Prípad mŕtvej barónky
Antónia de Andricky bola dcérou bohatého baróna Andrického. Zamilovala sa do mladého zemana, ktorého meno sa nedochovalo. To sa však nepáčilo jej otcovi, ktorý mal vyššie ambície a svadba jeho dcéry s nejakým „sedmoslivkárom“ do nich nezapadala. V hneve raz vyslovil osudnú vetu. „Radšej ťa chcem vidieť mŕtvu, než vydatú za takého žobráka“.
To sa mu vzápätí promptne vyplnilo. Antonia klesla bez ducha na zem. Privolaný lekár potvrdil smrť, a tak 1. júna 1796 mali mladú grófku pochovať. Mŕtvola však mala podozrivo živú farbu a ohybné prsty. To vzbudilo isté podozrenie a pobúrenie medzi ľuďmi, ktorí neverili, že dievčina je mŕtva.
Preto starosta mesta a rektor piaristov zvolili kompromis. Mŕtvu nepochovali v krypte, ale uložili v otvorenej truhle na chodbe krypty. Keďže na druhý deň sa stav mŕtvoly nijako nezmenil, privolali murára a truhlu vloženú do pohrebného výklenku dali zamurovať. Tvár však mala stále zdravo ružovú farbu a prsty boli pohyblivé. O deň neskôr vraj fráter kostolník, ktorý chcel napísať na stenu výklenku meno pochovanej, počul hlas Antónie volajúcej o pomoc. Od strachu stratil vedomie. B5 Mnísi, ktorí bezvedomého kostolníka našli, však z krypty nepočuli ani hlások. Považovali teda fantazírovanie kostolníka, ináč vraj veľmi bojazlivého človeka, za halucinácie a záležitosťou sa ďalej nezaoberali.
Dnes už asi nezistíme, čo je na tejto hrôzostrašnej historke pravda a čo si vyfantazírovala ľudová predstavivosť. Lepšie však asi bude kryptu barónky Andrickej neotvárať.