Karol Jozef Brančík (13. marec 1842 - 18. november 1915) sa narodil v Starej Bystrici v rodine učiteľa a panského správcu. Po maturite na gymnáziu študoval medicínu v Prahe a Viedni. Štúdium ukončil v rakúskom Grazi. Už počas štúdia sa intenzívne zaujímal o prírodné vedy.
Jeho prvým lekárskym pôsobiskom na Slovensku bol neďaleký Beckov, kde od roku 1873 pôsobil ako obvodný lekár. Práve tu si našiel aj svoju životnú lásku, manželku Pavlu Bôrikovú, s ktorou mal tri deti: dcéry Emíliu Máriu, Irenu a syna Karola. Onedlho však už pracoval v Trenčíne ako okresný lekár a pôsobil tu až do smrti v roku 1915. Šikovný Brančík rýchlo napredoval v kariére. Stal sa hlavným župným lekárom (1874-1915), neskôr aj súdnym lekárom. V rámci svojej profesie bol veľmi aktívny a pokrokový. Šíril nové poznatky medzi bežnými ľuďmi, bojoval proti šarlatánstvu, zdôrazňoval prevenciu a dodržiavanie hygieny. Úspešne zápasil s cholerou a nákazlivým zápalom očnej spojovky a rohovky, ktorý spôsoboval slepotu. Prispel aj k modernizácií kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach. Za svoju iniciatívu a úspechy bol v roku 1904 vymenovaný za kráľovského radcu a stal sa členom mestského zastupiteľstva.
V Trenčíne obýval dom na Farskej ulici s typickou vežičkou (dnes je tam pobočka jednej banky), ktorú však pri stavbe novej budovy mestského úradu v roku 1934 zbúrali. Postupne v ňom však nachádzali okrem jeho rodiny svoje miesto aj slimáky, motýle, chrobáky a ďalšie predmety prírodovedeckých zbierok.
Jednou z najväčších spoločenských zásluh Brančíka pre Trenčín bolo, že v roku 1877 stál pri vzniku Prírodovedného spolku župy Trenčianskej, ktorý sa stal najvýznamnejším spolkom v celej župe. V spolku zastával rôzne funkcie - najprv bol tajomníkom, potom podpredsedom a v rokoch 1886 - 1911 predsedom. Stanovy spolku boli na svoju dobu pokrokové, členkami mohli byť aj ženy. Jeho dôležitou úlohou bolo redigovanie väčšiny spolkových ročeniek. Ročenky boli dvojjazyčné, nemecké a maďarské. Slúžili na výmenu publikácií s inými zahraničnými aj zámorskýmí vedeckými spoločnosťami. Tieto ročenky a vymenené publikácie vytvorili základ spolkovej knižnice a sú súčasťou zbierok dnešného Trenčianskeho múzea.
Cieľom spolku bolo spoznávať miestne živočíchy a rastliny priamo na výletoch alebo organizovaním populárnych prednášok pre širokú verejnosť. Jednou z hlavných činností spolku bol zber zaujímavých predmetov, ktoré boli najprv uložené v piaristickom gymnáziu a využívali sa ako učebné pomôcky. Široká verejnosť mohla zbierky vidieť až v roku 1908. Vtedy Brančík vyčlenil štyri miestnosti vo svojom vlastnom dome, aby si návštevníci mohli pozrieť prvú expozíciu Prírodovedného spolku. Môžme tak povedať, že jeho dom bol predchodcom dnešného Trenčianskeho múzea. V roku 1912 sa spolok spojil s Muzeálnou spoločnosťou a spolupráca vyústila do vzniku múzea. Jeho zakladateľom a prvým riaditeľom bol práve Brančík. Organizoval vedecký život v celej župe a vďaka nemu sa Trenčianska župa stala najlepšie prebádanou oblasťou Rakúsko-Uhorska. Ešte ako vysokoškolák napísal dve práce o rastlinách na Devínskej Kobyle a o chrobákoch v Štajersku, a uverejňoval zážitky zo svojich výletov po Trenčianskej župe z miest ako Kľak, Manín, Lednica, Rozsutec, Rajecké Teplice, Zliechov, Trenčianske Teplice a podobne. Svoje výskumy publikoval v odborných zoologických a botanických článkoch. Jeho materinským jazykom bola nemčina, preto publikoval po nemecky a maďarsky. Aj listy s jeho priateľom, botanikom Jozefom Ľudovítom Holubym, písal po nemecky. To sa však nepáčilo niektorým slovenským národovcom a Brančíka preto kritizovali. Pri publikačnej činnosti využíval svoj talent na kreslenie a ilustroval ich vlastnými kresbami.
V oblasti zoológie sa zameriaval na chrobáky, rovnakokrídlovce, rôznokridlovce, blanokrídlovce, motýle a dvojkridlovce. Jeho zbierku hmyzu tvorilo okolo 150 000 exemplárov. Počas života opísal približne 200 nových druhov. V Malej Fatre objavil druh vzácneho fúzača, ktorý nesie jeho meno Gaurotes excelans Brančík. Venoval sa aj mäkkýšom a zorganizoval ich prvý systematický výskum na Slovensku. Vo svojej zbierke ich mal asi 100 000 kusov.
Botanika patrila medzi ďalšie oblasti jeho záujmu. Zhromaždil niekoľko tisícový herbár a záujem o rastliny šíril aj medzi obyvateľmi Trenčína. Už v roku 1886 členovia Prírodovedného spolku vysadili do mestského parku stromy, kríky a rastliny, ktoré označili tabuľkami s menom. O dvadsať rokov neskôr, v roku 1906 zriadil Brančík v mestskom parku ďalšiu botanickú záhradu s domácimi aj cudzokrajnými rastlinami. Záujem o záhradu bol veľký. Mala však slabý dozor, návštevníci ju zničili a čoskoro zanikla. Brančíkov herbár obsahoval až 9 700 položiek. Na počesť Brančíka ako významného botanika je pomenovaný aj druh rastliny - púpavovec Leontodon brancsikii.
Výpočet jeho aktivít ešte ďalej pokračuje. Robil napríklad aj denné záznamy o teplote, zrážkach a tlaku vzduchu. Venoval sa aj archeológii, numizmatike a histórii. V Trenčíne založil korčuliarsky a tenisový oddiel. Okrem vedy mal Brančík aj iné záľuby. Svoje hudobné nadanie využíval ako výborný klavirista a skomponoval niekoľko hudobných diel. Príležitostne dirigoval posádkovú vojenskú huddbu 71. pešieho pluku, ktorá hrávala aj jeho vlastné skladby.
Bol amatérskym fotografom, zbieral známky, mal rád šport a turistiku. A ak by v období, v ktorom žil, už existovalo GPS, nepochybujem, že k jeho ďalším záľubám by sme si mohli dopísať aj geocaching. V roku 1894 skúmal Pružinskú Dúpnu jaskyňu a vyhotovil jej prvú mapu. Táto jaskyňa neďaleko Pružiny (okres Považská Bystrica) je jednou z najstarších známych jaskýň na Slovensku. V súčasnosti k nej vedie Náučný chodník Karola Brančíka.
Bol uznávaným európskym prírodovedcom, vážili si ho najmä ako odborníka na hmyz. Ako člen Uhorskej prírodovednej spoločnosti komunikoval s odborníkmi po celom svete. Doteraz udivuje jeho mimoriadna bádateľská usilovnosť a nadšenie. Dr. Brančík bol napríklad zvolený za dopisujúceho člena Sociédad espagnole de historia natural (Madridskej prírodovednej spoločnosti) či riadneho člena Maďarskej prírodovednej spoločnosti v Budapešti. Spolupracoval aj s prírodovedcami v Anglicku, Rusku, Španielsku či Belgicku. Čulé pracovné kontakty udržiaval až so 122 zahraničnými a prírodovednými spoločnosťami a múzeami.
Karol Brančík zomrel 18. novembra 1915. Je pochovaný v rodinnej hrobke na mestskom cintoríne v Trenčíne. Po jeho smrti odovzdala vdova Pavla Brančíková jeho archeologickú a numizmatickú zbierku múzeu. V roku 1921 vznikla z iniciatívy evanjelického farára Jána Zemana Vlastivedná spoločnosť dr. Karola Brančíka na ochranu zbierok múzea. Pamiatok na Brančíka je v Trenčíne, bohužiaľ, málo. Na mestskom cintoríne nájdete rodinnú hrobku, na jeho dome na Farskej ulici je pamätná tabuľa s bustou a v Zlatovciach je Brančíkova ulica. Na jej konci je v rámci areálu Základnej školy Veľkomoravská malá záhrada inšpirovaná botanickou záhradou Prírodovedného spolku spomínanou kúsok vyššie. Časť prírodovednej expozície Trenčianskeho múzea je venovaná Brančíkovi a jeho rozmanitej činnosti. Nájdete tu napríklad zbierku so 700 exemplármi hmyzu, ale aj jeho osobné predmety a kresby.
--------------------------------------------------------------------------------------------------
Cez
certitude môžete overiť riešenie svojej kešky.
--------------------------------------------------------------------------------------------------
Zdroj: Prechádzky Trenčínom - Príbehy z Mierového námestia (Zuzana Novodvorská) a internet