Považany
Názov obce je doložený zo 17. Novembra roku 1960 ako Nové Mošovce, kedy sa pôvodne samostatné obce Svätý Kríž nad Váhom, Mošovce a Vieska nad Váhom ako Nové Mošovce zlúčili. Z roku 1961 je doložený už terajší názov obce Považany.
Obec leží v severnej časti považského výbežku Podunajskej nížiny na nive medzi Váhom a Dudváhom. Obec je na pravom brehu Váhu. Podunajská nížina mala dlhý geologický vývoj. Odlesnený chotár tvoria mladšie treťohorné usadeniny pokryté riečnymi uloženinami. Hlavnými usadeninami sú piesky, íly, zlepence a vápence.
Pôda je premenená na úrodné polia a patrí k najúradnejším vôbec. Je zaradená do kukurično-pšeničného a kukurično-jačmenného poľnohospodárskeho výrobného typu. Prevláda tu celkove teplomilná kvetena. Pôvodné živočíšstvo vystriedala stepná fauna. Z užitočného vtáctva tu žije: sýkorka, ďateľ, žlna, pustovka, stehlík, sojka, rybárik, dudok, divé kačice a iné. Z plazov tu vídať užovku a jaštericu, z obojživelníkov skokana, ropuchu a rosničku. Z hmyzu sa tu vyskytuje roháč, svrčok, kobylka lúčna, vážska, pásavka zemiaková, chrúst, z motýľov sú to okáne hruškové, vidlochvosty a iné.
Erb obce je modrý štít predelený dvoma zlatými niťami, pospájanými zlatými šikmými priečkami, z hornej vyrastajúci zlatý obrys poloblúkovej brány so zatvoreným ľavým krídlom, hore so zlatým krížom. Po jej bokoch vyrastajú dve strieborné odklonené polovičné listnaté ratolesti, v dolnej polovici štítu strieborný položený obrátený a prevrátený lemeš, sprevádzaný dolu a po bokoch jednou zlatou striebrostredou ružičkou.
Mossowcz (1263) - Mossowcze (1773) - Mošovce nad Váhom (1927) - Mošovce
Najstarší záznam o Mošovciach je v listine Bélu IV. z 18. marca 1263, ktorou udeľuje kláštoru na Panónskom vrchu výmenou za svoje majetky pri Köszegu Nové Mesto nad Váhom a majetky na okolí. Pri vymedzení tohto majetku sa uvádza, že hraničí popri Váhu s obcou Mošovce, v miestach, kde je háj Lusuch a cesta, ktorá vedie až k nejakej hruške a odtiaľ k čachtickým viniciam. Obec patrila viacerým zemanom. V roku 1715 mala 6 poddanských a 13 želiarskych domácností, v roku 1753 tu žilo 28 rodín. V roku 1787 tu bolo 38 domov a 263 obyvateľov. V roku 1828 vzrástol počet domov na 76 a počet obyvateľov na 528. Zaoberali sa roľníctvom, mlynárstvom, košikárstvom, čipkárstvom a výšivkárstvom. Výrobky aj predávali. V 19. storočí pracovali na Váhu 3 mlyny. Po roku 1918 sa zamestnanie obyvateľov nezmenilo. V rokoch 1944-1953 pracovali na stavbe hydrocentrály.
Kereztur (1297) - Swaty Kriss (1773) - Svätý Kríž nad Váhom (1927) - Kríž nad Váhom
Podľa povesti obec Sv. Kríž založili Konštantín a Metod, keď sa vracali so svojím sprievodom z Velehradu do Nitry. Nachádza sa na pravom behu Váhu v blízkosti Nového Mesta nad Váhom, patrila do Nitrianskej stolice. Vznik lokality sa datuje do 12. storočia. Prvá písomná zmienka sa nachádza v listine datovanej 6. októbra 1297. V nej nitrianska kapitula potvrdila, že Mikuláš, syn Jakuba, zemana zo Svätého Kríža (Kereztwr), odpredal za 64 mariek usadlosť Svätý Kríž so všetkými úžitkami a príslušenstvom a odovzdal do trvalej držby svokrovi Athlykovi, synovi Othu, jeho dedičom a ich nástupcom. Starý názov Kereztwr sa nachádza v listine z roku 1357 a aj v portálnom súpise z roku 1452. Vtedajší kostol postavili v polovici 13. storočia pravdepodobne nemeckí križiaci, ktorí dostali donáciu na Veľké Kostoľany, Žlkovce a Zelenice. Fara odvádzala roku 1332 pápežský desiatok. Patrocinium kostola bolo Povýšenie sv. kríža. Farárom v rokoch 1332 až 1337 bol Aegidius. Podľa portálneho súpisu z roku 1533 patril Svätý Kríž zemanom Svätokrížskym. Podľa cirkevnej vizitácie z roku 1560 zemepánom lokality bol Szentpéteri. V tom čase bol kostol a pri ňom sa nachádzajúci cintorín v dezolátnom stave. V roku 1598 bolo v dedine deväť zemianskych domov, v roku 1600 osem, 1601 desať a v roku 1603 šesť domov. V roku 1715 mala sedem želiarskych domácností a v roku 1753 dvadsaťsedem rodín. V roku 1787 tu bolo 38 domov a 319 obyvateľov. V roku 1828 vzrástol počet domov na 54 a počet obyvateľov na 380. Okrem poľnohospodárstva sa zaoberali košikárstvom. Za I. ČSR bola poľnohospodárskou obcou. V roku 1923 bola založená mestská organizácia Komunistická strana Československa, ktorá viedla štrajky poľnohospodárskych robotníkov.
Weyzka (1368) - Vieska
Obec sa spomína v roku 1368. Patrila ku kráľovským majetkom, neskôr panstvu Tematín, potom viacerým zemanom. Ako aj v ostatných obciach i vo Vieske narobil Váh často mnoho škôd. Najväčšej povodni v roku 1813 padlo za obeť viacero domov. V roku 1753 tu žilo 17 poddanských rodín, v roku 1787 mala 12 domov a 110 obyvateľov, v roku 1828 poklesol počet domov na 10 a znížil sa aj počet obyvateľov na 67. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Na Váhu do roku 1904 pracovali 3 mlyny.
Miestny kronikár uvádza, že už od roku 1700 možno hovoriť o rímsko - katolíckej ľudovej škole vo Svätom Kríži. Chodili do nej i deti z Mošoviec a Viesky. V Mošovciach bola škola od roku 1896, vo Vieske r. 1930. Spoločná škola bola postavená v roku 1961. V roku 1973 bola postavená nová škola s telocvičňou, odbornými učebňami a školskou jedálňou. V roku 1947 bola v obci zriadená materská škola, vtedy detská opatrovňa.
Postupne, ako na naše územie prenikali osvietenské myšlienky, začali aj tu vznikať prvé spolky. Veľkej obľube sa tešili ochotnícke krúžky, telovýchovné, športové a turistické krúžky. Vo všetkých troch našich obciach pracovali hasičské krúžky, ktoré okrem prevencie požiarov sa venovali nácviku divadelných hier, s ktorými vystupovali v obci i v susedných dedinách. Korene ochotníckeho divadla v Považanoch siahajú do roku 1922 a s menšími prestávkami trvá táto tradícia dodnes. Obľúbené boli najmä hry Ferka Urbánka. Bohatú tradíciu v obci má šport. Z kroník sa dozvedáme, že už v roku 1935 bola aktívna organizácia Orol i Sokol a mládež všetkých troch obcí organizovala rôzne športové podujatia. V roku 1952 bolo v časti Kríž vybudované futbalové ihrisko. V roku 1961, keď sa už obec nazýva Považany, vzniká telovýchovná jednota Družstevník. V 60-tych rokoch sa začalo rozvíjať aj hokejové družstvo. Je to však najmä futbal, ktorý spája mladých i starších. K najvýznamnejším ľudovým zvykom patrili fašiangové sprievody masiek spojené s pochovávaním basy. Tieto sa s malými prestávkami konajú dodnes.
Katolícky kostol Povýšenia sv. Kríža
Jedná sa o jednoloďovú empírovú stavbu s polkruhovým ukončením presbytéria a predstavanou vežou.. Bol postavený v roku 1830 na mieste starého kostola z roku 1297. Zariadenie kostola pochádza z doby jeho výstavby. Nachádzaj sa tu výmaľba od F. Baslera z roku 1859. Nástenné maľby doplnili r. 1943 F. Pap a E. Petrikovič z Piešťan. Fasády kostola sú členené segmentovo ukončenými oknami s profilovanými šambránami s klenákmi a čabrakami, priečelie je dekorované pilastrami. Veža je členená kordónovými rímsami a slepými arkádami, ukončená je ochodzou a atypickou barokovou helmicou. Nad portálom je umiestnené termálne okno a erb Alexandra Rudnaya, ktorý dal kostol postaviť na pamiatku svojej matky, ktorá je tu pochovaná spolu s asi 21 príbuznými z rodiny Rudnayovcov. Krypta má rozmery 3x4m a naposledy sa do nej pochovávalo v roku 1880.
Alexander Rudnay (* 4.10.1760, Kríž nad Váhom – † 13.9.1831, Ostrihom)
„Slovák som, a keď by som sedel aj na prestole sv. Petra apoštola – Slovák zostanem.“
Pochádzal z prastarého rodu zemanov, ktorého korene siahali až do veľkomoravského obdobia. Narodil sa ako tretie dieťa stoličného úradníka Andreja Rudnaya de Rudnó et Divékujfalu a Anny, rod. Döryovej de Podhragy et Kocsócz. Študoval na gymnáziu v Nitre, na Emerikáne v Bratislave, filozofiu v Trnave, teológiu v Budíne a v generálnom seminári v Bratislave.
Kňazskú vysviacku prijal 12. októbra 1783 v Trnave, a začiatkom apríla 1784 bol promovaný za doktora teológie. V novembri 1785 nastúpil za kaplána do Častej. Neskôr pôsobil v Hronskom Beňadiku, v Trnave a v Krušovciach. V roku 1805 sa stal ostrihomským kanonikom. V r.1806 rektorom kňazského seminára v Trnave a profesorom teológie, r. 1808 titulárny biskup, ostrihomský generálny vikár, miestodržiteľský radca. V roku 1816 bol ustanovený za sedmohradského biskupa so sídlom v Alba Iulii.
V čase veľkého hladu v r. 1818 bez rozdielu náboženskej alebo národnostnej príslušnosti rozdával najprv vlastné a potom aj zakúpené obilie, čím zachránil tisíce ľudí pred istou smrťou.
V decembri roku 1819 dostal Alexander Rudnay pápežskú bulu o svojom menovaní za ostrihomského arcibiskupa a prímasa. Na žiadosť panovníka v roku 1820 presťahoval svoje sídlo, spolu s kapitulou z Trnavy do Ostrihomu a v roku 1822 začal budovať ostrihomskú katedrálu. Sám na jej stavbu prispel 800 tis. forintami.
V roku 1822 zvolal do Bratislavy celouhorskú synodu, ktorá mala riešiť dôsledky jozefínskej cirkevnej politiky. Jej uznesenia však absolutistická vláda nedovolila vyhlásiť. Realizovali sa uznesenia o vydaní Biblie v národných jazykoch - slovenský preklad Biblie s jeho podporou zrealizoval v rokoch 1829 a 1832 Juraj Palkovič.
Bol členom Panskej tabule, tajomník kráľovskej kancelárie a člen Tajnej rady. Bol stúpencom viedenského dvora a podporoval rozvoj kultúry Slovákov. V roku 1826 ho pápež Lev XII. vymenoval za kardinála In Pectore a 15. decembra 1828 bolo menovanie zverejnené. Z tej doby pochádza aj jeho výrok „Slovák som, a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem“ („Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus ero“).
Alexander Rudnay bol jedným z tých príslušníkov vysokej cirkevnej hierarchie šľachtického pôvodu, ktorí sa uvedomele hlásili k slovenskej národnej príslušnosti. Bol to osvietenský vzdelanec, cirkevný a národný dejateľ, člen a mecenáš Slovenského učeného tovarišstva, založeného r. 1792 Antonom Bernolákom v Trnave, podporovateľ bernolákovcov a slovenského národného hnutia.
Augustína Kholová - včelárka Gusta (* 31.7.1882, Svätý Kríž nad Váhom – † 21.01.1938, Čachtice)
Augustína Kholová rod. Zelenayová nazývaná „Včelárka Gusta“, ktorá bola prvou ženou na Slovensku, ktorá sa zamýšľala nad širším využitím nutričných vlastností medu. Bola autorkou nových receptov na prípravu koláčov, lahôdok, medového chleba, medovníkov, medového vína, likérov. Sedem rokov usporiadala desiatky kurzov medového pečiva po celom Slovensku. V roku 1931 jej v Bratislave vyšla kniha s názvom „Med a jeho zúžitkovanie v domácnosti“, v roku 1937 jej udelili významné včelárske vyznamenanie na Slovensku- Zlatú medailu.
Walter Fischer
V knihe Trhlina od Jozefa Kariku je spomenutý Walter Fischer, ktorý sa narodil 4.2.1893 a mal trvalé bydlisko v Považanoch. Jeho príbeh sa odohral v roku 1939. V Baťovanoch (od roku 1949 Partizánske) pracoval v Baťových závodoch. V meste sa zdržiaval iba od pondelka do soboty a na nedeľu chodieval za ženou a deťmi do Považan. Ťažko povedať, prečo v nedeľu 24. januára 1939 za ženou nešiel, možno sa s ňou týždeň predtým pohádal. To už sa dnes asi nedozvieme. Namiesto toho ako povedal kolegom v práci sa šiel „poprechádzať do hôr“, údajne chcel navštíviť Čierny hrad, zrúcaninu s krásnym výhľadom do okolia, ktorá leží necelé tri kilometre severozápadne od obce Zlatno.
Zvláštny zámer - cesta z Baťovan na Čierny hrad je dlhá asi 23 kilometrov. Waltera Fischera teda v nedeľu čakala púť takmer päťdesiat kilometrov. Z toho takmer 30 kilometrov lesom cez hrebeň Tríbeča, na ktorom muselo byť vo februári určite viac ako meter snehu. Dobové články to nijako nekomentovali, ale pravdepodobne nešlo o nič viac než o to, že Fischer nemal presnú predstavu o dĺžke cesty, ktorú si naplánoval.
Keď sa 25. januára ráno a ani v nasledujúcich dňoch do práce nedostavil, vedenie továrne si s tým veľké starosti nerobilo – napokon Tomáš Baťa presunul časť výroby na Slovensko práve preto, že tu bol dostatok pracovnej sily. Najalo iného robotníka, ktorý prevzal jeho prácu a možno sa aj ubytoval na jeho mieste na ubytovni. Rozhodne nezisťovalo, kam a prečo sa Walter Fischer podel. Pravdepodobne nebol zďaleka jediným pracovníkom Baťových závodov, ktorý si svoju prácu tu rozmyslel a bez veľkého rozlúčenia z továrne odišiel.
O osud zmiznutého robotníka sa začala zaujímať až jeho žena, ale až o štyri týždne neskôr. Pretože kvôli deťom sama nemohla zo svojho bydliska prísť, poverila úlohou zistiť, čo sa s jej manželom stalo, svojho švagra. Ten prišiel do Baťovian, kde mu vedenie továrne oznámilo, že Walter Fischer bol pre neospravedlnené absencie prepustený. Potom navštívil ubytovňu, kde v rozhovoroch s bývalými kolegami pohrešovaného zistil základné okolnosti jeho zmiznutia. Ani spolupracovníci pána Fischera si, ako vidno, s jeho neprítomnosťou veľkú hlavu nerobili, ale aspoň si spomenuli na to, že plánoval nedeľný výlet na Čierny hrad.
Švagor Waltera Fischera následne navštívil miestnu policajnú stanicu, kde požiadal o pátranie po zmiznutom bratovi. Prístup úradov bol tentoraz ešte ľahostajnejší ako inokedy. Celé pátranie po pohrešovanom sa zjavne obmedzilo iba na rozoslanie jeho popisu – hoci ťažko povedať, čo mohli policajti podniknúť viac, keď sa k pátraniu dostali až po takmer mesiaci.
8. mája toho roku bol totiž Walter Fischer nájdený. Živý, ale vo veľmi zlom stave, prakticky v bezvedomí, s ťažkými popáleninami na tvári aj na zvyšku tela, bol objavený na poli neďaleko mesta Zlaté Moravce, asi 35 kilometrov od Partizánskeho. Keď ho v Zlatých Moravciach ošetrili, privolaný policajt v ňom rozpoznal hľadanú osobu. Pretože jeho stav bol vážny, krátko nato ho previezli do nemocnice v Partizánskom. Zaujímavé je, že hoci už nebol zamestnancom Baťových závodov, firma sa postarala o jeho ošetrenie aj ďalšiu liečbu. Rovnako informovala jeho ženu a (pravdepodobne) aj novinára v miestnom „Hlasateli“, ktorý na konci mája uverejnil rozsiahly článok „Pohrešovaný robotník nájdený“, kde sa okrem okolností prípadu nezabudol zmieniť o tom, ako sa Tomáš Baťa stará o svojich robotníkov. Bez tohto článku by sme dnes o príbehu Waltera Fischera pravdepodobne nevedeli vôbec nič.
Robotník Fischer bol pravdepodobne v ťažkom šoku, keď ho previezli do nemocnice v Partizánskom. Nevieme síce, čo počas troch a pol mesiaca, keď bol pohrešovaný, zažil, ani kde sa v tom čase zdržiaval, na jeho psychike to však zanechalo nesmazateľné stopy. Nikdy sa už nezorientoval, so svojím okolím prakticky nekomunikoval. Po niekoľkých týždňoch v Partizánskom ho previedli do ústavu pre duševne chorých v Žiline. Spolu s dokumentmi tohto ústavu sa na konci vojny stráca aj jeho stopa – pravdepodobne bol, rovnako ako rodina, po roku 1945 odsunutý do Nemecka.