Jozef Teodor Mousson sa narodil dňa 15. decembra 1887 v dedine Hőgyésze ležiacej v dnešnom Maďarsku.
Do južného Uhorska jeho predkovia prišli z francúzskeho Alsaska niekedy v 17. storočí a podľa rodinnej pamäte sa tam zamestnali ako mlynári. Moussonov otec vybral synovi meno Teodor po inom maliarovi, ktorého tvorbu obdivoval. Keď v ňom ako v malom chlapcovi objavil umelecký talent, začal ho v jeho nadaní podporovať. Tu je nutné poznamenať, že umelecký talent mal Teodor všestranný a zdedil ho po otcovi, ktorý pracoval ako učiteľ hudobnej výchovy, a syna naučil hrať na klavír, husle, violončelo a dokonca organ!
Ľudovú školu Teodor vychodil vo svojom rodisku. V ďalšom vzdelávaní pokračoval na gymnáziu a po ňom v roku 1906 úspešne dokončil štúdium pedagogiky. V roku 1905 začal študovať výtvarné umenie u vtedy uznávaného maliara Eduarda Ballu, rodáka z Liptova, ktorý v tom čase pôsobil ako profesor Akadémie umení v Budapešti. V štúdiách ho tiež podporoval jeho strýko. V roku 1910 však dostal štipendium Spolku výtvarných umelcov v Budapešti. Ako bolo v tej dobe zvykom, nadaných umelcov tiež podporovali bohatí šľachtici, ktorí mali vzťah k umeniu. Mladý Mousson svojich mecenášov našiel v osobách grófov Esterházi a Teleki, čo dokladá zachovaná korešpondencia medzi nimi. Mousson sa však nikdy nestal akademickým maliarom, lebo štúdium výtvarných umení nedokončil. Dôvodom bola finančná tieseň. Tá viedla k tomu, že sa musel zamestnať ešte pred ukončením štúdia na výtvarnej akadémii.
V roku 1910 sa oženil s Irenou Grundovou, ktorá pochádzala zo Záhrebu z dobre situovanej právnickej rodiny. Krátko po svadbe dostal Mousson ponuku na miesto učiteľa nemčiny a kreslenia v meštianskej škole v Michalovciach. Slovenčinu neovládal, takže s tlmočením mu zo začiatku pomáhala manželka. Miesto pedagóga prijal, lebo si myslel, že Michalovce ležia blízko Budapešti. Do školy mal nastúpiť na jar 1911. Keď sa však dozvedel, že sa mýlil, bol sklamaný. Sklamanie však razom vystriedalo nadšenie. Ako sa vlak s mladými manželmi blížil k Michalovciam, stále viac v ňom stretával ľudí oblečených v typických zemplínskych krojoch, ktoré hmýrili pestrými farbami. Mousson sa na tú farebnú nádheru nevedel vynadívať, a to je možno jeden z dôvodov, prečo na Zemplíne prežil vyše tridsať rokov svojho života.
Učenie detí, ktoré sa o kreslenie nezaujímali a nebavilo ich, ho veľmi nenapĺňalo. O to viac ho očarila okolitá krajina. Takmer každý víkend vyrážal s maliarskym náčiním do prírody a dedín v okolí Michaloviec. Uchvátený malebnosťou okolitého prostredia a pestrými farbami krojov Zemplínčanov, zachytával a prenášal krásu zemplínskeho vidieka a ľudu na plátno. Predaj obrazov bol výrazným finančným prilepšením do rodinného rozpočtu, ale maľoval hlavne preto, že ho to veľmi bavilo. Častokrát v prírode načrtol len skicu a vďaka svojej fenomenálnej pamäti výjavy do obrazu domaľoval až doma. Alebo naopak, doma do krojov obliekol dievčatá a na plátne ich zasadil do prostredia mesta alebo vidieka.
Cez letné prázdniny často cestoval do zahraničia. Očarilo ho najmä Taliansko a obzvlášť Benátky. Navštívil Budapešť, Viedeň či Paríž, kde v galériách rád obdivoval práce známych výtvarných umelcov. S michalovským kamarátom a fotografom Kadlecom, ktorý vlastnil motorku, často vyrážal počas voľných dní na výlety do prírody za inšpiráciou. Zatiaľ čo sa Kadlec venoval fotografovaniu, on maľoval. Uvažoval dokonca o skončení učiteľskej profesie, ale mal obavy z toho či dokáže ako maliar uživiť svoju rozrastajúcu sa rodinu.
Ako to už v živote chodí, túto dilemu vyriešil život sám. V roku 1918 zanikla Rakúsko-Uhorská monarchia a v novo vzniknutom štáte nebol ako učiteľ nemčiny potrebný. Úradným jazykom sa stala slovenčina, ktorú Mousson neovládal tak dobre, aby ju mohol vyučovať. V roku 1919 preto definitívne zavesil učiteľskú profesiu na klinec a stal sa slobodný umelec - maliar, alebo ak chcete, maliar z povolania. Aj keď učiteľský plat poskytoval istotu stáleho príjmu, tak ako v tejto dobe, ani v minulosti nešlo o dobre platenú prácu. Ako maliar sa voľnej nohe si však finančne polepšil. O jeho obrazy mali záujem obchodníci s umením v Budapešti, na Morave aj v Prahe. V Prahe dokonca z Moussona spravili francúzskeho maliara, aby zvýšili trhovú cenu jeho obrazov. On to však vyvracal a hlásil sa k svojmu maďarskému pôvodu. Keď sa zdalo, že život mladej rodiny sa bude uberať šťastným smerom, zasiahla ich tragédia. V rokoch 1922-1923 zomreli na tuberkolózu jeho dve mladé dcérky Lýdia a Marta, a o rok neskôr podľahla tuberkolóze aj jeho manželka. Zdrvenému umelcovi zostal syn a dve dcéry, so starostlivosťou o deti mu pomáhala slúžka.
Druhý krát sa oženil s učiteľkou talianskeho pôvodu. Manželstvo bolo veľmi divoké, malo krátke trvanie a ukončené bolo rozvodom. Rozvodový sudca počas procesu sám povedal, že s takou ženou sa nedá žiť. Vzťah medzi nimi bol veľmi búrlivý, často sa hádavali nie len doma, ale aj na ulici, kde robili scény, naháňali sa a vzájomne sa vadili pred zrakmi Michalovčanov. Manželka mu vyčítala, že sa otáčal za každou ženou a žil promiskuitne. Pravdou je, že sa stretával s mnohými ľuďmi z umeleckého prostredia a mladými ženami, ktoré mu pózovali ako modely pre maľby, dôkazy o jeho nevere sa však nezachovali. Po rozvode bývalá manželka z pomsty vydala dvojdielny román písaný v maďarčine s názvom Dolorosa Montini, v ktorom na exmanželovi nenechala niť suchú.
Mousson sa stihol oženiť ešte tretí krát v roku 1934 s doktorkou sociológie Klárou Irmanovou, ktorá pôsobila ako učiteľka na gymnáziu. Tretie manželstvo bolo podobne ako to prvé pokojné a šťastné, a narodili sa im dve dievčatá.
Mousson s rodinou spočiatku striedal rôzne podnájmy, kde aj maľoval. Väčší ateliér mal až od roku 1927 v podkroví Roľníckeho domu, ktorý stojí v Michalovciach dodnes. V roku 1931 sa s rodinou presťahoval do vily Hrádok (dnes je tam Hvezdáreň v Michalovciach), ktorú im prenajal veľký maliarov obdivovateľ gróf Alexander Sztáray. Vila na odľahlom kopci kúsok za mestom obklopená romantickým a nádherným parkom a ovocnými sadmi poskytovala skromné ale útulné bývanie. Mousson si ju hneď zamiloval a cítil sa tu nesmierne šťastný. Neskôr si za ušetrené peniaze nechal pristavať k vile ateliér, v ktorom trávil dlhé hodiny maľovaním. Okrem umeleckého talentu bol aj manuálne zručný a vynaliezavý človek, a takmer všetko maliarske náčinie si vyrábal sám!
Mousson bol členom jednoty umelcov, vystavoval na výstavách napríklad v Budapešti, Bratislave, Košiciach, Prešove, Trenčíne, Trnave, Prahe, Ostrave... či už sám, alebo s ostatnými známymi umelcami. V jednote umelcov sa však príliš spoločensky neangažoval, bol skôr samotár. A keďže nežil v umeleckých centrách veľkých miest, ale tak trochu na periférií krajiny, veľké výstavy ho minuli. Takto napríklad cítil veľké sklamanie, keď ho nevybrali medzi 38 maliarmi, ktorí reprezentovali Rakúsko-Uhorsko na výstave v New Yorku. Jedna z teórií tvrdí, že na Zemplíne ostával preto, lebo tu nemal konkurenciu. Inými slovami, radšej bol najlepší maliar široko ďaleko kdesi na kraji monarchie, akoby mal hrať druhú ligu vo veľkom meste ako Košice, Budapešť alebo Bratislava.
Často krát maľoval aj na objednávku alebo pre mestskú samosprávu, ktorá jeho služby využívala, keď bolo treba niečo podarovať nejakému vrcholovému politikovi, ministrovi či inému štátnemu funkcionárovi. Takto jeho obrazy skončili v rukách rôznych významných ľudí, vlastnil ich napríklad prezident Slovenského štátu Jozef Tiso alebo známy medzivojnový politik Milan Hodža.
Moussonov prínos pre kultúrne dedičstvo Slovenska spočíva vo veľkej dokumentačnej hodnote, nakoľko často maľoval výjavy z ulíc a trhov, a zachytával atmosféru miest a dedín, vrátane pestrosti zemplínskych krojov. Svoje námety si nikdy nevyberal dopredu, ale napriek tomu je v nich možné nájsť spoločný menovateľ: námety čerpal z okolia Michaloviec, z nedeľných a sviatočných výjavov, trhov alebo pútí. Do terénu chodil s menšími plátnami a večer sa vracal domov s hotovou štúdiou (skicou), ktorú potom v ateliéri dokončil, pričom pri maľovaní využíval svoju obrazotvornosť. Ako tvrdil, "v skutočnosti je modelom obrazov mozog a nie príroda".
Dobová tlač o ňom napísala napríklad toto: „Mousson je impresionistický žánrista a najradšej maľuje v plenéri výseky zo života a krojového svojrázu Zemplínčanov. Jeho záľubou je maľovanie trhových scenérií, ktoré mu poskytujú bohaté využitie barevných akordov. Mousson maľuje s temperamentnou životnosťou a s radosťou, o čom svedčia rumelky a kraplaky, ktorými charakterizuje typické barvy celého zemplínskeho krojového svojrázu. Mousson zachytil vo svojich obrazoch kus rázovitého slovenského života, krásu zemplínskej prírody, svojráz zemplínskych krojov a bodrého zemplínskeho ľudu, ktorý má tak rád“.
Kniha Slovenské moderné umenie jeho tvorbu charakterizuje takto:
Mousson postupne prekonával na škole získaný akademický realizmus, až sa dopracoval k plenéristickej maľbe založenej na riešení vzťahu farebných škvŕn a svetla. Vytvoril si štýl vyznačujúci sa pestrosťou maliarskych farebných plôšok pri pôsobivom intenzívnom slnečnom svetle, ktoré si osvojil v Nagybányi. Začiatky jeho tvorby sú spojené s krajinomaľbou, skúmal svetelné efekty a atmosférické javy a ich zachytávanie maliarskymi prostriedkami. Od začiatku však viac inklinoval k žánrovým výjavom. Ako stále námety mu poslúžili motívy dedinského a malomestského života, pričom maľoval predovšetkým postavy dedinských žien v krojoch veselých až hýrivých farieb. Maliarovými najobľúbenejšími výjavmi sa stali scény na jarmokoch, poliach a náboženských slávnostiach na otvorených priestranstvách s typickou atmosférou a žiarivým koloritom ľudovej veselice. Stal sa svojráznym predstaviteľom zemplínskej žánrovej maľby a krajinomaľby prvej polovice 20. storočia. Medzi jeho príznačné diela patria žánrové obrazy s témou trhu a trhoviska, ktoré ponúkajú pohľad na figurálny výjav zasadený do malomestského prostredia. Samotný výjav však zostáva na úrovni očami vnímateľných javov, uchvacuje intenzitou farieb a svetelnou hrou valérov.
Pastózne nanášané farby vytvárajú bohatú zmes maliarskych škvŕn, z ktorých sa skladá spontánny, svieži obraz poskytujúci senzuálny zážitok.
Mousson pri práci vychádzal zo zmyslovo vnímateľnej skutočnosti, ktorú prenášal na plátno. Sústreďoval sa na reálne pôsobiace fenomény, ktorých danosti neváhal využiť v prospech maliarskej pôsobivosti obrazu. Snažil sa zachytiť chvíľkovú náladu momentu presiaknutého hlukom, ustavičným pohybom a zmenou života. Nevnikal však do života ľudí, nezaujímal sa o rôzne vrstvy diania v danom prostredí, ale povyberal si podmanivé, maliarsky najhodnotnejšie momenty, ktoré dokázal pretaviť do obrazu farebno-svetelných škvŕn. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch jeho tvorba ostala vo valérovej maľbe s pôvodom v Barbizone a Nagybányi a pôsobí — až na malé výnimky — retrográdne. Raz aplikoval hrubšiu vrstvu farieb a obraz vyznel pastóznejšie a živšie, inokedy pútal pozornosť najmä svojou hýrivou a trblietavou farebnosťou. Ku koncu tvorby v jeho maľbe prevládla rutina a schematickosť, keď iba obmieňal osvedčené motívy. Prínosom jeho tvorby bolo jednak uplatnenie plenéristicko-luministických zásad v maľbe s námetom rázovitej zemplínskej krajiny s jej špecifikami, a jednak snaha zachytiť na plátne svojrázny komplex javu zemplínskeho ľudu, jeho práce, krajiny a okolia.
Maliar často navštevoval v Nižnom Hrušove známu maliarku Annu Lesneayovu. Raz sa od nej vracal domov, pričom v lese narazil na nejakých mládencov, ktorí si tam opekali. Pozvali ho, aby si prisadol. Svietilo prudké slnko, Mousson sa napil vína, na čo nebol zvyknutý, nespravilo sa mu dobre a doma dostal mozgovú príhodu. Od tej chvíle sa jeho život významne zmenil a zo svojej vážnej choroby sa už niekdy nepozviechal. V roku 1944 musela jeho rodina kvôli blížiacemu sa frontu opustiť Michalovce. Vydali sa do Bratislavy, kde sa jeho manželka snažila získať zamestnanie. Chorého manžela presťahovala do Trenčína k synovi Viliamovi. V našom meste v roku 1946 maliar zomrel a je pochovaný na trenčianskom cintoríne. Jeho posledné želanie vrátiť sa na milovaný Hrádok sa tak nikdy nenaplnilo.
Jeho syn Viliam tiež maľoval, stal sa akademickým maliarom, ale slávy svojho otca nedosiahol.
Potomkovia Teodora Moussona stále žijú v Trenčíne.
Tradovalo sa, že Teodor Mousson počas vojny svoje obrazy predával po krčmách za 50 korún, aby sa uživil. Sú to však fámy a s pravdou nemajú nič spoločné. Dnes sa jeho obrazy v aukciách predávajú za desiatky tisíc eur.
Nevisí aj vám doma nejaký Mousson?
ZDROJE: