Mária Urbasiówna-Holoubková (3.4.1898 Cieszyn, Poľsko - 24.5. 2004 Trenčín)
Prvá slovenská profesionálna fotografka a majiteľka fotoateliéru na svojich obrázkoch zachytávala, ako sa menil Trenčin. Fotografovala prezidentov aj zlodejov a stála pri začiatkoch slovenskej kinematografie. Táto výnimočná žena mala svoj fotoateliér na Farskej ulici aj na Mierovom námesti č. 6 v Trenčíne.
Ženy sa na začiatku 20. storočia venovali vedeniu domácnosti a starali sa o deti, nanajvýš pomáhali manželovi v jeho obchode. Vydatá alebo slobodná žena, ktorá pracovala ako samostatná živnostníčka, bola veľkou výnimkou. Jednou z nich bola Holoubková. Začínala ako fotografka - samouk. Najskôr sa venovala národopisným témam, postupne pribúdali panorámy miest, obcí, krajiny, zábery na hrady.
Pochádzala z Poľska, ale väčšinu života strávila na Slovensku, najmä v Trenčíne. Ako sama hovorila, pôvodom bola síce Poľka, ale srdcom Slovenka. Narodila sa na predmestí Cieszyna v rodine panského hospodárskeho správcu do mnohopočetnej rodiny. Otec spravoval majetok brata cisára Františka Jozefa I. Na neho sa p. Márií viaže aj najstaršia spomienka z detstva - keď mala päť rokov, cisár pricestoval do Cieszyna na návštevu, a spolu so zástupom ostatných ľudí ho vítala aj malá Mária. František Jozef ju pochválil, že má najkrajší venček z kvetov. Ona sa celá naradostená rozbehla domov popýšiť sa rodičom, čo jej cisár povedal. Otec jej však odvetil, že to cisár hovorí všetkým dievčatám, za čo sa na otca nahnevala a dlho trvalo, než mu odpustila.
Za svoj život sa naučila okrem rodnej poľštiny a slovenčiny hovoriť aj francúzsky, nemecky a rusky. Po roku 1918 sa s matkou a bratom usadila v Trenčianskych Tepliciach. Holoubková mala na dobu, v ktorej žila, netradičnú záľubu. Cez brata a jeho kamaráta fotografa a režiséra Cyrila Kašpara z Litovle sa zaujímala o fotografovanie. Vďaka svojmu talentu v roku 1919 získala licenciu na vedenie vlastného fotoateliéru a výrobu pohľadníc.
Záujemcov o fotografie bolo mnoho. Trenčianske Teplice ako vychýrené kúpeľné mesto navštevovali známe osobnosti, ale aj štátni predstavitelia, keďže sa tu nachádzalo vládne rekreačné zariadenie.
Takto sa spoznala s rodinou kúpeľného lekára Antonína Čapka (otec spisovateľov Karla a Josefa Čapkovcov), politikom Vavrom Šrobárom aj prezidentomn Tomášom Garrigom Masarykom. S Čapkovcami mala veľmi dobré vzťahy a pro stredníctvom nich získala objednávky od zaujímavých osobností. Mladého Karla Čapka tiež učila fotografovať, a bol to práve on, kto sprostredkoval jej stretnutie s prezidentom T. G. Masarykom. Skamarátila sa aj s jeho dcérou Alicou Masarykovou. Alica dokonca pozvala svoju kamarátku do letného prezidentského sídla v Topoľčiankach. Tu zhotovila Holoubková slávne fotografie T. G. Masaryka. Na jednej prezident sedí na koni pred kaštieľom a na druhej stojí pri jeho obľúbenom vysokom smreku. Z fotografie, kde sedí na koni pred topoľčianskym zámkom, si dal zhotoviť 100 kusov kópií na zamatovom fotografickom papieri a podpísané ich rozdával známym.
Vzťah Holoubkovej k bratovmu kamarátovi Cyrilovi Kašparovi sa postupne menil. Z obchodných partnerov sa stali životní partneri. V roku 1921 sa presťahovali do Trenčína, na Farskú ulicu vedľa farských schodov (teraz Centrum rozvoja mesta). Na poschodí bol ateliér FOTO TATRA, prízemí filmovacia spoločnosť TATRAFILM TRENČĺN. V spolupráci s Kašparom sa Holoubková venovala aj filmu (najmä dokumentom a reportážam) a vďaka im dvom sa Trenčín stal kolískou slovenskej kinematografie.
V spoločnosti TATRAFILM vzniklo okolo 40 filmov s českými, slovenskými a moravskými titulkami. K najlepším snímkam patrí etnografický film Valašský roh z roku 1925 o múzeu v prírode v Rožnove pod Radhoštém. Jedinečný filmový portrét básnika P. O. Hviezdoslava z roku 1921 natočili iba niekoľko dní pred jeho smrťou 8. novembra 1921. Z ďalších treba spomenúť aspoň filmy Pán prezident (o T. G. Masarykovi), Od Tatier k Dunaju a Gobelínová škola. Ročne do kín spoločnosť TATRAFILM uvádzala priemerne dva hrané filmy!
Čoskoro prišlo veľké sklamanie, rozchod s Kašparom. Cyril Kašpar odišiel do Olomouca a venoval sa reklamným filmom. Holoubková sa po roku 1928 venovala už iba fotografii. Neskôr sa zoznámila s českým akademickým maliarom Josefom Holoubkom, ktorému sa zapáčil Trenčín, ale aj mladá fotografka. Po sobáši v roku 1932 premenovala svoju firmu na FOTO HOLOUBKOVÁ.
Ako vlastne vyzerala jej každodenná práca? Tvorba Holoubkovej bola široká, okrem toho bola pracovitá a vynaliezavá. Fotografovala v ateliéri (vojaci, mladomanželia, deti, maturitné fotky), ale zaznamenávala aj premeny mesta, rozličné návštevy a slávnosti. Zachytila napríklad prezidenta T. G. Masaryka pri príchode na stanicu. Podobne zvečnila Eduarda Beneša s manželkou, Jozefa Tisa aj komunistu Klementa Gottwalda, portrétovala tiež A. Hlinku či generála Goliana. Vypomáhala aj polícií a fotografovala zadržaných zlodejov.
Okrem fotografií vyrábala vlastné fotopohľadnice z Trenčina a okolia, tzv „dopisnice“. Boli to prvé pohľadnice vyrábané fotografickou cestou, nie tlačené ako dovtedy. Pracovala výlučne so sklenými platňami negatívov, ktoré sú dnes cenným zbierkovým fondom a majetkom Trenčianskeho múzea. Sú na nich postavy v ľudovom odeve, krásy prírody, mestá, hrady aj kúpele. Spočiatku bola každá pohľadnica originálnou fotografiou. Neskôr sa rozmnožovali fotografovaním alebo tlačiarenskou technikou. Pohľadnice upravovala retušovaním aj kolorovaním, čiže ručne vyfarbovala čierno-biele snímky. Rada pri tom experimentovala.
Našťastie sa toto, doslova krehké svedectvo usilovnej práce, zachovalo pre ďalšie generácie, z viac ako 800 kusov (z rokov 1921-1950) je i dnes čo objavovať - starý Trenčín, kúpele Trenčianske Teplice, hrady Považia, Bratislavu, Trnavu, Kremnicu, Banskú Štiavnicu, Ružomberok, Vysoké Tatry, ďaleký Užhorod, ale i moravský Brumov, Štramberk, Rožnov pod Radhoštem, Luhačovice, Olomouc... Nebolo kúta Slovenska, ktoré by nenavštívila so svojím objemným aparátom na sklenené dosky s rozmermi 18 x 24 cm. Neskôr fotografovala na kinofilm ľahkou Leicou a naposledy Rolleiflexom.
Výroba pohľadníc bola náročná. Najprv sa vyvolali obrázky, ktoré sa vyprali vo veľkej vani, pričom si vývojky vyrábala sama. Vyvolané obrázky sa sušili na regáloch, vyschnuté sa triedili a do lisu dávali podľa tematiky. Hotové pohľadnice sa posielali do pobočiek fotoateliéru a odtiaľ do obchodov po celom Slovensku. V Holoubkovej ateliéri denne vzniklo 1 000 kusov pohľadníc.
Pani Mária na svoje podnikanie spomínala takto: "Mala som nos na podnikanie. Ľudia ma za to obdivovali, lebo v tých časoch bola žena-podnikateľka zvláštnosťou. Podnikali len muži."
V roku 1936 sa manželia Holoubkovci aj s firmou presťahovali na Mierové námestie vedľa bývalej Slovenskej sporiteľne. Na prízemí bol známy Cellerov ateliér, ktorý navštevovali viaceré osobnosti mesta, napr. spisovateľ Jozef Branecký, maliar Hugo Gross (priateľ Josefa Holoubka), impresionistický maliar Teodor Mousson a majiteľ mäsiarstva Rudolf Schaner. Manželia Holoubkovci viedli bohatý spoločenský život. Vlastné deti nemali, ale keď zomrela sestra Márie Holoubkovej, vzali si do opatery jej malú dcérku. Vychovali ju, dali jej vzdelanie. Dievčatko neskôr pomáhalo fotografke v ateliéri.
Holoubková bola členkou ženského spolku Živena a telovýchovného spolku Sokol. V decembri 1933 stála pri zrode Jednoty slovanských žien v Trenčíne, patrí k zakladajúcim členkám Zväzu žien, po roku 1945 pracovala v Rade mestského národného výboru Trenčín spoločne s dobrou kamarátkou - matkou Alexandra Dubčeka - vo viacerých funkciách. Sprevádzala manžela na študijných maliarskych cestách po Slovensku a pripravovala jeho výstavy. Táto vzdelaná, svojrázna dáma bola známa svedomitou každodennou prácou. Okrem vlastnej firmy vlastnila a riadila dokonca aj svoje auto.
V roku 1955 jej ateliér znárodnili a odobrali jej živnostenské oprávnenie. Po tomto zásahu komunistickej strany sa Holoubkovci presťahovali do domu č. 33 na Mierovom námestí, kde sa dnes nachádza pamätná tabuľa venovaná Josefovi Holoubkovi. Po smrti manžela v roku 1967 tu pani Holoubková žila sama až do vysokého veku naozaj skromne, pretože dostávala nízky dôchodok. Svojho manžela prežila o 37 rokov.
Ak chcela ísť pozrieť rodinu do Poľska, vždy musela dačo predať do Trenčianskeho múzea. K množstvu topograficky vzácnych sklených negatívov, ktoré boli v roku 1955 predisponované z archívu mestského úradu, tak pribúdali fotoaparáty, obrovský fotografický zväčšovák, šaty, klobúky, kabelky. Vo svojej vlasti, Poľsku, bola naposledy, keď mala deväťdesiatpäť rokov.
Posledné roky strávila v Dome opatrovateľskej služby v Trenčíne. Ocenenie jej tvorby prišlo až ku koncu jej dlhého života. Pri príležitosti jej 90. a 100. narodenín sa konali výstavy. Mária Holoubková sa ako jedna z mála mohla pochváliť, že žila počas troch storočí. Jej srdce navždy dotĺklo 24. mája 2004 v úctihodnom veku veku 106 rokov ako najstaršej obyvateľke Slovenska.
--------------------------------------------------------------------------------------------------
N 48° 53.X′ E 18° 03.Y′
--------------------------------------------------------------------------------------------------
Zdroj: Prechádzky Trenčínom - Príbehy z Mierového námestia (Zuzana Novodvorská) a internet