Anička Icíková

Každé mesto či dedina má svoje výrazné postavy, na ktoré sa spomína ešte dlho po ich smrti. Anička Icíková je známa najmä vďaka knihe "Nedeľné Šachy s Tisom" od Silvestera Lavríka, v ktorej vystupuje ako rozprávačka.

V Bánovciach nad Bebravou sa v minlom stročí narodilo dievča, vlastným menom Anna Žitňanská. Narodila sa pravdepodobne v rokoch 1900 – 1920. V mladosti nebola úplne obyčajným dievčaťom – dobre sa učila, mala pekné písmo a aj matematiku zvládala bez problémov. Zamilovala sa do tovariša mäsiara Šandrika, ktorému písala listy a posielala ich cez obchod s odevmi Bolech.

Žila v rodičovskom dome vo Vystrkove, blízko Strakovičovho mlyna. Jej otec odišiel v 20. až 30. rokoch do Ameriky, údajne spolu so svojím zaťom Ďurajom, manželom Aničkinej sestry. Odtiaľ posielal peniaze, no domov sa už nevrátil – zomrel v cudzine. O Ďurajovi sa viac nevie, iba to, že jeho žena zostala s dvoma deťmi, synom a dcérou.

Anička sa venovala paseniu kôz a nič ju nevyviedlo z miery – dokonca ani vojnové prestrelky. Aj keď mala už okolo štyridsiatky, nebála sa Nemcov a otvorene im nadávala. Ľudia ju chránili tým, že vojakom vysvetľovali, že je neškodná. Veľmi ťažko prežívala odvoz svojich do internačného tábora.  

Príčina jej duševných ťažkostí nie je úplne jasná. Niektoré príbehy hovoria, že sa pomiatla po správe o smrti jej milovaného na fronte. Iné zdroje uvádzajú, že sa jej stav zhoršil po matkinej smrti, ktorej hrob zdobila vlastnoručne viazanými handrami.

Časom sa jej výzor výrazne zmenil. Mala zjazvenú tvár, čo si ľudia vysvetľovali rôzne – možno zjedla niečo jedovaté alebo si pripravila nebezpečný odvar. V kostole sa jej ľudia vyhýbali, pretože silne voňala po petroleji, ktorým si umývala vlasy. „Ja som čistotná,“ hovorievala.

Jej obliekanie bolo jedinečné. Tvrdila, že sa riadi francúzskou módou, a každá časť jej odevu bola originálom. Hovorilo sa, že dostávala balíky so šatstvom z Ameriky, no všetko si upravovala podľa vlastných predstáv. Recyklovala látky zo smetiska, kde často nachádzala „poklady“. Jej vzhľad si mnohí pamätajú – obrovské gombíky, hrubý kostým a vo vlasoch vlastnoručne vyrobená mašľa. Keď prechádzala ulicami, deti na ňu pokrikovali, a ona ich zaháňala taškou a kameňmi. Ľudia si ju často doberali, no časom si mnohí uvedomili, že ich správanie nebolo správne.

Zornické smetisko bolo jej územím a nikoho tam nepustila. Nosila odtiaľ rôzne veci na predaj, no nie vždy bola úspešná. Jej spôsob života sa neobišiel bez konfliktov – keď sa jej niečo nepáčilo, neváhala sa ísť sťažovať na úrad. Úradníci sa jej radšej vyhýbali. Na otázky o vydaji mala jasnú odpoveď – vydá sa iba za „Cigáňa“. No keď jej v chudobinci rómovia robili zle a zapchávali jej komín, zmenila názor.

Keď zdedila peniaze z Ameriky, istý čas bývala na Záfortni. Neskôr ju však presťahovali do Domova dôchodcov v Čachticiach. Tam ju sestričky nasilu okúpali a obliekli, čo niesla veľmi ťažko. O jej ďalšom osude sa už veľa nevie. Známe je ale, že zomrela v roku 1995. No v Bánovciach na ňu ľudia nezabudli. Jej meno sa stalo súčasťou zľudoveného prirovnania – ak sa niekto nešikovne oblečie, dodnes sa povie: „Vyzeráš ako Anička Icíková.“

Nedeľné šachy s Tisom

Historický román (čiastočne fiktívny) o láske v neláskavých časoch a o osudoch ľudí, ktorí ich museli prežiť. Príbehom plným dobových reálií a trpkej irónie nás sprevádza Anička Icíkova, "vystrkovská hviezdička", dcéra bánovského komunistu. V knihe je popísaná ako mladé mierne autistické a úchylné dievča.  Vo svojich spomienkach sa vracia k plánom na veľkú slovenskú budúcnosť, ktorá sa nikdy nestala ani obstojnou minulosťou.

Román odhaľuje neformálne stretnutia prezidenta Tisa s miestnou honoráciou – šachové partie, rozhovory a medenú tortu v dome váženého lekárnika, kde odolával ostrej reči domáceho pána a šarmu jeho manželky, ktorá pod jeho vplyvom prestúpila od luteránov ku katolíkom. No zároveň ukazuje jeho fatálne omyly – ako precenil seba a podcenil vlastný národ. Jedna z postáv, inšpirovaná taktiež skutočným človekom, hovorí, že Tiso ako politik, kňaz aj človek zlyhal. 

Tento román sa však v mnohých veciach rozchádza s realitou, keďže fikciou je, že by Anička bola Tisovou stenografkou, ani že by počas vojny chodila pravidelne na katolícku faru. Pravdepodobne sa s Tisom nepoznala. Každopádne je to zaujímavé spojenie historických faktov, autorskej fikcie a ústneho podania, ktoré stojí za prečítanie.

Ku keške

Táto keška by mohla poslúžiť ako taká spomienka na Aničku. Krabička sa nachádza v blízkosti miest, v ktorých sa rada zdržiavala. Konkrétnejšie je to asi 1730,5184383202 stôp pod azimutom 258.85954973663° od vystrkovskej krčmy. Tá ale leží kde? Počul som, že mapy od severozápadných susedov celkom pomôžu. Súradnice si môžete overiť tu:

Keška pri založení obsahovala len logbook a ceruzku. Nachádza sa na extrémne zamuglenom mieste, pokúste sa loviť nenápadne, ak bude miznúť, premiestnim ju inam. Happy caching!

Zdroj: Mária Škultétyová - Anička Icíková, Silvester Lavrík - Nedeľné šachy s Tisom, Jana Waldnerová - Rozprávačské stratégie v Lavríkových prózach