Zanedbaná a zabudnutá. Už len najstarší obyvatelia malej obce pri Bratislave spomínajú na jej slávu... Ale možno svitá na lepšie časy.
Stavbu Kalvárie v Pajštúne – Borinke inicioval rožňavský biskup Michal Bubnič, rodák z Pajštúna. V roku 1936 oslovil architekta Františka Floriansa, ktorý vypracoval projekt; výdavky na stavbu odhadol na vtedajších 80 tisíc Kčs. Architekt Florians patrí k najvýznamnejším slovenským architektom; tvoril vo funkcionalistickom štýle. Okrem iného v prvej polovici 20. stor. projektoval významné stavby v Bratislave (napr. domov Charitas, internát Svoradov, dokončil kostol na Kalvárii).
Podľa záznamov z Arcibiskupského archívu v Trnave bola stavba Kalvárie v Pajštúne dokončená a posvätená r. 1940. V spodnej časti Kalvárie sa nachádza socha sv. Michala s oltárom, vo vrchnej časti sú stanice krížovej cesty. Po politických zmenách, ktoré nastali po roku 1948, začal priestor Kalvárie pustnúť a upadať. Nezáujem o túto nábožensky i architektonicky veľmi cennú stavbu trval desaťročia aj po roku 1989.
Až v roku 2019 bolo územie Kalvárie občanmi Borinky a pracovníkmi OÚ Borinka pod vedením starostu Miroslava Paulena vyčistené od divoko rastúcich krovín a stromov a začala sa pripravovať celková obnova. Farnosť zadala projekt úpravy priestorov Kalvárie, aby sa na Kalváriu otvoril výhľad z cesty na hrad Pajštún, a tiež dala vyhotoviť chýbajúce tabule zo zastavení krížovej cesty.
Michal Bubnič, rožňavský biskup a mučeník (1877 – 1945)
Rád by som sa ešte pristavil pri tejto málo známej, ale významnej osobnosti, pajštúnskemu rodákovi. Jeho rodný dom ešte donedávna stál pod Kalváriou. A nie je náhoda, že pod Kalváriou vás víta sv. Michal Archanjel a na štíte má heslo „Quis ut Deus?“.
Michal Bubnič sa narodil 22. mája 1877 v Pajštúne pri Bratislave, rod Bubničovcov pochádzal z Chorvátska, odkiaľ v 16. storočí utiekli pred Turkami a usídlili sa na majetkoch grófskej rodiny Károlyovcov.
Už ako deťa bol Michal Bubnič veľmi nadaný a od mala bol presvedčený, že sa stane katolíckym kňazom. Študoval v Šamoríne, na gymnáziu v Bratislave a neskôr v Ostrihome. Kňazom sa stal v Ostrihome v roku 1900, následne pôsobil na viacerých miestach, v Svätom Jure pri Bratislave, Svätom Jáne i v Piešťanoch či Maduniciach, Hlohovci, Topoľčanoch a nakoniec v Rožňave.
V Maduniciach sa kvôli svojmu slovenskému cíteniu dostal ešte počas existencie Rakúsko-Uhorska do rozporov s vyššou maďarskou cirkevnou vrchnosťou i úradmi. Angažoval sa v národnebuditeľskej práci, viedol spevácke i folklórne spolky a takisto nechal postaviť pomník národnému buditeľovi Jánovi Hollému. Počas I. svetovej vojny podporoval rodiny, ktorých živitelia museli narukovať, alebo na fronte padli a už v roku 1915 zorganizoval v Maduniciach pobočku Červeného kríža. Pri rozpade monarchie v roku 1918 preukázal nesmiernu odvahu, keď zabránil svojou autoritou rabovaniu a prejavom etnického násilia v Maduniciach.
Dňa 30. októbra 1925 Vatikán vymenoval Michala Bubniča za apoštolského administrátora Rožňavy. Pražská vláda proti Bubničovmu menovaniu do Rožňavy ostro protestovala a nikdy ho neuznala ako diecézneho biskupa. Vo funkcii apoštolského administrátora pôsobil Michal Bubnič v Rožňave v období rokov 1925 – 1938. Ako biskupské heslo si zvolil slová „Quis ut Deus?“ – „Kto je ako Boh?“, ktoré vyjadrovali jeho veľkú úctu k sv. Michalovi Archanjelovi.
V Rožňave Michal Bubnič zaviedol slovenské bohoslužby, v meste, kde žilo množstvo Maďarov zaviedol aj slovenské školy.Dal do poriadku aj biskupské sídlo, zháňal nové peniaze na opravu kostolov, peniaze pre rozvoj katolíckeho školstva, podporoval finančne rôzne katolícke aktivity i spolky. Podobne ako v Maduniciach a v Topoľčanoch, aj v chudobnej Rožňavskej diecéze kládol dôraz na podporu chudobných. Svojím prístupom sa mu dokonca podarilo výrazne oslabiť činnosť bunky Komunistickej strany, ktorá bola v Rožňave, podobne ako v Krompachoch nesmierne silná. Biskup Michal Bubnič totiž neváhal finančne pomáhať aj chudobným robotníkom, ktorí sa hlásili ku Komunistickej strane a mnohých z nich priviedol späť ku viere.
Po Viedenskej arbitráži z 2. novembra 1938 sa mesto Rožňava a značná časť Rožňavskej diecézy ocitli v Maďarsku. Keď pápež Pius XII. bulou Dioecesium fines z 19. júla 1939 potvrdil nové cirkevné hranice ako dôsledok Viedenskej arbitráže, biskup Bubnič sa stal definitívne sídelným rožňavským biskupom.
Biskup Michal Bubnič sa vždy zastával záujmov menšiny. Podľa svedkov často hovorieval: „Vždy som na strane slabších.“ Ako v bývalej republike bránil záujmy maďarskej a nemeckej národnostnej menšiny, v Maďarsku celou svojou autoritou obhajoval práva slovenskej menšiny. Na najvyšších miestach vymohol povolenie na účinkovanie Združenia katolíckej mládeže, zaslúžil sa o vytvorenie Spolku sv. Vojtecha pre Slovákov v Maďarsku (1941).
Dňa 9. januára 1945 sa jeho biskupské sídlo v Rožňave stalo terčom útoku partizánov. Štvorčlenná skupina partizánov v noci vyvliekla bezbranného biskupa Bubniča spolu s jeho generálnym vikárom dr. Róbertom Pobožným do pivnice a oznámili im, aby sa pripravili na smrť. Biskupa a jeho vikára mučili približne hodinu, psychicky ich týrali na zime, nakoniec ich však poslali domov. Starý biskup sa však už z mučenia a nervového otrasu nikdy nespamätal, zomrel 22. februára 1945 v rožňavskej nemocnici. Pohreb sa konal 26. februára 1945, jeho ostatky boli dočasne uložené do krypty katedrálneho kostola v Rožňave.
V máji 1947 ostatky biskupa Michala Bubniča previezli do rodnej obce Pajštún (Borinka), kde ich uložili v kaplnke vedľa kostola Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Zdroj:
https://blog.sme.sk/lisinovic/cestovanie/putovanie-po-slovenskych-kalvariach-78-borinka
https://borinka.fara.sk/historia/kalvaria-v-borinke/
https://christianitas.sk/michal-bubnic-roznavsky-biskup-a-mucenik-1877-1945/
https://www.burv.sk/pastiersky-list-mons-stanislava-stolarika-na-7-nedelua-pri-prilezitosti-75-vyrocia-umrtia-roznavskeho-biskupa-mons-michala-bubnica-a37-51