Slabučké svetielko sa pohlo medzi stromami.
A ďalšie...
Ďalšie...

V hlave mi zaznel tichý, tenký hlások: „Neboj sa. Poď...“
To naozaj? Snívam? Čo to všetko znamená?
Vtedy som si spomenul na niečo, čo mi ako malému chlapcovi rozprával dedo. O lesných bytostiach, čo lákajú ľudí do lesa. Dobrých odmenia, zlých už nikto nikdy nevidel.
Aký život som viedol?
Dobrý? Zlý?
Asi je toto tá chvíľa, kedy sa to dozviem. Volanie je silné, vábi ma do tmy medzi stromami...

Nešiel som dlho. Hneď na okraji lesa som ju uvidel. Skrinku. Zastavím sa rovno pri nej. Otváram...
V skrinke je truhlička. A niekoľko lesných bytostí ju stále stráži. V hlave počujem hlas: „Otvor ju.“ Poslúchnem. Poklad. Nie veľký, skromný. Pár drobností, kniha. V nej zapísaných pár mien. Stále žijem. Tak predsa žijem dobrý život...
Zapíšem sa do knihy... Vezmem si drobnosť z pokladu. Vo vrecku nájdem medený dukát, čo mi ostal z trhu. Niečo pre ďalších pocestných, čo pôjdu okolo. Zatvorím truhličku, zavriem skrinku.
V duši pokoj. Dnes sa už nemusím báť. A tak pokračujem ďalej, les ma už nedesí...

Ak si dobrý človek, zastav sa tu na chvíľu aj ty.
Lesné bytosti tu stále strážia truhličku s pokladom.
Môžeš v nej niečo vymeniť, zapísať sa...

Nech ti táto keška spríjemní cestu našou krásnou oravskou prírodou :)