Miloš Alexander Bazovský
"Bazovského dielo je národným spevom, zasnenou ľudovou baladou, ktorá vychádza zo slovenského života a tlmočí ducha slovenskej zeme, z ktorej umelec vyšiel... "
(Ľudovít Medvecký v denníku Smer 8.6.1973)
Životopis
Narodenie
Narodil sa 11. januára 1899 v Turanoch nad Váhom (dnešné mesto Turany) do rodiny učiteľa, redaktora a prekladateľa Kolomana Bazovského. Mal troch súrodencov – Oľgu, Ivana a Vladimíra.
Rodný dom v Turanoch
Bazovský so súrodencami
Štúdium
V roku 1909 začína študovať na maďarskom štátnom gymnáziu v Budapešti, odkiaľ ho o 10 rokov neskôr prijímajú na Štátnu obchodnú školu v Dolnom Kubíne a o ďalšie 3 roky už zmaturoval. Potom sa hlási na Akadémiu výtvarných umení v Prahe, na ktorú študuje v prípravke profesora Josefa Loukotu. V roku 1921, počas štúdia na AVU v Prahe študuje aj vo Viedni na súkromnej maliarskej škole u profesora Aloisa Deluga. AVU absolvuje v roku 1924, a vracia sa späť do Turian, kde si na poschodí miestneho hostinca zriaďuje svoj prvý ateliér. Kreslí a maľuje najmä okolitú krajinu, obzvlášť rád maľuje Oravu, Terchovú a Zázrivú.
O štyri roky neskôr, v roku 1928, otvára v Ľubochni svoju prvú výstavu – pastely s vidieckou tematikou. Bohužiaľ, nemajú očakávaný komerčný úspech.
Zahraničné cesty
V roku 1929 prichádza za Bazovským do Turian jeho bývalý spolužiak Janko Alexy, aby ho nadchol pre maľovanie na hornom Liptove a iné zahraničné scenérie. Nakoniec sa len Bazovský spolu so Zoltánom Palugyayom vydávajú na študijnú cestu do Francúzska, Švajčiarska a Nemecka. V Paríži ho zaujme vtedajšia francúzska moderna, diela Paula Gauguina a staré egyptské umenie. V umeleckej škole Grand Chaumière navštevuje kurz kreslenia aktu.
Bazovský v Paríži
Na jeseň rovnakého roku už aj s Alexym podnikajú pravidelné potulky po strednom a severnom Slovensku (najmä Liptov a Orava). Práve na týchto cestách sa začína Bazovského intenzívne zobrazovanie témy Slovenska.
Bazovský v maľbe a kresbe rieši problémy zjednodušovania a rozkúskovania (fragmentizácie) reality. Používané farby sú značne redukované do tmavomodrých, tmavozelených, sivých alebo zemitých tónov, čomu prislúcha baladický tón. Sám o tom hovorí:
„Obraz mi je vystihnutím pravdy. Všetko čo tu vidíte to je do farieb a tvarov prenesená slovenská skutočnosť. Pot sedliackej roboty, neutešenosť neprebudených duší, jesenné nálady našich vrchov a smútky našich osudov... hľadám vo svojich obrazoch dušu motívu, jeho interiér, nie povrch."
Výtvarné prostredie
Roku 1931 sa sťahuje do nového ateliéru, tentokrát v Martine v priestoroch obytných domov Tatra banky, a hneď v susednom ateliéri sa usadí Janko Alexy. S ním ešte stále podniká spoločné výpravy – v tomto čase do Heľpy a Detvy, o rok neskôr aj do Poľska.
V kresbách i olejomaľbách ustupuje statickosť a symetria, začína prevládať dynamická kompozícia. Baladicko-pochmúrnym podtónom svojich diel dáva dôraznejší farebný, tvarový a predovšetkým kompozičný akcent.
Bazovský vo svojom ateliéri
Po dokončení stavby Slovenského národného múzea v rokoch 1932-1933 sa následne otvára Národná galéria slovenská, ktorá vystavuje aj Bazovského obrazy, spolu s dielami Martina Benku a sochárov Vojtecha Ihriského a Ladislava Majerského.
V roku 1935 sa stáva členom Združenia slovenských umelcov, ale stále samostatne vystavuje v Prahe (vo výstavnej sieni Elán). Jediným ďalším spolkom, ktorého sa kedy stal členom, bola Skupina výtvarných umelcov 29. augusta, a to v roku 1946. V nasledujúcich rokoch mnoho umeleckých spolkov a združení zaniká, nahrádza ich Zväz československých výtvarných umelcov, na Slovensku s vlastnou slovenskou národnou sekciou.
Vzťahy, kontakty a ďalšie cesty
Po dlhšej dobe Bazovský v roku 1934 znova vyráža so Zoltánom Palugyayom, tentokrát do Vysokých Tatier. Príležitostne navštevuje aj Piešťany a tamojšiu Alexyho umeleckú kolóniu.
Opúšťa koncepciu monumetalizácie krajiny a človeka. Namiesto baladickosti a jeho značne redukovanej farebnej škály nastupujú lyrické akordy v zelených, žltých a fialových tónoch. Farba sa stáva tým najspoľahlivejším tlmočníkom pocitov. Prijíma zásady fullovsko-galandovskej výrazovej koncepcie, avšak v svojbytnej interpretácii.
V priebehu nasledujúcich dvoch rokov podniká viacero zahraničných ciest. V lete 1936 maľuje obrazy v Dalmácii (ktoré dokončuje v rokoch 1940-1941), vystavuje svoje obrazy na 20. ročníku Bienále v Benátkach a v roku 1937 bol na študijnom pobyte na Jadranskom pobreží, vo Švédsku, Poľsku a v Budapešti. Vracia sa ale maľovať aj na jeho obľúbené stredné Slovensko, konkrétne na Heľpu a Horehronie. Zúčastnil sa i na kongrese slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach, a na doporučenie Josefa Čapka ho prezident T. G. Masaryk pozýva do svojho domu v Bystričke (dedina neďaleko Martina, kde dodnes stojí Masarykov dom).
V roku 1939 si berie za manželku Annu, rodenú Rázstokayovú (1909-1972), ktorá pochádzala z Čemíc (dnes už zaniknutá dedina zatopená pri výstavbe Liptovskej priehrady).
Bazovský s manželkou Annou Rázstokayovou
Útrapy
Politický týždenník Gardista (neskôr denník Hlinkovej gardy) útočí v roku 1942 na Bazovského výstavného komisára, Karola Vaculíka. Tým je ohrozená súborná výstava Bazovského obrazov v bratislavskom Dome umenia. Aj napriek tomu naďalej pokračuje v tvorbe, sústreďujúc sa na ním často používaný vidiecky motív. Po lyrických a jasných farbách je teraz farebná paleta opäť temnejšia – okrem zemitých tónov hnedej a čiernej využíva čoraz častejšie farbu „Caput mortua“.
O rok neskôr predáva Tatra banka svoje priestory miestnej stoličkovej továrni (Dielňa na náradie Tatra banky v Turčianskom Sv. Martine) a noví majitelia chcú z domov a ateliérov vysťahovať všetkých umelcov.
V rokoch 1944-1945 vážne ochorie, a tak skôr len sporadicky kreslí ako maľuje. Okrem kresieb využíva techniku tempery a gvašu. Prostredníctvom zátiší objavuje všednú každodennosť, kreslí všetky zátišia čo dovidí z postele – krčahy, stolík, ovocie, misky...
Pod vplyvom socialistického režimu vyhlasuje I. Zjazd slovenských maliarov, sochárov, grafikov a architektov ako jedinú prístupnú platformu umeleckej tvorby socialistický realizmus. Bazovský sa s týmto ale do konca života nestotožní.
Nové tvorivé obdobie
Za maliarsku tvorbu Zátišie mu udelili v roku 1947 cenu Povereníctva školstva. V nasledujúcich rokoch v ňom dozrieva maliarsky záujem o Oravu (Malatiná, Osádky, Vyšný Kubín...) kde sa napokon v rokoch 1952-1953 utiahne na pozvanie maliara Ernesta Zmetáka.
Zmysel vlastnej existencie nachádza len v práci. Farebná paleta sa po období temných farieb znova rozžiarila. Začína experimentovať – ako podkladovú plochu využíva staršie pomaľované plátna a lepenky, čím sa mu otvára cesta k predstavivosti a symbolike.
Slovenská národná galéria v roku 1950 prvýkrát zakúpila dielo Miloša Alexandra Bazovského – Lazník (1927). O rok neskôr ale dostáva výpoveď z ateliéru v Martine, a koncom roka mu zabavujú 78 obrazov pre nedoplatok daní. Diela sa predali na daňovej dražbe.
Lazník (1927)
V roku 1954 pripravuje samostatnú výstavu v Martine a Bratislave, stále sa ale nedokáže vyrovnať s úlohami socialistického realizmu. Preto aj naďalej pokračuje vo svojich tvorivých experimentoch s farbou, dokonca skúša farbu vrstviť a podsypávať pieskom.
Na sklonku života a tvorby
Na sprvu šťastnom pracovnom lete roku 1954 v Žaškove s manželkou ho postihne záškrt. V ďalších rokoch pracuje teda len sporadicky.
Farba sa znova stáva jeho najsilnejším nástrojom na tlmočenie pocitov, naberá emotívnu a metaforickú podobu. Sám o tom píše:
„Trpím na delirium colorans..."
Postupne sa odvracal od utopického aj reálneho sveta, pohráva sa s večnosťou. Myšlienkové postupy tejto finálnej fázy nazýval aj „polosurrealizmom“.
Priam symbolicky sa v roku 1957 lúči so svojim ateliérom v Martine obrazom Samota (vtáci odlietajú). Zamestnáva ho hľadanie nového bytu a ateliéru. Spolu s manželkou sa sťahuje do jej rodných Čemíc. Choroba mu už žiaľ nedovolí pracovať, sám o tom hovorí:
„Len najväčšia láska k umeniu ma drží ešte na tomto svete - pre ľudí by som sa už dávno bol zmárnil."
Bazovského odkaz
V roku 1958 presadí Karol Vaculík na medzinárodnú prehliadku výtvarného umenia do Benátok jedenásť Bazovského obrazov. O rok neskôr, pri príležitosti jeho 60. narodenín, pripravuje Vaculík pre SNG v Bratislave výstavu Bazovského životného diela. Tá sa napokon uskutoční v roku 1960, pod názvom „Miloš Alexander Bazovský - Životné dielo“.
V roku 1961 ho vymenovali zaslúžilým umelcom, o tri roky neskôr aj umelcom národným. Roku 1962 sa sťahuje do Trenčína na Kukučínovu ulicu č. 41. Jeho vila tam stojí dodnes, žiaľ v mierne ošarpalom stave.
Vila na Kukučínovej 41
Pre postupujúcu chorobu už len zriedka kreslí a maľuje, a tak sa vracia k motívom „samoty so stromom“.
Vo vydavateľstve Tatran vychádza v roku 1967 od Karola Vaculíka monografia „Miloš Alexander Bazovský“. Nebola ale vydaná so zámerom povedať o umelcovi posledné slovo.
15. decembra 1968, vo veku 69 rokov, Miloš Alexander Bazovský zomiera. Pochovávajú ho na cintoríne v Trenčíne. Na jeho počesť vzniká v roku 1969 Oblastná galéria Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne, ktorej základ jej zbierkového fondu tvoria práve jeho diela.
Hrobka na mestskom cintoríne v Trenčíne
Zdroje:
https://www.gmab.sk/m.-a.-bazovsky/zivotopis
GMAB Trenčín
N 48 53.(8*A + 8*B + 6*C)
E 018 03.(A + B + C)
Cez
certitude si môžete overiť svoje riešenie kešky.
Happy caching!